Tohto roku, 2022, si pripomíname 350. výročie povstania Gašpara Piku, dramatickej a tragickej epizódy dlhých a pohnutých dejín Oravského hradu. Ak chceme pochopiť búrlivé a pamätné udalosti, ktoré sa odohrali na území Oravy a predovšetkým na Oravskom hrade v roku 1672, budeme sa musieť spolu vrátiť do predchádzajúceho obdobia a stručne si pripomenúť udalosti z proti-tureckej vojny, ktorá prebehla v rokoch 1663 – 1664.
Situácia po skončení vojny v r. 1663 – 1664
Politické a hospodárske pomery v Uhorsku v druhej polovici 17. storočia, ktoré sa stali príčinou stavovských povstaní, bezprostredne vychádzali z priebehu, výsledku a dôsledkov vojnového konfliktu medzi Osmanskou ríšou a habsburskou monarchiou v rokoch 1663 – 1664. Vašvársky mier medzi Viedňou a Vysokou Portou, uzavretý 27. 9. 1664, ktorým sa tento zápas skončil, bol pre kresťanov nevýhodný a v Uhorsku sa stal predmetom kritiky a veľkého pobúrenia. Cisár Leopold I. s mierovými podmienkami súhlasil, lebo si potreboval uvoľniť ruky k zápasu s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. na Rýne a preto bol ochotný sa zmieriť s tým, aby Turecko kontrolovalo Nové Zámky, Veľký Varadín (Oradea) a Novohrad.
Dôsledkom tohto mieru bol nárast nespokojnosti v Uhorsku. Príslušníci uhorskej šľachty sa cítili ohrození vo svojich výsadách a pociťovali, že ich vplyv na správu krajiny klesá. Veľké kontroverzie vzbudzovala prítomnosť cisárskych žoldnierov v krajine. Najťažšie následky spôsobila strata Nových Zámkov, lebo Turecko nedodržiavalo podmienky prímeria a jeho vojská terorizovali slobodné územia na južnom a strednom Slovensku. Pod tlakom udalostí narastala opozícia v radoch uhorskej šľachty. Na rozdiel od predchádzajúceho obdobia sa základom opozičného zmýšľania nestali spory katolíkov a protestantov, hoci tieto nestratili celkom svoj význam, ale stúpencom opozície išlo o stavovské záujmy a spoločnú platformu nachádzali v odpore proti centralizačnému úsiliu Viedne. Opoziční veľmoži sformulovali myšlienku oslobodenia Uhorska pomocou vlastnej silnej armády a dúfali tak získať samostatnejšie pozíciu. Cisárska strana vyčítala uhorským magnátom slabý podiel na proti-tureckej obrane.
Wesselényiho sprisahanie a Orava
Opozícia šľachty získala svoju podobu v podobe konšpirácie uhorských veľmožov, ktorú odhalili cisárske úrady v r. 1669. Sprisahania sa zúčastnili príslušníci najvýznamnejších rodov, nie len protestanti, ale aj katolíci. Viedol ho palatín František Wesselényi, krajinský sudca František Nádasdy, chorvátsky bán Peter Zrínsky, magnáti Štefan Thököly, František I. Lippay, František Frangepán a ďalší. Lídri opozície hľadali oporu v zahraničí, hlavne v Turecku, ale aj vo Francúzsku, Poľsku, Benátkach a u mohučského kurfirsta, ale bez úspechu. Sprisahanci stratili po smrti palatína Wesselényiho vedúcu osobnosť a nedokázali sa zhodnúť na spoločnom postupe. Viedeň sa o sprisahaní dozvedela od svojho vyslanca pri Vysokej Porte Cassanovu, ale k zásahu došlo až potom, keď Peter Zrínsky v snahe zachrániť sa obvinil Nádasdyho z velezrady. Pripravované povstanie sa neuskutočnilo a Zrínsky, Frangepán a Nádasdy skončili na popravisku, Lippai unikol katovi len vďaka tomu, že predčasne zomrel.
