Čarodejnícke procesy na Orave v 17. a 18. storočí
Tajomstvá prírody boli pre bežného človeka od dávnej minulosti veľkou záhadou, ktorej podstatu nechápal. Búrka, križujúce sa blesky, padajúce hviezdy, zatmenia Slnka a Mesiaca, menšie či väčšie katastrofy a nešťastia, choroby, striedanie ročných období, dňa a noci, prinášali obavy a strach z nepochopeného, neznámeho a nevysvetliteľného. Všetko, čo je v súčasnosti pre nás také bežné a jasné, si veľakrát nevedeli ľudia vysvetliť, nepoznali príčinu a podstatu. Práve tieto javy tvorili živnú pôdu pre vieru v nadprirodzené sily, zasahujúce do ľudských osudov. Viera v čarodejnice, bosorky alebo černokňažníkov, rôzne povery a rituály si niesli ľudia od dávnych čias, prejavovali sa s menšou či väčšou intenzitou v danom období a konkrétnej spoločnosti.
Z obdobia predkresťanského si ľudia uchovávali pozitívny vzťah k veštcom a bylinkárkam. Kresťanstvo a cirkev prevzali zo starého zákona nezmieriteľnosť voči pohanským poverám a mágii a vtedajšia kresťanská spoločnosť zaradila medzi nečisté sily aj mágov a astrológov. Ľudia verili, že všetko, čo čarodejnica robí, uskutočňuje z vôle a za pomoci diabla, ktorému upísala svoju dušu. Pripisovali im schopnosti, ktorými mohli nielen škodiť ľuďom, ovládať prírodné sily, privolať chorobu, ale i pričarovať lásku, vyliečiť z chorôb a zabezpečiť bohatstvo a slávu. V predstavách ľudí sa stretávame s bosorkami, ktoré lietali na metlách za pomoci čarodejnej masti, vedeli začarovať seba alebo iného človeka na zviera.
V porovnaní s okolitými štátmi sa na území Uhorska honby na čarodejnice nerozvinuli do veľkých rozmerov, ani inkvizícia sa neprejavila tak výrazne, ako napríklad v Nemecku, Francúzsku či Španielsku. Napriek tomu horeli hranice i v Uhorsku a veľa žien bolo označených za čarodejnice či bosorky, ktoré bolo treba potrestať.
Procesy so ženami, obvinenými z bosoráctva, riešili rovnako mestské ako i stoličné či vrchnostenské súdy. Označenie za čarodejnicu či černokňažníka mohlo postihnúť ktoréhokoľvek človeka bez rozdielu pohlavia a stavu, ktorý sa vymykal z vtedajšieho bežného priemeru. Ak bol iný ako ostatní, chorý, postihnutý telesnou alebo duševnou chybou, vynikal krásou či bol majetnejší, alebo sa niekomu znepáčil a ten ho udal. Odhaliť bosorku bolo možné na základe udania, za pomoci udavačov, ktorí obviňovali ľudí z rôznych pohnútok – pomsta, ľudská závisť, žiarlivosť, túžba po majetku. Nie zriedka sa dôvodom stala snaha o vlastnú záchranu, keď mučený človek označil hocikoho za vinníka, len aby sa oslobodil od nekonečnej bolesti, alebo to bol iba prostý a zúfalý strach, aby sa sám nestal podozrivým. Obvinenie z bosoráctva znamenalo okamžité zatknutie podozrivého a uvrhnutie do väzenia, ktoré predchádzalo vyšetrovaniu a samotnému súdnemu procesu.
