Vodná nádrž Orava a jej predchodcovia
PhDr. Martin Chmelík
Oravská priehrada a jej predchodcovia (miesto úvodu)
Už letný pohľad na mapu Slovenska stačí, aby pozorovateľa upútala Oravská priehrada. Na regionálnych mapách pôsobí ešte rozľahlejšie a predstavuje bezkonkurenčne najväčšie dielo ľudských rúk a umu na Orave. Zanedlho uplynie 70 rokov od jej vzniku a predstaviť si územie Oravy bez Vodnej nádrže Orava (ako znie jej oficiálny názov), znamená vrátiť sa hlboko do minulosti. Človek využíval silu vodných tokov na Orave už od čias, keď sa na území regiónu po prvý krát trvale usadil. Všetky obce a mestá sa nachádzajú na brehoch vodných tokov a už od stredoveku boli v každej dedine (o mestách ani nehovoriac) vodné mlyny, a popri nich aj píly. Po zrušení feudalizmu v dôsledku revolúcie v rokoch 1948 – 1949 sa aj na Orave vytvorili podmienky pre rozvoj podnikania. V tejto epoche boli budované prvé priemyselné podniky a vodné diela získavali nový hospodársky význam. Myšlienka stavby Oravskej priehrady sa nezrodila vo vzduchoprázdne. Naopak, potreba regulácie hlavného vodného toku v regióne, ktorý bol na jednu stranu zdrojom povodní, na druhej strane poskytoval lákavé možnosti využitia vodnej energie, bola zjavná. Už od začiatku 19. stor. sa začali objavovať plány na budovanie veľkej priehrady.
Obr. č. 1: Mapa Oravskej stolice a pozemkov Oravského komposesorátu, 1910. Zdroj: Dokumentácia OM
Oravský komposesorát a jeho vodné diela
Staviteľom prvých skutočných priehrad na Orave bol Oravský komposesorát (Compossessio de Arva latinsky, Arwa Herrschaft nemecky, resp. Árvai Uradalom maďarsky) Tento pôvodne feudálny veľkostatok bol založený ako spoločný podnik dedičov bývalého uhorského palatína, grófa Juraja Thurzu z Betľanoviec, ktorými boli jeho potomkovia po meči i po praslici. Po smrti grófa Juraja, jeho syna Imricha a manželky Alžbety (rod. Czobor) dedičia založili vyššie spomínaný komposesorát 5. 7. 1626. Oravský veľkostatok spravoval v mene dedičov doživotne volený direktor, ktorý mal právomoc feudála a s výnosmi, získanými z hospodárskych aktivít panstva, sa delil so spolumajiteľmi (komposesormi), medzi ktorých sám patril.[1] Oravský komposesorát bol jediným veľkostatkom na Orave a v období feudalizmu mal v tomto regióne dominantné postavenie. Pred r. 1848 zaberal jeho feudálny majetok 95 % rozlohy Oravskej stolice. Ostatní feudáli v regióne patrili k strednej a drobnej šľachte. Tejto nobilite patrilo asi 5 % pozemkov a poddaných a ich majetková držba bola značne rozdrobená.[2] Po zrušení feudalizmu prebehol postupný proces vysporiadania sa medzi Oravským komposesorátom a jeho bývalými poddanými. V dôsledku týchto procesov sa územie panstva zmenšilo 71 295,1 katastrálnych jutár, t. j. 40 994,6 ha, čo predstavovalo približne 20 % rozlohy celého regiónu, keďže Oravská stolica vo svojich hraniciach z čias Rakúsko – Uhorska mala plochu 2 077,42 km2, čiže 207 742 ha.[3]
Obr. č. 2: Plte na dopravu dreva na hladine rieky Orava
Hlavným druhom podnikania a najdôležitejším zdrojom príjmov oravského veľkostatku bola ťažba dreva a export drevnej hmoty. Vyťažené drevo bolo nutné dopraviť k zákazníkom, k čomu panstvo využívalo všetky komerčne dostupné prostriedky. Jedným z najvýznamnejších foriem dopravy bolo využívanie vodných komunikácií. Právo na voľné využívanie všetkých vodných tokov na území Oravskej stolice pre účely dopravy, výstavbu vodných diel a rybolov malo panstvo zaistené ešte z feudálnych čias a tieto výsady si zachovalo aj po roku 1849.[4] Rieka Orava (nehovoriac už o jej prítokoch) nebola celoročne splavná, preto nechal veľkostatok vybudovať celý systém priehrad a plavebných komôr.[5] Najstarším z nich bolo vodné dielo Jalovec, dokončené v roku 1825. Zaberalo plochu 2,6 hektára a vodu zadržiavala hrádza, vysoká 11,3 m. V priebehu rokov 1850, 1865 a 1869 sa na ňom uskutočnila generálna rekonštrukcia. Druhé vodné dielo Borsuč bolo dokončené v roku 1825 a v priebehu roku 1868 prešlo rozsiahlou prestavbou a modernizáciou. Jeho vodná plocha mala rozsah 1.95 hektára. Okrem modernizácie starých priehrad boli navrhnuté a skonštruované aj dve nové.