Obvineniu zo zrady sa nevyhol ani gróf Štefan Thököly. Tento nesmierne bohatý magnát, bol okrem ďalších svojich funkcií aj oravským županom a direktorom Oravského komposesorátu, spoločnosti dedičov grófa Juraja Thurzu, založenej kvôli správe oravského panstva po vymretí oravskej vetvy thurzovského rodu po meči. Stal sa účastníkom sprisahania a taktiež bol odsúdený ako zradca. Jeho majetky boli zhabané a Oravský hrad obsadilo cisárske vojsko.
Orava a začiatok kuruckého hnutia
Dôsledkom neúspešného sprisahania, ktoré viedol zosnulý palatín František Wesselényi boli veľké zmeny v štátoprávnom usporiadaní Uhorska. Jeho ústava bola zrušená a správou štátu bolo poverené Gubernium. Na jeho čele stál Johann Ampringen, veľmajster rádu nemeckých rytierov. Spôsob výkonu verejnej a vojenskej správy definoval vicekancelár cisára Leopolda I, Lothar Königsegg: „Uhri rebelovali, tým stratili všetky privilégiá, odteraz sa s nimi bude nakladať ako s armis subjecti, t. j. so zbraňou podriadenými.“ Súčasťou týchto opatrení bol vznik tzv. porciového systému, v rámci ktorého mala každá stolica povinnosť vydržiavať určitý počet vojakov finančne, krmivom a potravinami. Keďže v krajine vládol v dôsledku vojnových udalostí silný nedostatok životných potrieb, predstavovalo vydržiavanie vojska značnú záťaž. Navyše Viedeň využila prítomnosť habsburských jednotiek k realizácii svojej agendy ohľadom rekatolizácie a budovania absolutizmu. Protestantom boli odoberané kostoly, často s vojenskou asistenciou. Prenasledovaniu sa nevyhli ani magnáti, obvinení zo zrady. Prechmaty zo strany žoldnierov z vojska Leopolda I. doliehali na široké vrstvy obyvateľstva.
Prekazenie sprisahania neznamenalo potlačenie opozície v Uhorsku. Naopak, už od začiatku 70. rokov 17. stor. sa rozhorelo povstanie kurucov. Na pôvod názvu tohto hnutia sú rôzne názory, Matej Bel ho odvodzoval od latinského crux, crutianus (kríž, križiak) v spojitosti s povstaním Juraja Dóžu v r. 1514. Častejší názov bol Malkoneti (nespokojenci) alebo bujdosó (maď.) skrývajúci sa. Jadrom hnutia boli bývalí vojaci hradných posádok, doplnili ich hajdúsi, študenti, šľachta, protestantskí kňazi a poddaní na úteku. Hlásili sa k protestantizmu a voči katolíkom sa chovali nepriateľsky. Bol to bezohľadný vojenský ľud a v krutosti nezaostávali za tureckými a tatárskymi hordami.
Kurucké hnutie získavalo pôdu vďaka rastúcej nespokojnosti s viedenskou politikou na veľkej časti vtedajšieho Uhorska. Centrum rebélie sa nachádzalo na východe Uhorska, v oblasti tzv. Partia (oblasť striedavo pod kontrolou Turecka, Sedmohradska a Uhorska), ktorá bola mimo kontroly habsburských vojsk. Z týchto priestorov podnikali vzbúrenci vpády.
