V nedeľu 13. novembra uplynulo presne 101 rokov od pohrebu najväčšieho syna Oravy – básnika Pavla Országha Hviezdoslava. Podľa dobovej tlače malo ísť o poslednú rozlúčku akú Orava ešte nevidela. Podrobnú správu o tom čo sa od utorka 8. novembra (kedy Pavol Országh Hviezdoslav skonal) do nedele 13. novembra v Dolnom Kubíne odohrávalo, priniesol v sobotu 19. novembra týždenník Naša Orava (Naša Orava. Časopis pre vzdelanie oravského ľudu. 1921, roč. 4, č. 32.).
Ako sa môžeme dočítať na jej stránkach, po smrti svojho veľkého občana, ktorý bol jeho pýchou, chlúbou, okrasou aj nádejou, oblieklo sa mestečko Dolný Kubín do smútočného ruchu. Na všetky verejné, ale i na mnohé súkromné budovy boli vyvesené čierne zástavy. Obchodníci dekorovali svoje výklady Hviezdoslavovými podobizňami. Vláda, okamžite po obdržaní správy o básnikovej smrti, vyslala do Dolného Kubína ministerského tajomníka Ministerstva školstva a národnej osvety z referátu starostlivosti o súčasné umenie Václava Viléma Štecha a architekta Dušana Jurkoviča, ktorých poverila riadením prípravných prác k pohrebu.
Prípravné práce boli realizované za pomoci vojska, miestnych členov Sokola, miestnych škôl a lesníckej školy v Liptovskom Hrádku. Podľa návrhu Dušana Jurkoviča bola čelná fasáda dolnokubínskeho evanjelického kostola potiahnutá čiernou látkou tak, že to znázorňovalo znak Slovenska. Interiér kostola bol vyzdobený sviežou zeleňou, jedlicami a vencami. Pred kostolom boli postavené dve tribúny, ozdobené čečinou. Jedna bola určená rodine zosnulého, druhá vláde, členom Národného zhromaždenia a reprezentantom jednotlivých korporácií. Námestie aj cestu na cintorín lemovali jedlice. Nakoľko sa počítalo s tým, že pohreb potrvá až do zotmenia, bolo do miestneho cintorína vovedené elektrické osvetlenie.
V piatok 11. novembra o piatej popoludní previezli Hviezdoslavove telesné pozostatky z domu smútku do kostola, kde boli až do nedele vystavené k verejnej úcte. Ako uvádza Naša Orava z 19. novembra 1921: Vrchnák rakve bol opäť složený, aby obecenstvu umožnené bolo naposledy vidieť pod skleneným vrchnákom po zaslúžilej práci odpočívajúceho Otca národa. Obecenstvo, miestne i okolité a žiactvo všetkých miestných škôl hromadne putovalo k jeho telesným pozostatkom vidieť naposledy svojho miláčka. Čestnú stráž pri rakve držali Sokoli a členovia hasičského spolku.
V nedeľu 13. novembra sa v Kubíne už od rána schádzalo mnoho ľudí z blízka i z ďalšia, takže na poludnie sa dolnokubínske námestie podobalo mravenčiemu hniezdu. Členom Sokola, Orla a robotníckych telocvičných jednôt sverená bola úloha usporiadateľská. O jednej hodine popoludní vytvorili vojaci miestnej posádky okolo námestia a cesty vedúcej k cintorínu špalier. Podľa plánu sa pohrebné obrady mali začať o druhej hodine popoludní, ale pre meškanie vlaku, ktorým cestovali členovia vlády, začali až o pol tretej.
Cirkevné obrady započali smútočným zborom „Majstrovi Hviezdoslavovi“, spievaným dolnokubínskym spevokolom Hviezdoslavovej besedy. Pred oltárom liturgovali – senior Otto Škrovina z Turčianskeho Sv. Martina, Andrej Devečka z Jasenovej a Štefan Šaško z Leštín. Po liturgii mal kázeň biskup Juraj Janoška, ktorý Hviezdoslava predstavil ako nadšeného apoštola kráľovstva lásky, bratstva, pokoja, hrdinského zápasníka zo kráľovstvo ducha, ale aj ako muža kresťanského charakteru a verného syna evanjelickej cirkvi. Hviezdoslav však bol, podľa neho, veľký aj ako človek svojou láskou ku bližným. Programm cirkevných obradov v kostole ukončil spev turčiansko-svätomartinského Slovenského spevokolu, ktorý zaspieval „Propusť, propusť Pane“.
Nakoľko v kostole bolo miesto len pre približne 1 000 ľudí, vstup doň bol obmedzený. Dnu sa dostali len ľudia, ktorí mali vstupenku. Ďalších viac než 3 000 ľudí sa zhromaždilo pred kostolom. Tým počas cirkevných obradov, ktoré sa odohrávali v kostole, kázal biskup Samuel Zoch. Zosnulého básnika označil za veľkého proroka národného, trímajúceho vysoko národnú zástavu. Ako ďalej uviedol, evanjelická cirkev nemala nikdy lepšieho kňaza-proroka a ani celé kresťanstvo nemalo výmluvnejšieho človeka nad Hviezdoslava.