Z čarodejníctva a bosoráckych praktík boli obviňované najmä ženy, oveľa menej súdy prerokovávali procesy, ktoré sa týkali mužov. Podozrivou z bosoráctva sa tak mohla stať hociktorá žena, zaoberajúca sa liečiteľstvom, venujúca sa bylinkárstvu, či pôrodná babica. Zber liečivých rastlín, spoznávanie ich liečivých vlastností a najmä ich používanie pri liečení, vyvolávalo niekedy podozrenie. V prípade, že liečebný postup nepriniesol požadovaný a očakávaný výsledok, pre bylinkárku to mohlo znamenať trest v podobe vyhlásenia za bosorku ako akt odplaty a pomsty. V minulosti, keď vzdelanie bolo prístupné iba menšiemu počtu vyvolených, prostí ľudia nechápali zákony prírody, nerozumeli schopnostiam a po generácie odovzdávaným skúsenostiam liečiteľov a verili, že ich možnosti a schopnosti sú neobmedzené a nadprirodzené, ale napriek ich snahe, výsledok nemusel byť vždy uspokojivý. Procesy s bosorkami sa konali na celom území Uhorska, ale v niektorých oblastiach sa riešili vo väčšom počte a niekde predstavovali iba menší počet z celkového množstva prerokovávaných súdnych procesov. Ani Orava nebola úplnou výnimkou, aj na jej území príslušné súdy riešili spory s čarodejnicami, ale v porovnaní s inými stolicami to bolo len niekoľko ojedinelých procesov.
Mestečko Veličná a jeho súdna právomoc
V 17. a 18. storočí sa prípadmi čarodejníctva či bosoráctva zaoberal nielen oravský stoličný súd, ale riešil ich aj mestský úrad v mestečku Veličná. Vzhľadom k tomu, že Veličná nemala samostatný mestský súd, súdne záležitosti sa dostávali k richtárovi, ktorý ich buď prerokoval s členmi mestskej rady, alebo posunul na vyššiu inštanciu k panskému či stoličnému súdu. V období rokov 1625 až 1677 boli vo Veličnej riešené 4 súdne spory, v ktorých boli obžalované ženy z čarodejníctva či čarodejníckych praktík. Z celkového počtu sporov však iba jeden prípad z roku 1628 skončil upálením obvinenej ženy. V ďalšom prípade boli ženy odsúdené na sedenie na trlici počas troch nedieľ a státie pri kázni pred oltárom.
Strana, na ktorej bol prípad ženy potrestanej smrťou zapísaný, bola neskôr vytrhnutá a v súčasnosti si len môžeme domýšľať, z akých magických činov bola žena obvinená, keď v porovnaní s inými obžalovanými za podobný trestný čin, skončila na hranici. A tak sa môžeme dozvedieť iba to, že: „…charta je schválne skrze kohosi vydrapená: tu je kauza bez počatku a jej konec takto zni: že je skrze kriminalskuo právo jedna matróna odsauzená, aby ohnem na hranici spálená byla.“ Kamienkom do mozaiky daného prípadu bol súdny spor, ktorý riešili vo Veličnej v roku 1633. Išlo o manžela, syna a dcéru upálenej ženy, Kataríny Števonkovej, ktorí sa súdne bránili proti poškodeniu cti a rečiam, že jej dcéra je hodná spálenia ako jej matka, ktorá takúto pokutu podstúpila.
Trestný súd Oravskej stolice
Obvinenie z čarodejníctva či bosoráctva bolo kvalifikované za trestný čin, a preto sa riešením týchto sporov zaoberal trestný súd Oravskej stolice (sedria criminalis). Agenda, ktorú viedol notár v rámci trestnej kompetencie sedrie, je obsiahla a rôznorodá a samotné trestné písomnosti tvoria do súčasnosti jednu veľkú skupinu stoličnej písomnej agendy. V množstve rôznorodých trestných sporov však sedria riešila iba štyri prípady žien obvinených priamo ako čarodejnice.
Išlo o prípady, keď sedria prerokovávala, alebo vyšetrovala obvinenie a to v roku 1699 jedno, v roku 1727 dva a v roku 1790 tiež iba jedno.
Vo všetkých prípadoch išlo o udanie, na základe ktorého sedria začala vyšetrovanie. Jeho súčasťou bolo vypočutie jednotlivých svedkov, ktorým obžalované poskytli svoju pomoc, radu, alebo na základe žiadosti ľudí sa ich snažili liečiť s kladným či záporným výsledkom.