Obr. č. 3: Plán vodného diela v lokalite Flajšová. Zdroj: MV SR Štátny archív Žilina so sídlom v Bytči
Vodná priehrada v lokalite Flajšová sa nachádzala blízko prameňov Bielej Oravy na pozemkoch lesnej správy Zákamenné. Jej priehradný múr bol dokončený v priebehu rokov 1864 – 1866 a dosahoval výšku 11,3 m. Zadržiaval vodnú plochu s rozlohou 2,4 hektára. Štvrtú priehradu Oravský komposesorát postavil na pozemkoch Lesnej správy Mútne v rokoch 1868 – 1870. Výška priehradného múra tohto vodného diela bola vyše 11 metrov, ale kvôli presakovaniu vody cez podložie sa vodnú hladinu za múrom podarilo udržiavať max. do výšky 6 metrov.[6] Priehrady dokázali pri synchronizovanom vypúšťaní vody zdvihnúť hladinu Bielej Oravy a Oravy, vďaka čomu bolo možné splaviť plne naložené plte až po obec Slanica (dnes zatopenú vodami Oravskej priehrady). Opätovné naplnenie priehrad trvalo na jar 4 až 7 dní, v lete aj tri týždne.
Obr. č. 4: Model konštrukcie priehrady Oravského komposesorátu. Zdroj: Zbierkový fond Oravského múzea, H-317
Doprava naďalej závisela od rozmarov počasia. Oravský komposesorát preto nechal postaviť dve plavebné komory na pozemkoch Lesnej správy Zákamenné. Pri ich výstavbe boli použité postupy, ktoré sa s úspechom používali na rieke Ybbs v Rakúsku. Plavebné komory sa veľmi dobre osvedčili. Pri správnom použití všetkých vodných stavieb mohli pltníci v službách oravského veľkostatku prepravovať zo Zákamenného do Oravského Podzámku plte dlhé 240 metrov.[7] Na revitalizáciu dvoch starých a výstavbu dvoch nových priehrad, ako aj na realizáciu projektu dvoch plavebných komôr Oravský komposesorát investoval vyše 110 000 zlatých.[8] Hlavné investície a stavebné úsilie na úseku cestnej a vodnej dopravy Oravský komposesorát vyvinul v druhej polovici 19. stor. Na prelome 19. a 20. stor. bolo hlavné úsilie zamerané na údržbu tejto infraštruktúry. Vedenie panstva v čele s grófom Pálffy muselo konštatovať, že vodná doprava a lesné cesty nemajú potrebnú kapacitu na zlepšenie dopravných možností a následne exportu lesných produktov. Tento fakt si vyžiadal zmenu prístupu a Oravský komposesorát sa krátko pred prvou svetovou vojnou rozhodol vybudovať na svojich pozemkoch lesnú železnicu.[9] Vodné diela Oravského komposesorátu boli najväčšími vodohospodárskymi stavbami na Orave, ktoré sa podarilo realizovať v období rakúsko-uhorskej monarchie a ktoré po dokončení dlhé roky úspešne slúžili svojmu pôvodnému účelu. V medzivojnovom období tieto vodné diela zanikli.