Po skončení cirkevných obradov vyniesli Sokoli rakvu s básnikovým telom na márach pred kostol, medzi dve tribúny. Keď smútoční hostia z kostola zaujali svoje miesta na tribúnach, začala druhá časť pohrebných obradov. Po smútočnom zbore „Aj, čo srdce boľasťou sa chveje“, spievanom spevokolom Hviezdoslavovej besedy, nasledovali príhovory.
Ako prvý, v zastúpení prezidenta a vlády, prehovoril minister školstva a národnej osvety Vavro Šrobár, ktorý Hviezdoslava nazval veľkňazom v nekonečnej ríši umenia a krásy, ktorého myseľ sa vznášala vysoko, ako let orla nad nebotyčnými Tatrami, a predsa nám nikdy neuletel. Ako ďalej uviedol: Nič nežiadal pre seba, pre osobnú radosť a šťastie. Len jedna myšlienka, jedna úporná túžba ho znepokojovala i aby všetku svoju prácu, celý svoj život mohol venovať službe svojho národa a svojej domovine. Slovenský literárny jazyk, ktorý vychodil z umeleckej dielne Hviezdoslavovej, bol podľa Vavra Šrobára dielom dokonaleho majstra – pružný a bohatý po stránke tvaru a slovných zásob, lahodný a krásny vo zvuku a tónoch.
Nasledoval predseda Národného zhromaždenia František Tomášek, ktorý Pavla označil za buditeľa národnej vetve na Slovensku a pripravovateľa oslobodenia a osamostatnenia celého sjednoteného národa československého. Vyjadril presvedčenie, že tak ako českí legionári boli na Sibíri posilňovaní „Piesňami otroka“ a knihami Aloisa Jiráska, tak slovenskí legionári niesli so sebou verše Hviezdoslavove.
Po Františkovi Tomáškovi prehovoril k zhromaždeným minister pre správu Slovenska Martin Mičura. Ten vo svojej reči nazval dielo Pavla Országha Hviezdoslava bohato prestretým stolom, z ktorého mohol národ čerpať duchovnú posilu a osvieženie, nadšenie a dôveru v lepšiu budúcnosť a pocit jednotnosti. Podobne ako Vavro Štrobár, ani on neopomenul Hviezdoslavov prínos pre rozvoj nášho jazyka, ktorý stal sa perom básnikovým krajším, plnejším, bohatším.
Štvrtý v poradí vystúpil banskobystrický (rímskokatolícky) biskup Marián Blaha, ktorý básnika prosil, aby tam hore vyprosil od Boha pre národ svornosť, prehlbenie mravov, hlbokú nábožnosť a vzájomné pochopenie.
Za slovenských spisovateľov sa s otcom všetkých slovenských umelcov rozlúčil Martin Rázus. Povedal doslova: Smutné je to, keď sa cirkev ľuči so svojim kňazom, tým smutnejšie keď sa my príslušníci cirkve spisovateľskej a umeleckej lúčime s tebou, otče náš! Pristupujeme k Tvojej rakvi, aby sme Ti poďakovali za tú skvelú cestu, ktorú si nám ukázal a prichádzame Ťa poprosiť aby si duchom zostal s nami, aby si nás ďalej viedol k najvyššej umeleckej dokonalosti.
Potom nasledovala rozlúčková reč senátora Jana Herbena, ktorý sa s veľkým slovenským pevcom lúčil menom Rady českých spisovateľov. Vo svojom príhovore vyjadril presvedčenie, že Slovensku dala tohto veľkého básnika sama prozreteľnosť. Pavol Országh Hviezdoslav žil v krásach jeho prírody a nosil v sebe jej radosť a rozkoš. Bol zbožný, oddaný a v Boha dôveroval. Podľa Jana Herbena, Hviezdoslavova pieseň odprevádzala bojovníkov, tešila väzňov a žehnala mučedníkom. Svoj príhovor zakončil slovami: Zomrel – jeho duch však nie je mrtvý, bude dlho a dlho potešovať a budiť nové Slovensko.
Za Československú národnú radu predniesol reč redaktor Ján Hejret, za českú akadémiu vied a umení spisovateľ František Serafínský Procházka. Týmto dvom príhovorom, žiaľ, Naša Orava nevenovala osobitnú pozornosť. V mene Matice slovenskej vystúpil jej tajomník Štefan Krčméry, ktorý zhromaždeným prízvukoval, že kým bol Hviezdoslav živý, nosil v svojom srdci celý národ a teraz, keď už viac nie je medzi živými, žije a bude večne žiť v srdci celého národa.
