Svätojánska noc sa v tradičnej kultúre slávila v predvečer dňa svätého Jána Krstiteľa. Pôvodne bol tento deň hlavne u Slovanov spätý s oslavami letného slnovratu. V kresťanskom kalendári cirkev stanovila sviatok Jána Krstiteľa na 24. júna. Emília Horváthová uvádza: „Na tento termín sa celkom logicky posunuli slnovratové zvyky, pre ktoré sa vžil nový názov svätojánske alebo jednoducho jánske zvyky“ (Horváthová, 1986: 218). Ondrej Krúpa vo svojej publikácii poukazuje na to, že: „cirkev archaický európsky poverový svet… zabudovala do systému svojho liturgického roka“ (Krúpa, 1998: 260).
Ján Krstiteľ okrem toho, že bol prorok a prvý svätec kresťanskej cirkvi, bol zároveň patrónom viacerých remesiel. Pod jeho patronát sa uchyľovali krajčíri, kožušníci, garbiari, hostinskí, nožiari, brúsiči, vinári, pastieri či odsúdení na smrť. Stal sa ochrancom pred strachom a mnohými chorobami. Býva zobrazovaný ako napríklad, dieťa alebo pustovník. V byzantskom umení ho nachádzame vyobrazeného aj ako anjela s krídlami. Jeho atribútmi sa stali tanier s odseknutou hlavou, vrecko medu, kaluž s obrazom nahého Krista. Niekedy býva zobrazovaný so zdvihnutým prstom[1].
Deň Jána Krstiteľa sa v tradičnej kultúre spája so slávnosťami letného slnovratu, ktoré zahŕňajú komplex obyčajov. Hlavnú úlohu počas spoločenskej udalosti zohrávali oheň, voda, (najmä rosa) a zeleň. U Slovanov tieto slávnosti patrili k najvýznamnejším udalostiam v roku, pričom hlavným symbolom slnka a jeho spôsobom uctievania bol oheň. Predstavoval dominantný prvok v rámci osláv. V ľudových predstavách sa verilo v jeho magickú, ochrannú, ale aj očistnú schopnosť. Preskakovanie jánskych ohňov malo mať priaznivé účinky na zdravie a silu človeka, pričom popol z nich mal ochraňovať novú úrodu. V ľudovom prostredí existovala aj predstava, že vďaka páleniu ohňov, bolo možné privolať dážď[2].
Ľudia verili, že vo svätojánsku noc sa zvyšuje aktivita zlých síl. Hovorievalo sa napríklad, že v noci tancujú strigy na krížnych cestách, víly na čistinkách. Existovala predstava, že kvitnúce rastliny pred východom slnka hovoria ľudskou rečou a povedia, akú chorobu liečia. Významná očistná a liečebná moc sa pripisovala aj vode najmä rose, pozbieranej na lúke. Na základe pozorovania počasia a prírody sa v období 24. júna zachovali viaceré pranostiky:
„Na svätého Jána kukučka kukala a po svätom Jane kukučka prestane.“
„Na svätého Jána otvára sa k letu brána.“
V tento deň platil tiež zákaz hýbať zemou, siať či kopať. Vo svätojánsku noc bolo zvykom zbierať liečivé byliny. Tento zvyk bol rozšírený na celom Slovensku takmer do polovice 20. storočia[3]. Pričom ešte aj dnes na Orave v niektorých obciach ľudia chodia pred dňom svätého Jána alebo v období Jána zbierať liečivé bylinky, ktoré si zviažu do kytíc a dávajú usušiť, aby si z nich neskôr pripravili čaj, hlavne v jesennom a zimnom období. Ako uviedla jedna z našich respondentiek: „Biľinki zbjerané na Jána sú naľepší a najzdravší“ (M. R. 1946). Je to pozorovateľné hlavne u najstaršej a strednej generácie[4].