Prípad Doroty Mandrákovej z Hornej Lehoty, ktorá svoju „čarodejnícku“ činnosť vykonávala približne 18 rokov, poznáme iba zo zápisu, ktorý vznikol počas jeho vyšetrovania. Dorota zbierala liečivé byliny, varila z nich odvary, ktorými potom liečila chorý dobytok so striedavým úspechom. Práve niekoľko neúspešných liečebných praktík a nespokojnosť ľudí sa jej stali osudnými. Približne 44 vypočutých svedkov, až na niekoľko výnimiek, sa domnievalo, že obžalovaná sa venuje čarodejníckej činnosti, čo priamo vo svojej výpovedi niektorí z nich i potvrdili. Jeden zo svedkov ju dokonca priamo označil za strigu. Napriek tomu, že poznáme podrobnosti z vyšetrovania prípadu, jeho konečný verdikt sa v písomnej agende nenachádza, takže konečné rozhodnutie súdu v tomto prípade nepoznáme.
V roku 1727 prerokovávala sedria dva spory so ženami, Evou Poliakovou a Annou Kornutovou, ktoré obidve pochádzali z dediny Žaškov, kde sa konali vyšetrovania a vypočúvania svedkov. Eva Poliaková liečila rôzne neduhy a choroby ľudí, keď za ňou prišli, ale podľa svedectiev niektorých vypočúvaných ľudí, to vedela robiť i z vecí, ktoré jej od chorých doniesli. Svedkovia priamo nepotvrdili jej čarodejnícku činnosť a ani to, žeby liečiteľské praktiky vykonávala na základe čarov a mágie. Sama tvrdila, že liečenie vykonávala v mene Boha. Potrestaná bola vyšibaním za hranice Oravskej stolice a pohrozením, že ak bude ešte raz pristihnutá pri mágii, skúsi právo „popravniho mistra“.
Zaujímavým prípadom ohľadom trestnej agendy bol prípad Anny Kornútovej, ktorá okrem vypočúvania svedkov obsahovala i samotnú dobrovoľnú výpoveď obžalovanej, v ktorej popísala dôvod, prečo sa začala venovať liečiteľstvu. Vo výpovediach svedkov sa tiež môžeme dozvedieť niekoľko zaujímavostí z jej liečiteľských praktík, ktoré vykonávala okolo 20 rokov a liečila ľudí nielen z Oravy ale i okolitých stolíc. Sedria s prihliadnutím na jej „sešlý vek“, vdovský stav, tiež sľub, že takéto pochybné liečiteľské praktiky už nebude vykonávať a že sa polepší ju odsúdila na sedenie na trlici v mestečku Veličnej počas troch nedieľ, keď ľudia pôjdu do kostola. O tom, že v roku 1790 Žofia Durčáková z Pekelníka čarodejstvá a vedomstvá robila a ľudí opovážlivými rečami k sebe a proti sebe mámila, vieme opäť iba zo zachovaného vypočúvania svedkov a jej vlastnej výpovede. Prípad bol riešený nielen ako mágia, ale samotnú obvinenú vinili i z krádeže. Trestom pre túto ženu bolo 40 rán korbáčom na trhu v mestečku Trstenej a vyhnanie za hranice Oravskej stolice.
Záver
Vychádzajúc z trestnoprávnej právomoci zástupcov oravskej sedrie a mestečka Veličná pri riešení sporov s bosorkami môžeme konštatovať, že ich prístup k problému čarodejníc, až na jeden prípad, si udržal úzus zdravého rozumu a tresty, ktoré stanovili, boli oveľa miernejšie ako v iných uhorských stoliciach. Koniec procesom s bosorkami v Uhorsku prinieslo osvietenské 18. storočie. V roku 1776 panovníčka Mária Terézia obmedzila používanie tortúry pri súdnom vyšetrovaní a následne Jozef II. zakázal akékoľvek stíhanie žien za bosoráctvo.
Použitá literatúra:
FLOREKOVÁ, I.: Procesy s čarodejnicami na Orave. In: Jagnešáková, M.: Zborník Oravského múzea XXVIII. Námestovo: 2011, ISBN 978-80-89564-02-6.
LENGYELOVÁ, T.: Bosorky – špecifický druh zločinnosti žien v období raného stredoveku. In: Sokolovský, L. (Ed.). Kriminalita, bezpečnosť a súdnictvo v minulosti miest a obcí na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo UK, 2007, ISBN 978-80-223-2302-4.
RAŠLA, A.: Inkvizícia nezomiera. Bratislava: Obzor. 1991, ISBN 80-215-0117-0.
Mgr. Iveta Floreková
historička OM
historia@oravskemuzeum.sk
Galéria