Kuruci na Orave a ich veliteľ Gašpar Pika
Orava sa dostala do víru kuruckých vojen v priebehu roku 1672. Na čele oddielu povstalcov, ktorí pôsobili na území Oravskej stolice bol Gašpar Pika, rodák z Prešova. Pochádzal zo zemplínskej šľachtickej rodiny a pridal sa ku kuruckému hnutiu. V priebehu roku 1672 sa zúčastnil úspešného ťaženia kurucov na východe Slovenska a pôsobil ako parlamentár pri rokovaní o kapitulácii Prešova. Povzbudení týmto úspechom sa kuruci pokúsili obsadiť stredoslovenské banské mestá. Tento pokus zmarilo cisárske vojsko, ktoré viedol gróf Karl Strassoldo. Gašpar Pika s oddielom Kurucov prenikol na územie Liptova a Oravy. Jeho malé vojsko sa vyhýbalo väčším bojom a viedli pohyblivé nájazdy. Kuruci pod vedením Gašpara Piku vtrhli v októbri na Oravu a dňa 20. 10. 1672 sa im podarilo získať Oravský hrad. Gašpar Pika, ktorý mal so sebou oddiel v sile približne 100 mužov, nemohol pomýšľať na dobytie Oravského hradu útokom, ani na jeho obliehanie. Osvedčil však svoj diplomatický talent. Presvedčil veliteľa cisárskej posádky na hrade, ktorým bol seržant z pluku Karla Strassoldo, aby mu za protihodnotu vo výške 400 zlatých vydal hrad. Seržant sa nechal podplatiť a posádka 30 mušketierov sa vzdala. Pika ich chcel získať na svoju stranu, ale musel sa uspokojiť s ich neutralitou.
Protiútok vládnych vojsk proti kurucom na území Slovenska viedli generáli Johannes Sporck a Wolfgang Cobb. Podarilo sa im Kurucov vytlačiť a v bitke pri Ďurkove kuruci utrpeli porážku. Gašpar Pika sa ocitol v strategickom obkľúčení. Veliteľ kurucov si bol vedomý hrozby zo strany cisárskych vojsk, ktoré sa pripravovali odvetné ťaženie i nedostatočnej sily svojho oddielu. Preto sa pokúsil upevniť si svoju pozíciu tým, že získa na svoju stranu protestantov. Evanjelici na Orave a v Liptove, znechutení násilnou rekatolizáciou, skutočne podporili kurucov. Jednotka kurucov spolu s dobrovoľníkmi z radov protestantov dosiahla počtu asi tisíc ozbrojencov a Gašpar Pika dal strážiť horské priesmyky na Oravu v nádeji, že sa mu ich podarí udržať. Kuruci sa ku katolíkom správali veľmi nepriateľsky, čo malo pre výsledok boja závažné následky. Ich aktivity vyostrili náboženské rozpory medzi obyvateľmi stolice do krajnosti. Na dolnej Orave už od čias Thurzovcov sa vďaka úsiliu tejto magnátskej rodiny šírila reformácia, pričom protestantmi boli aj direktori komposesorátu, spravujúci oravské panstvo od r. 1626. Na hornej Orave, predovšetkým v goralských obciach v susedstve katolíckeho Poľska však reformácia nezapustila korene a tunajšie obyvateľstvo, aj pod vplyvom kňazov poľského pôvodu, ostávalo katolícke. Kuruci si na Orave počínali aktívne. Nielenže neutralizoval posádku žoldnierov na Orave, ale vďaka aktívnej pomoci obyvateľstva evanjelického vyznania sa mu podarilo pripraviť pascu a zajať ďalší oddiel cisárskeho vojska. Bolo to 30 mušketierov z pluku Karla Strassoldo, ktorí mali podľa rozkazu posilniť svojich spolubojovníkov na Oravskom hrade.