Súčasťou jánskych obyčajov boli aj obyčaje súvisiace s čarovaním a veštením vydaja. Dievčatá nielen na Orave, ale aj na inom území Slovenska, vili vence, ktoré spoločne púšťali dolu vodou. Tej, ktorej veniec plával najrýchlejšie, sa mala vydať najskôr. Na Orave bolo zvykom, hádzať venčeky na strechy domov, v ktorých bývali mládenci. Na ktorom rade šindľov sa veniec zachytil, o toľko rokov sa dievčina mala vydať. Emília Horváthová uvádza: ,,Na Orave si dievčatá ešte v sedemdesiatych rokoch nášho storočia presadili k domu žihľavu, na ktorú stranu sa sklonila, tým smerom sa malo dievča vydať“ (Horváthová, 1986: 225). Daný typ obyčajov sa však už do súčasnosti nezachoval. Na ústupe bol už v 2. polovici 20. storočia.
O tom, že si dievčatá veštili, čarovali vydaj, svedčia aj viaceré texty jánskych piesní. Uvádzame niektoré, zozbierané a spísané Františkom Poloczekom[5], pochádzajúce z okolia Zuberca.
1. Na svätého Jana, keď som vodu brala,
[: šuhajkova mamka, na mňa zavolala.:]
2.Podaj že mi podaj,vodi do džbánčeka,
[: veď ja ťi za to dám, mojeho sináčka.:]
1.Ej Jaňe, Jaňe, gďe ťa paľiť mame,
na jame na laňe, tam ťa paľiť mame, Jaňe náš.
2.Rakita, rakita, zeľena rakita,
ktora že buďeme, na jeseň zavita, Jaňe náš.
3.Ktora že bi bola, Anča susedova,
ktože ju zavije, ten Paľo Hruškovie, Jaňe náš.
4.Jaňičkovo, meno, ňigdi ňezahiňje,
aňi na mestečku, aňi na ďeďiňe, Jaňe náš.
Na Orave sa jánske ohne zapaľovali noc pred dňom sv. Jána Krstiteľa a v niektorých lokalitách aj na Jána. Do polovice 20. storočia sa zachovali aj menej známe obyčaje. Obyvatelia až do letného slnovratu nechávali určitú časť pasienkov nedotknutú, pričom dobytok na vynechanú časť vyháňali až na Jána. Na pasienkoch si spravili malú kolibu do tvaru pyramídy zo smrekovej kôry a čečiny, ktorú zapálili. Dlho do noci sa potom zabávali pri vatre a horiacich fakliach. V oravských obciach bolo taktiež zvykom, že už niekoľko dní pred Jánom si mládenci zhromažďovali materiál na vytvorenie vatry. Tie zapaľovali na vopred vyhliadnutých vŕškoch. Vatry sa zapaľovali po zotmení. Richard Janoštín uvádza: „Tradícia pálenia jánskych ohňov v Zuberci podlieha v priebehu desaťročí rôznym zmenám. Najvýraznejšie premeny zaznamenal tento zvyk v 2. polovici 20. storočia, najmä v surovinách určených na pálenie a v spôsobe ich získavania. Po roku 1960 sa na pálenie začali používať ojazdené pneumatiky z traktorov, nákladných i osobných áut“ (Janoštín, 2011: 314).
Spôsob, akým prebiehali jánske zvyky začiatkom 2. polovice 20. storočia nám opísal jeden z našich respondentov nasledovne: „No stavaľi sme vatri na kopci, potom sa zapáľiľi a bola zábava, tancovalo sa, dievčatá sa opačovaľi a tak…“(J. Č. 1970)[6]. Na otázku, aký materiál na stavbu vatry používali, nám odpovedal: „No u nás sa používalo najme smrekové drevo, bukové bi dlho horelo, kto bi pri tom dva tíždeňe seseďel“ (J. Č. 1970). Informátori mladšej generácie vo veku 25 rokov nám na otázku ohľadom jánskych obyčajov odpovedali takto: „Mi sme to zažiľi, choďiľi sme, aľe už málo, to bolo skôr na 1. mája. A keď sme aj stavaľi, tak sa stavalo do piramídi a vnútro sa naplňilo čečinov. Robilo sa to hlavne so smrekového dreva a stavaľi sme to asi 10 – 15. Po zapáľeňí sme potom piľi, a tak ľen seďeľi a bola zábava.“ Ďalší zo spomínanej generácie ešte dodal: „aľe už sa to u nás nerobí. Vjem, že sa to robjeva ešťe tam hore ako Ljesek, Vitanová, Kľin, Hrušťín, aľe u nás v Chľebňicjach už ňije, už to nemá kto robiť.“ Vjem, že tento rok majú postavenú vatru v Habovke. Videl som na interneťe aj plagát že tento rok budú mať aj v Oravskej Polhore podujaťje, páľeňja vatri na Jána (Š. H. 2001).
