V roku 2018 si pripomíname 100. výročie konca prvej svetovej vojny a súčasne aj 100. výročie vzniku ČSR. Prvá svetová vojna predstavovala významný medzník našej i svetovej histórie. Stala sa prológom 20. storočia a do značnej miery predurčila chod moderných dejín i súčasnosť.
Situácia vo svete na začiatku 20. storočia bola výsledkom udalostí predchádzajúcich dekád, v priebehu ktorých sa medzi štátmi zhromažďovalo napätie, súperenie a konflikty. Najagresívnejšie vystupovali vládnuce kruhy Nemecka, ktoré sa po zjednotení štátu v r. 1871 stalo veľmocou a usilovalo sa zmeniť pomer síl vo svete vo svoj prospech. Spolu s Rakúsko – Uhorskom a Talianskom vytvorili spojenecký blok, tzv. Trojspolok. Hrozba zo strany Nemecka prinútila vlády Veľkej Británie, Ruska a Francúzska, aby prekonali vzájomné rozpory a uzavreli spojenecký blok, tzv. Dohodu. Spúšťačom ich konfliktu boli udalosti na Balkáne, kde došlo v r. 1912 a 1913 k dvom balkánskym vojnám. Ich víťazom sa stalo Srbsko, protivník Rakúsko – Uhorska. Atentát v Sarajeve sa stal zámienkou k vojne medzi Rakúsko – Uhorskom a Srbskom. Spojenecké zmluvy medzi štátmi viedli k tomu, že regionálny konflikt na Balkáne v priebehu niekoľkých dní eskaloval do svetovej vojny dovtedy nevídaných rozmerov. Na jedenej strane stáli tzv. Ústredné mocnosti – Nemecko, Rakúsko – Uhorsko, Turecko a Bulharsko. Na druhej strane bojovala Dohoda, ktorej členmi boli Veľká Británia, Francúzsko, Rusko, Srbsko a Belgicko, ku ktorým sa neskôr pridali aj USA, Japonsko, Taliansko, Rumunsko a ďalšie štáty. Konflikt už v r. 1914 uviazol v statickej zákopovej vojne, keď sa nepriateľské strany márne snažili prelomiť patovú situáciu. Celé štyri roky trvali krvavé boje, ktoré v r. 1918 ústredné mocnosti prehrali kvôli úplnému vyčerpaniu svojich síl a materiálnych zdrojov.
V tejto pohnutej epoche bola Orava súčasťou rakúsko-uhorskej monarchie. Muži z Oravy preto bojovali v rôznych jednotkách rakúsko-uhorskej armády na mnohých bojiskách 1. svetovej vojny. Bojovali lojálne za monarchiu, navzdory tomu, že v nej vládol nedemokratický režim, ktorý odmietal Slovákom poskytnúť národné a občianske práva. Za svoje bojové nasadenie zaplatili vysokú cenu – mnoho vojakov padlo v boji, iní boli ranení s trvalými následkami. Regiónu Orava sa priame vojenské udalosti v podstate nedotkli, ale jej obyvateľov veľmi vážne zasiahli nepriame následky vojnového konfliktu. Muži, odvedení do armády, chýbali v hospodárstve. Nedostatok pracovných síl viedol v r. 1917 – 1918 k poklesu úrody o viac než polovicu, čo malo ťažké následky pre zásobovanie potravinami. Na civilné obyvateľstvo ťažko doľahli kontribúcie potravín, surovín, ale aj kostolných zvonov, náradia a kovových predmetov pre potreby vojnového zásobovania. Rakúsko-uhorské úrady si kontribúcie neraz vynucovali ozbrojenou silou.
Koncom vojny sa situácia natoľko vyhrotila, že obyvatelia sa otvorene vzbúrili voči rakúsko-uhorským úradom, dochádzalo k rabovaniu obchodov, útokom na stúpencov monarchie a tieto udalosti prispeli k pádu Rakúsko – Uhorska a vzniku ČSR. Na Orave začali aktívne vystupovať odporcovia monarchie. Už 26. 10. 1918 občan Dolného Kubína Jozef Tatliak vyvesil na svojom dome zástavu s nápisom „Nech žije československá dŕžava!“ (bolo to ešte pred vyhlásením nezávislosti ČSR v Prahe a pred Martinskou deklaráciou). Súčasne s pripojením Oravy k Československu sa začal konflikt s Poľskom, ktoré si robilo nárok na územie Hornej Oravy. Spor trval dva roky a víťazné veľmoci ho riešili svojím rozhodnutím z 28. 7. 1920. Hranice Oravy získali svoju dnešnú podobu.
Martin Chmelík