Obr. č. 5: Zaniknutá priehrada Oravského komposesorátu. Zdroj: Dokumentácia Oravského múzea
Plány na stavbu ďalších priehrad vo verejnom záujme v epoche Rakúsko – Uhorska
Okrem vodných stavieb, ktoré nechal vybudovať Oravský komposesorát, v druhej polovici 19. storočia a na začiatku 20. storočia vznikli plány na stavbu vodných stavieb vo verejnom záujme. Okrem viacerých menších vodných diel, ako boli náhony na vodné mlyny a píly, boli verejne prezentované aj dva plány ambicióznych priehrad. Prvým z nich sa stal projekt stavby priehrady na dolnom toku rieky Orava. Bol to veľmi ambiciózny plán stavby vodného diela na sútoku riek Orava a Váh v katastri obci Kraľovany. Iniciátormi projektu boli Juraj Bulla z Trstenej a Ján Kraľovanský z obce Kraľovany. Ich iniciatívu podporil hlavný župan Oravskej stolice Šimon Čaplovič, ktorý na 9. 2. 1902 zvolal verejné zhromaždenie do obce Kraľovany, kde bol plán prerokovaný na tvári miesta. Projekt predpokladal stavbu 250 m dlhého priehradného múru s výškou 90 m. Voda mala poháňať hydroelektráreň a výpust priehrady mal byť zavedený do rieky Váh. Keďže vody priehrady by zatopila verejné komunikácie i železničnú trať, stavitelia počítali s premiestnením cesty Dolný Kubín – Žilina. Železničná trať košicko-bohumínskej železnice v Kraľovanoch, ktorá viedla po mostoch nad riekami Orava a váh mala byť zrušená a nahradená novou koľajovou dráhou, umiestnenou na korunu priehradnej hrádze.[10]
Obr. č. 6: Pohľad na obec Kraľovany. V pozadí miesto zamýšľanej priehrady. Zdroj: zbierkový fond OM, H-8560-15
Realizáciu projektu ohrozovalo viacero faktorov, predovšetkým vysoké finančné náklady a technické problémy. Keď v roku 1914 vypukla prvá svetová vojna, projekt bol odložený na neurčito. Druhým plánom stavby mohutnej vodnej priehrady s vodnou elektrárňou sa stal projekt výstavby vodného diela na dolnom toku riečky Studena (známej tiež ako Studený Potok). Priehrada mala vzniknúť na katastrálnom území obcí Podbiel, Oravský Biely Potok a Habovka. Iniciátorom projektu bol oravský hlavný župan Šimon Čaplovič, ktorý nechal v r. 1911 vypracovať plány a zamerať terén. Realizáciu diela zmarilo viacero faktorov, predovšetkým vypuknutie prvej svetovej vojny.[11] Koniec druhej svetovej vojny, rozpad Rakúsko – Uhorska a vznik Československej republiky viedol k tomu, že plány a projekty, rozpracované v epoche monarchie, ostali na papieri.
Vodná nádrž Orava – oravské more
Nové plány na stavbu priehrady v regióne Orava vznikli v medzivojnovom období. Slovensko prežívalo v oblasti ekonomiky neľahké časy a hospodárske problémy sa stali ešte vypuklejšími v dôsledku celosvetovej Veľkej hospodárskej krízy, ktorá sa začala v dôsledku krachu na burze v New Yorku v roku 1929. Nedostatky slovenského hospodárstva sa dali riešiť len cestou rozsiahlej industrializácie. Tento názor zastávali všetky relevantné politické kruhy na Slovensku a získal prinajmenšom čiastočnú podporu aj centrálnych úradov v Prahe. V tridsiatych rokoch 20. stor. rástlo vojenské ohrozenie zo strany hitlerovského Nemecka a čs. vláda mala záujem presunúť časť závodov dôležitých pre obranu štátu na Slovensko. Súčasne vznikla potreba rozsiahlych investícií do infraštruktúry. Jedným z najdôležitejších projektov bola stavba vážskej kaskády vodných diel.[12] Súčasťou vyššie uvedenej siete vodných diel sa mala stať aj Oravská priehrada. Mala dva hlavné ciele: regulovať tok rieky Oravy tak, aby sa dramaticky znížilo riziko povodní a súčasne mala vodnou energiou zásobovať hydroelektráreň. Prípravné práce prebehli v priebehu tridsiatych rokov a jednou z najdôležitejších úloh bola elektrifikácia regiónu, s ktorou začal podnik Spojené elektrárne severozápadného Slovenska v roku 1930.[13] Práce na Oravskej priehrade neboli prerušené ani v dôsledku rozpadu ČSR, ani po vypuknutí druhej svetovej vojny. Vojnová Slovenská republiky tento projekt prevzala v plnom rozsahu a navzdory vojnovým pomerom zahájila jeho realizáciu. Priehrada bola dokončená po druhej svetovej vojne.