Akcii cisárskeho vojska proti kurucom na Orave viedol generál Johannes Sporck. Okrem jazdy sa expedície zúčastnilo 600 vojakov z pluku Herbertstein pod velením plukovníka Suys. Proti vzbúrencom zakročil aj palatín Pavol Eszterházy, ktorý vo svojom liste z dňa 15. 10. 1670 vyzval Oravcov, šľachtu i ľud, aby ostali verní cisárovi a nepodporovali kurucov. Aj vďaka jeho intervencii sa cisárskemu vojsku dostalo pomoci zo strany oravských katolíkov. Katolíckych ozbrojencov viedli šoltýsi Mikuláš a Stanislav Vilček z Orávky, Matúš Moňák z Hornej Zubrice a Ján Vilček a Ján Bukovinský z Bukoviny – Podsklie. Pod ich vedením zachovali hornooravské, prevažne goralské obce vernosť cisárovi a vojensky vystúpili s vojskom 700 ľudí, regrutovaným zo 16. dedín proti protestantom, hoci to boli ich krajania z jednej stolice. Vojsko postavili na vlastné náklady. Šoltýsi z týchto dedín boli za svoje zásluhy na základe cisárskej donácie z r. 1674, pod podmienkou, že si trvale zachovajú katolícke náboženstvo, povýšení do šľachtického stavu.
Sporckovo vojsko aj vďaka podpore oravských katolíkov dokázalo prelomiť obranu v horských priesmykoch a vynútiť si postup do oravského vnútrozemia. Pika s kurucmi bol donútený ustúpiť za hradby Oravského hradu. V najvyššej núdzi sa veliteľ kurucov snažil prinútiť členov bývalej posádky, aby sa zúčastnila obrany. Vojaci z pluku Strassoldo sa však odmietli nechať zatiahnuť do boja proti svojim spolubojovníkom, namiesto obrany len fingovali boj a štyria z nich tajne uzavreli dohodu s majorom pluku de la Bord, grófom Traun o vydaní hradu, svojho veliteľa a Piku cisárskemu vojsku. Krvavým vyvrcholením povstania bol súd so vzbúrencami, ktorý nariadil generál Sporck. Gašpar Pika, zradný seržant pluku Strassoldo a 25 oravských a liptovských richtárov bolo popravených po mučení 25. 11. 1672. Samotný Gašpar Pika a jeho pokladník boli najprv stiahnutí z kože a potom zaživa napichnutí na kôl. Štyria ďalší rebelanti boli zaživa rozštvrtení, seržant, ktorý vydal hrad Kurucom, bol zaživa lámaný v kolese, ostatní odsúdenci boli obesení. Všetky telá boli pribité na kolesá a verejne vystavené na výstrahu pre verejnosť. Generál Sporck sa stal pánom situácie na Orave a hrad mala trvale obsadená posádka cisárskych vojsk. Pritom spolupracovala s milíciou katolíkov z hornej Oravy. Okrem krutého potrestania príslušníkov odboja približne 70 ďalších rebelantov z oboch stolíc bolo za trest predaných na galeje.
Takto sa naplnil tragický osud vzbúreneckého veliteľa a jeho spolubojovníkov. Ich boj a záhuba boli epizódou kuruckých vojen, ktoré mali trvať ešte šesťdesiat rokov. Zápas, v ktorom zahynuli, rozjatril náboženský konflikt medzi katolíkmi a protestantmi na Orave. Tak došlo k tragickej bratro-vražednej vojne, v ktorej stál často brat proti bratovi a otec proti synovi.
Zoznam prameňov a literatúry:
DANGL, V.: Bitky a bojiská v našich dejinách. Od Samovej ríše po vznik stálej armády. Bratislava: Perfekt, 2005
DANGL, V. – KOPČAN, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, 1526 – 1711. Bratislava: MO SR, 1995
FEIG, K. J.: Wunderbare Adlers Schwung oder fernere Geschichts- Fortfessung, I. Wien, 1692
FLOREKOVÁ, I.: Sonda do hospodárskeho života poddaných na Orave na prelome 17. a 18. storočia. In: Kurucké vojny a ich odkaz v histórii, kultúre a umení. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2011: 143 – 158
CHMELÍK, M.: Kurucké vojenské ťaženia a Orava. In: Kurucké vojny a ich odkaz v histórii, kultúre a umení. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2011: 93 – 113
KAVULJAK, A.: Hrad Orava. Dejiny hradu a kraja so zreteľom na sociálne položenie ľudu oravského. Martin: Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1927