Zo 16. storočia sa zachovali aj cirkevné zákazy, ktoré poukazovali na neviazanosť zábav pri jánskych ohňoch. Okrem cirkevných zákazov vydávala zákazy zapaľovania jánskych ohňov aj vrchnosť, hlavne z dôvodu protipožiarnych a bezpečnostných opatrení.
V súčasnosti môžeme konštatovať, či už na základe nášho výskumu, ale aj na základe pozorovania, že jánske obyčaje sa do súčasnosti nezachovávajú a ak, tak len v niektorých lokalitách na Orave, a to v pozmenenej miere. Ak sa aj niekde zapaľujú vatry, už ich neuskutočňujú mladí ľudia, ale obyčaj pálenia jánskych vatier je dnes súčasťou realizácie folklórnych skupín v spolupráci s obcou a vyžaduje si zákonné dodržiavanie ochranných, bezpečnostných a protipožiarnych noriem. V konečnom dôsledku môžeme povedať, že dané obyčaje sú v súčasnosti na ústupe a v niektorých oravských obciach úplne zanikli.
Mgr. Martina Jánošíková
Etnografka Oravského múzea P. O. Hviezdoslava
_______________________________________________________________
Bibliografia
BEŇUŠOVÁ, E. (2010): Kalendárne zvykoslovie. In: Leginus, P., Makan, L., Svitek, J. (Ed): Habovka. Námestovo: Tlačiareň Kubík, s.405 – 406.
FEGLOVÁ, V. Ján Krstiteľ [online]. 2023 [cit.2023-29-05]. Dostupné z: https://www.ludovakultura.sk/polozka-encyklopedie/jan-krstitel
FEGLOVÁ, V. Svätojánska noc [online]. 2023 [cit.2023-29-05]. Dostupné z: https://www.ludovakultura.sk/polozka-encyklopedie/svatojanska-noc/
HOUDEK, I. (1943): Cechovníctvo na Slovensku. Turčiansky Sv. Martin: Muzeálna slovenská spoločnosť.
HORVÁTHOVÁ, E. (1986): Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava: Tatran, s. 218 – 227.
HUDÁK, J. (1984): Patrocíniá na Slovensku. Bratislava: Umenovedný ústav Slovenskej akadémie vied.
JANOŠTÍN, R.(2011): Obyčaje spojené s kalendárnym výročným cyklom. In: Matysová, C. (Ed): Zuberec. Námestovo: Tlačiareň Kubík, s. 313 – 314.
KOL. (1995):Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska. Bratislava: Veda, zv. II.
KRÚPA, O. (1998): Kalendárne obyčaje III. PREDDJARIE – JAR – LETO – DNI V TÝŽDNI. Slovenský výskumný ústav. (Ed.): Békéšska Čaba, s. 260.
KULÁŠOVÁ, E. (2018): Kalendárne obyčaje. In: Čajka, M. (Ed): Horná Lehota. Turany: Tlačiareň P+M, s. 342.
POLOCZEK, F. (1964): Slovenské ľudové piesne. Bratislava: Slovenská akadémia vied, zv. IV, s. 195 – 202.
[1] FEGLOVÁ, V. Svätojánska noc [online]. 2023 [cit.2023-29-05]. Dostupné z: https://www.ludovakultura.sk/polozka-encyklopedie/svatojanska-noc/
[2] KOL. (1995). Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska. Bratislava: Veda, zv. II.
[3] FEGLOVÁ, V. Svätojánska noc [online]. 2023 [cit.2023-29-05]. Dostupné z: https://www.ludovakultura.sk/polozka-encyklopedie/svatojanska-noc/
[4]Pričom najstaršiu generáciu reprezentuje vekové rozpätie od 70 a viac rokov a strednú reprezentuje generácia 45 až 70 rokov.
[5]Piesne sú uvedené v knižnej publikácii pod názvom: POLOCZEK, F. (1964): Slovenské ľudové piesne. Bratislava : Slovenská akadémia vied, zv. IV, s. 195 – 202.
[6]Zoznam respondentov k nahliadnutiu u autora článku