Obr. č. 7: Vodná nádrž Orava koncom 20. storočia. Zdroj: Zbierkový fond OM, H-8560-15
Geologický prieskum na mieste budúceho staveniska uskutočnila švajčiarska firma Swissboring z Zürichu. Práce na stavbe vodného diela a hydroelektrárne vykonávala spoločnosť Tvorba. Bola založená 11. 11. 1942 v Bratislave. Jej hlavným akcionárom boli Slovenské elektrárne, a. s. (55 % akcií). Najdôležitejšie projekty, na ktorých sa Tvorba podieľala, bola stavba Oravskej priehrady a hydroelektrárne pri Kraľovanoch (nádrž Krpeľany). Po druhej svetovej vojne bola spoločnosť Tvorba znárodnená a jej nástupcom sa stala firma Elektrostav, n. p. so sídlom v Bratislave, založená 24. 9. 1949.[14] Prvý výkop na stavbe Oravskej priehrady sa uskutočnil 11. 10. 1943. Až počas stavby boli objavené geologické problémy. Najvýznamnejším z nich sa stal sírnatý prameň vody, ktorý vyvieral priamo na mieste stavby priehradného múru. Kvôli svojmu chemickému zloženiu znehodnocoval betón a ohrozoval bezpečnosť stavby. Ďalším zdrojom komplikácií sa stal, zlom zemskej kôry, 5 m široký a veľmi hlboký. Tieto skutočnosti donútili staviteľov prepracovať celý projekt vodného diela. Os priehrady bola dva krát zalomená oproti toku rieky Oravy. S betonárskymi prácami sa začalo 1. 11. 1943.
Obr. č. 8: Práce na stavbe priehradného múru Oravskej priehrady. Zdroj: Zbierkový fond OM, H-9744-24
Práce boli v r. 1944 – 1945 pozastavené v dôsledku bojových operácií počas SNP a prechodu frontu.[15] Po oslobodení v r. 1945 sa vláda obnovenej ČSR rozhodla v diele pokračovať. Výstavba stagnovala, prebiehal však rozsiahly geologický prieskum. Veľkou prekážkou boli povodne na rieke Orave, 9. 4. 1948 a 2. 3. 1949, ktoré spôsobili značné škody.[16] Na základe výsledkov geologického prieskumu bol dokončený nový projekt. Bezpečnosť priehradného múru zaistila špeciálna podporná konštrukcia, umiestnená v blízkosti základov múru. Práce na realizácii nového projektu postupovali úspešne. Koncom roku 1951 bola rieka Orava zahradená a odtok bol vedený cez múr. Dňa 7. 4. 1953 boli uzavreté dnové výpusty a začal sa test elektrárne. Keďže testovanie skončilo s priaznivým výsledkom, 2. 5. 1953 prebehlo slávnostné spustenie elektrárne do prevádzky.[17]
Obr. č. 9: Slávnostné spustenie elektrárne na Oravskej priehrade do prevádzky, 2. 5. 1953. Zdroj: Zbierkový fond OM, H-9744-24
Oravská priehrada zaberá vodnú plochu 34 km2, priehradný múr je 30 m vysoký a v korune 200 m dlhý. V čase jej vzniku existovali v západnej Európe len 3 priehrady porovnateľných rozmerov. Vďaka regulovanému prietoku vody mala nielen pomôcť znížiť hrozbu povodní. Tieto nádeje neostali nesplnené. Napr. počas povodne 1. 7. 1958 dokázala na 10 hodín zadržať obrovskú vodnú záplavu, čo dalo dostatok času, aby prešla povodeň na Váhu a zabránilo sa katastrofickým škodám. Prítok vody do Oravskej priehrady bol ekvivalentom ročného prietoku rieky Dunaj.