V mene československej armády sa s básnikom rozlúčil plukovník Šindelář (išlo zrejme o plukovníka Jana Šindelářa pôsobiaceho v Ružomberku), ktorý Pavla Országha Hviezdoslava nazval najväčším synom Slovákov. Ako ďalej uviedol, telo nášho drahého majstra síce odchádza z tohto sveta, no jeho duch zostáva naďalej v československom vojsku a bude s ním do večných časov.
Po tomto poslednom príhovore sa rozozvučali kostolné zvony a za ich hlaholu sa dlhý sprievod smútočných hostí, prechádzajúc špalierom zbraňou česť vzdávajúceho vojska, pomaly presúval na miestny cintorín. V čele pohrebného sprievodu kráčali vyšnurovaní hajdúsi, za nimi pochodovala čata vojska, ktorú nasledovali hasiči, Sokoli, členovia robotníckych telocvičných jednôt, Orli, deputácie spolkov a obcí, legionári, nosiči nesčísateľných vencov, kríž, spevokoly a evanjelické duchovenstvo v čele s dvoma biskupmi. Za nimi striedavo niesli na márach rakvu s nebožtíkom Sokoli, hasiči a vojsko. Druhý, tzv. pohyblivý špalier, ktorý sa presúval s rakvou, pozostával zo Sokolov s vytasenými rapírmi v rukách, hasičov a vojakov, nesúcich asi 32 sviec.
Stuhy v národných farbách, ktoré splývali z rakvy, niesli dievčatá odeté v národných krojoch.
Za rakvou kráčali členovia rodiny, nasledovaní pedelmi s odznakmi Karlovej univerzity, profesormi z pražskej a bratislavskej univerzity, vládou, poslancami Národného zhromaždenia, rímskokatolíckym duchovenstvom, vrátane troch biskupov – Mariána Blahu, Karola Kmeťka a Jána Vojtaššáka, zástupcovia štátnych a župných úradov, zástupcovia korporácií a vojsko, ktoré nasledoval ohromný počet ostatného smútočného obecenstva. Masy ľudí lemovali aj celý dlhý kordón, tiahnuci sa od kostola po vstup na cintorín. Spevokol dolnokubínskej Hviezdoslavovej besedy spieval počas presunu smútočné nábožné piesne.
Miesto Pavlovho posledného odpočinku zdobili snútočné pylony, na ktorých horeli tzv. grécke ohne. Keďže sa už zvečerievalo, okolie hrobu bolo osvetlené už i elektrickými svetlami, zakrytými čiernym flórom (t. j. čiernou priesvitnou tkaninou). Po skončení cirkevných obradov sa s básnikom, v mene celej bratislavskej univerzity, rozlúčil profesor Jozef Škultéty, ktorý vo svojom precítenom a oduševnenom prejave citoval slová Jána Hollého, že Slováci žijú a budú žiť na veky. Napokon, za Oravskú župu, mestečká Dolný Kubín a Námestovo, básnikovu rodnú obec Vyšný Kubín, Hviezdoslavovu besedu a Hviezdoslavovo gymnázium prehovoril oravský župan Vladimír Pivko. Svojho drahého priateľa odprevádzal na onen svet dojemnými slovami. Povedal, že v Hviezdoslavovi stráca Orava najviac, lebo z jeho nehynúcej slávy pripadol veľký podiel i jeho rodnému kraju, ktorý on tak vrúcne miloval a ktorý v svojich dielach nespočetkrát ospieval.
Pätnásť minút po piatej hodine večer spustili rakvu s Hviezdoslavovým telom do hrobu.
Cintorínom sa rozliehala pieseň „Hrob ťa prijal“, v podaní spevokolu Hviezdoslavovej besedy.
Slovami Našej Oravy: prijala zem slovenská, ktorú On tak vrúcne miloval, svojho najväčšieho. Na úplný záver obradu zaspievalo obecenstvo obe národné hymny.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že slová, ktoré sa môžeme dočítať v Našej Orave zo dňa 19. novembra 1921: Pochovali sme nášho básnika Hviezdoslava s takou oslavou, jakej Orava ešte nevidela, vôbec nie sú prehnané. Takisto možno plne súhlasiť s tvrdením, že posledná česť, preukázaná Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi 13. novembra 1921, ostala nadosmrti v pamäti všetkých, ktorí mali možnosť zúčastniť sa jej.
Mgr. Lukáš Tkáč, PhD.
Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava
Pramene
Proroka národa sme pochovali. In: Naša Orava. Časopis pre vzdelanie oravského ľudu. 1921, roč. 4, č. 32, s. 1 – 3.
Vence Hviezdoslavovi. In: Naša Orava. Časopis pre vzdelanie oravského ľudu. 1921, roč. 4, č. 32, s. 3.
Dolnokubínske spolky za Hviezdoslavom. In: Naša Orava. Časopis pre vzdelanie oravského ľudu. 1921, roč. 4, č. 32, s. 3.
Uctenie Hviezdoslavovej pamiatky. In: Naša Orava. Časopis pre vzdelanie oravského ľudu. 1921, roč. 4, č. 32, s. 3 – 4.