[18] Hlavnou národohospodárskou úlohou bolo zlepšiť výkon vážskej kaskády hydroelektrární z 2 400 kwh na 7 700 kwh. Hydroelektráreň Oravskej priehrady mala dve turbíny systému Kaplan-Storeks, každá s výkonom 10 900 kw. Stavba Oravskej priehrady bola kolosálnou investíciou, napríklad len v roku 1944 bol rozpočet na jej stavbu navýšený na sumu 550 000 000 Ks. Priehrada bola úplne dokončená a všetky náklady dosiahli sumu 1,1 miliardy Kčs.[19] Najväčšou obeťou, ktorú bolo nutné priniesť, bolo zaplavenie niekoľkých obcí. Slanica, Hámre, Osada a Ústie nad Oravou zanikli v roku 1953, kedy boli zatopené. Pri tejto príležitosti boli zaplavené aj časť mesta Námestovo a niektoré lokality v obciach Bobrov a Štefanov, predovšetkým osada Lavkov.[20] Úplne bolo toto vodné dielo dokončené až po vybudovaní vyrovnávacej vodnej nádrže neďaleko mesta Tvrdošín. Jej výstavba bola uskutočnená v rokoch 1972 – 1979.[21]
Obr. č. 10: Slávnostný príhovor pri príležitosti spustenia elektrárne na Oravskej priehrade, 2. 5. 1953. Zdroj: Zbierkový fond OM, Obr. č. 10 H-9744-26
Plán na stavbu druhej Oravskej priehrady
Stavba Vodnej nádrže Orava sa skončila úspešne a bola zdrojom oprávnenej pýchy a hrdosti.[22] Tento úspech motivoval štátne orgány vypracovať a realizovať nový projekt vodného diela. Nová priehrada mala vzniknúť na Dolnej Orave, konkrétne v blízkosti obce Párnica. Zámer stavby bol schválený vládou ČSR v priebehu roku 1952 a mal po vodohospodárskej stránke nadväzovať na úspešne realizované vodné dielo Oravskej priehrady. Priehradný múr železobetónovej konštrukcie mal byť umiestnený v riečnom kilometri 1,11, teda na dolnom toku rieky Orava. Priehradný múr mal byť 50 m vysoký a táto mohutná konštrukcia by zaistila výšku vzdutia (t. j. zvýšenia stĺpca vodnej hladiny) na vzdialenosť 17 km. Nová vodná nádrž mala siahať od Kraľovianskej tiesňavy pri Párnici až po mesto Dolný Kubín. Táto ambiciózna stavba by si vyžiadala obrovské množstvo prác na infraštruktúre. Bolo by nutné preložiť trať oravskej lokálnej železnice v úseku 13 km dlhom a vybudovať nový železničný tunel na ľavom brehu rieky Orava.[23] Preniesť by bolo nutné aj cestu č. 70 v podobnej dĺžke. V záplavovej oblasti by sa ocitli obce Párnica, Istebné a Veličná, časť obcí Oravská Poruba a Žaškov. Ich obyvateľov by bolo potrebné presťahovať, predovšetkým do Dolného Kubína, ktorý sa mal po spojení s obcami Bziny, Kňažia a Mokraď stať väčšou aglomeráciou.[24] Plány na stavbu druhej Oravskej priehrady boli brané veľmi vážne. Pre obce Veličná, Istebné a Párnica bola vydaná stavebná uzávera a týkala sa aj výstavby ďalších kapacít závodu Kovohuty v Istebnom. Pretože pôvodná továreň mala byť taktiež zatopená, bolo schválené a realizované rozhodnutie vybudovať nový závod v lokalite Široká, obec Oravský Podzámok.[25] Projekt druhej veľkej priehrade na Orave nebol realizovaný dodnes.
Miesto záveru
Vodná nádrž Orava, neoficiálne známa tiež ako Oravské more je významnou súčasťou oravskej krajiny. Vznikla pred takmer sedemdesiatimi rokmi ako dielo ľudských rúk a mysle a je taká veľká, že sa zdá byť skôr prírodným výtvorom. Je najväčším vodným dielom na Orave v súčasnosti. Ľudia využívali vodné toky na stavbu vodných diel, hlavne mlynských náhonov od nepamäti. Na začiatku 19. storočia Oravský komposesorát nechal navrhnúť a postaviť prvú sústavu priehrad a plavebných komôr, ktoré mali zlepšiť plavebné podmienky pre pltníkov, dopravujúcich drevo po hladine rieky Orava a jej prítokov. Prvé plány na stavbu veľkých priehrad, ktoré by pomohli regulovať vodný tok rieky Orava a zároveň zaisťovali pohon pre vodnú elektráreň vznikli na začiatku 20. storočia. Ich realizáciu zmarilo vypuknutie prvej svetovej vojny. Stavba dnešnej Oravskej priehrady bola naplánovaná v medzivojnovom období a realizovaná medzi rokmi 1943 – 1953. Zaistila ochranu proti povodniam, výrobu elektrickej energie a stala sa vyhľadávaným cieľom cestovného ruchu. Jej stavba bola takým úspechom, že zodpovedné miesta plánovali vybudovať druhú veľkú priehradu na dolnom toku rieky Orava pri Párnici. Tento projekt nebol realizovaný do dnešného dňa…
Obr. č. 11: Následky povodne na rieke Orava v meste Dolný Kubín, 1948. Zdroj: Zbierkový fond OM, H-9527-13
Zoznam odbornej literatúry:
ČAJKA, M. a kolektív: Geceľ. Perla Oravy. Medzibrodie nad Oravou: Vydal Michal Čajka, 2018
HUBA, P. a kolektív: Istebné. Dolný Kubín: Vydavateľstvo Peter Huba, 1996
HUBA, P.: Oravská priehrada – dielo socializmu. Nálezová správa Oravského múzea P. O. H. NZ 329
CHMELÍK, M.: 100. výročie Oravskej lesnej železnice. In: Zborník Oravského múzea XXXV, Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2018: 97 – 127
CHMELÍK, M.: Oravský komposesorát v 20. stor. In: Zborník Oravského múzea XXII, Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2005: 5 – 106
CHMELÍK, M.: Partizánske skupiny na Orave počas druhej svetovej vojny. In: Zborník Oravského múzea XXVIII. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava: 74 – 105
MIKLÁŠ, M. – HUBA, P.: Premeny Oravy. Martin : Osveta, 1985
JEKELFALUSSY, J.: Orts-Lexikon der Länder der Ungarischen Krone, mit Unterstützung und unter Kontrolle des K. Ung. statistischen Landes – Bureau´s, Budapest: Atheneum, 1888
KAVULIAK, A.: Monografia a Ocenenie veľkostatku Orava dľa stavu zo dňa 15. 1. 1919. Dolný Kubín: Slovenská tlačiareň Jána Trnkóciho, 1922
KUBÍNYI, M.: Árva Megye. Kőrösi József, Megyei monográfiak. Budapest: Magyarország közgazdasági és közművelődési állapota a XIX. század végén. I. Megjelent a Nemzetgazdasági Szemlében is, 1891
ROWLAND, W.: Statistisch-topographische Beschreibung der Compossesorats-Herrschaft Árva mit besonderer Beziehung auf Ihre Forste. Árva-Váralja: Selbstverlag des Verfassers, 1879
SABOL, M.: Elektrifikačný proces na Orave. In: Putovanie dejinami pod múrmi Oravského hradu. Bratislava: Historický ústav SAV, 2015
Zoznam archívnych prameňov:
MV SR Štátny archív Žilina so sídlom v Bytči, fond Oravská župa II 1848 – 1922
MV SR Štátny archív Žilina so sídlom v Bytči, fond Krajský súd Ružomberok 1876 – 1949
MV SR Štátny archív Žilina so sídlom v Bytči, fond Hlavný právny zástupca Oravského komposesorátu 1857 – 1922
MV SR Štátny archív Žilina so sídlom v Bytči, fond Lesný úrad Oravského komposesorátu 1723 – 1922
MV SR Štátny archív Žilina so sídlom v Bytči, fond Riaditeľstvo Oravského komposesorátu 1923 – 1945
Zoznam zdrojov na internete:
Noviny Kubín, roč. XXXVIII, máj 2021: https://www.tvdk.sk/sites/default/files/pdf-noviny/maj2021_web.pdf
Železnice SR: https://www.rail.sk/skhist/tunely/181.htm
[1] CHMELÍK, M.: Oravský komposesorát v 20. stor. In: Zborník Oravského múzea XXII, Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2005: 5 – 106, s. 8
[2] KUBÍNYI, M.: Árva Megye. Kőrösi József, Megyei monográfiak. Budapest: Magyarország közgazdasági és közművelődési állapota a XIX. század végén. I. Megjelent a Nemzetgazdasági Szemlében is, 1891, s 4.
[3] JEKELFALUSSY, J.: Orts-Lexikon der Länder der Ungarischen Krone, mit Unterstützung und unter Kontrolle des K. Ung. statistischen Landes – Bureau´s, Budapest: Atheneum, 1888, s. 13
[4] KAVULIAK, A.: Monografia a Ocenenie veľkostatku Orava dľa stavu zo dňa 15. 1. 1919. Dolný Kubín: Slovenská tlačiareň Jána Trnkóciho, 1922, s. 2
[5] Uvedené vodné stavby sa nachádzali v povodí Bielej Oravy a na jej prítokoch.
[6] ROWLAND, W.: Statistisch-topographische Beschreibung der Compossesorats-Herrschaft Árva mit besonderer Beziehung auf Ihre Forste. Árva-Váralja: Selbstverlag des Verfassers, 1879, s. 50
[7] Pre porovnanie môžeme uviesť, že slávny zaoceánsky poštovný parník Titanic mal dĺžku trupu 269,1 m
[8] ROWLAND, W.: Statistisch-topographische Beschreibung der Compossesorats-Herrschaft Árva mit besonderer Beziehung auf Ihre Forste. Árva-Váralja: Selbstverlag des Verfassers, 1879, s. 51
[9] CHMELÍK, M.: 100. výročie Oravskej lesnej železnice. In: Zborník Oravského múzea XXXV, Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2018: 97 – 127, s. 101
[10] MV SR ŠAŽB fond Oravská župa II 1848 – 1922, Š. 559, 40/1902 adm.
[11] ČAJKA, M. a kolektív: Geceľ. Perla Oravy. Medzibrodie nad Oravou: Vydal Michal Čajka, 2018, s. 77
[12] Bola to rozsiahla sústava priehrad na rieke Váh, ktorá okrem regulácie vodného toku mala za cieľ zaistiť výrobu elektrickej energie. Jej výstavba a modernizácia trvala celé desaťročia a pracuje sa na nej aj v prítomnosti.
[13] MV SR ŠAŽB DK fond Krajský súd Ružomberok 1876 – 1949, Š. 1132, B II 274, rok 1931
[14] SABOL, M.: Elektrifikácia v hospodárskom a spoločenskom živote Slovenska 1938 – 1948. VEGA, Historický ústav SAV, Bratislava, 2010, s. 65
[15] HUBA, P.: Oravská priehrada – dielo socializmu. Nálezová správa Oravského múzea P. O. H. NZ 329 s. 3
[16] CHMELÍK, M.: Partizánske skupiny na Orave počas druhej svetovej vojny. In: Zborník Oravského múzea XXVIII. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava: 74 – 105, s. 81
[17] HUBA, P.: Oravská priehrada – dielo socializmu. Nálezová správa Oravského múzea P. O. H. NZ 329 s. 6
[18] HUBA, P.: Oravská priehrada – dielo socializmu. Nálezová správa Oravského múzea P. O. H. NZ 329 s. 6
[19] SABOL, M.: Elektrifikačný proces na Orave. In: Putovanie dejinami pod múrmi Oravského hradu. Bratislava, Historický ústav SAV, 2015, s. 147
[20] MIKLÁŠ, M. – HUBA, P.: Premeny Oravy. Martin : Osveta, 1985, s. 123
[21] SABOL, M.: Elektrifikačný proces na Orave. In: Putovanie dejinami pod múrmi Oravského hradu. Bratislava: Historický ústav SAV, 2015, s. 148
[22] Vodná nádrž Orava (Oravská priehrada) bola zobrazená na rube bankovky 10 Kčs z roku 1960.
[23] Železnice SR: https://www.rail.sk/skhist/tunely/181.htm
[24] Noviny Kubín, roč. XXXVIII, máj 2021: https://www.tvdk.sk/sites/default/files/pdf-noviny/maj2021_web.pdf
[25] HUBA, P. a kolektív: Istebné. Dolný Kubín: Vydavateľstvo Peter Huba, 1996, s. 49
