V období feudalizmu udávali spoločenský tón predovšetkým muži. Krajšej polovičke ľudského pokolenia pripadala na verejnosti väčšinou skromnejšia úloha. Ale každé pravidlo má svoje výnimky, a spoločenské pravidlá nie sú výnimkou. V tomto článku sa spoločne vrátime do epochy spred takmer štyristo rokov k významnej spoločenskej udalosti, kedy sa sedem žien v priebehu jedného spoločenského stretnutia stalo autorkami rozhodnutia, ktoré ovplyvnilo životy takmer všetkých obyvateľov na tristo rokov dopredu. Hrdinkami nášho príbehu sa stalo sedem sestier, urodzených grófok. Každá z nich už bola matkou svojej vlastnej rodiny a ako člen vysokej šľachty mala nie len značný majetok, moc a spoločenské postavenie, ale aj svoje úlohy a povinnosti. Ich rodinné stretnutie, ktoré sa uskutočnilo 5. 7. 1626 na hrade Lietava, nebolo rodinnou oslavou. Bola to chvíľa, kedy bolo nutné schváliť a realizovať veľké rozhodnutie: ako naložiť s dedičstvom rodu Thurzo, dedičstvom, ktorého predmetom bol Oravský hrad a k nemu patriace feudálne panstvo, ktoré zaberalo viac než 95 % rozlohy celej Oravy.[1]
Oravský hrad a panstvo vo vlastníctve uhorskej kráľovskej koruny
V časoch stretnutia dedičov grófa Juraja Thurzov Smolenicach v roku 1626 mal Oravský hrad za sebou už veľmi dlhú a pohnutú históriu. Jeho dejiny sú spracované vo viacerých dielach, ale pre potreby nášho príbehu si ich niekoľkými vetami pripomenieme. Oravský hrad vznikol v polovici 13. stor. Kedy presne sa tak stalo, to je ťažké určiť. Prvá písomná zmienka o ňom pochádza z roku 1267 a z nej vyplýva že hrad už existoval a teda bol postavený už pred uvedeným dátumom. Za jeho staviteľa je pokladaný Mikuláš (v origináli Miko) z rodu Balassa a jeho príbuzní, od ktorých uhorský kráľ Belo IV v roku 1267 získal Oravský hrad a panstvodo kráľovskej držby a ako protihodnotu týmto šľachticom prenechal Tepličku, Varín a Žilinu.[2] Súčasťou Oravského hradu a jeho hospodárskym zázemím bolo feudálne panstvo, ktorému podliehali miestne poddanské obce a neskôr aj feudálne mestečká. Kráľovskú moc na hrade vykonával kastelán, ktorý zaisťoval výber daní, cla a poplatkov, verejnú správu a ochranu hraníc. Súčasne bol veliteľom hradnej posádky.
V období vrcholného stredoveku sa vo funkcii kastelána vystriedalo mnoho šľachticov, medzi nimi známi magnáti Matúš Čák Trenčiansky, Magister Donč a Ctibor zo Ctiboríc. Panovníci sa osobne na spravovaní Oravy zúčastňovali len zriedka. Jedinou korunovanou hlavou, ktorý sa na Oravskom hrade osobne zdržiaval a významným spôsobom sa zapísal do jeho výstavby, bol Matej Korvín v druhej polovici 15. storočia.[3]
Po jeho smrti sa hradu a panstva zmocnila magnátska rodina Zápoľských. Hlavou tohto rodu bol Ján Zápoľský, ktorý po bitke pri Moháči (29. 8.1526) súperil s Ferdinandom I. Habsburským o uhorský trón. Do služieb Jána Zápoľského vstúpil Mikuláš Kostka, ktorý sa z vôle svojho pána stal pánom Oravského hradu a panstva. Svoje postavenie si Kostka udržal, aj keď prešiel na stranu Habsburgovcov. On, i jeho nástupcovia (Ján z Dubovca a Václav Sedlnický) boli naďalej pro forma kasteláni v kráľovských službách. Vlastníkom hradu a panstva de jure bol stále panovník, v epoche po moháčskej katastrofe cisár Svätej ríše rímskej národa nemeckého a súčasne uhorský kráľ s rodu Habsburgovcov. Keď Oravský hrad a k nemu patriace panstvo získal do svojej správy v r. 1556 František Thurzo, aj on bol hradným kastelánom, ktorý v regióne zastupoval panovníka. Jeho syn, Juraj Thurzo, získal Oravský hrad a k nemu patriace panstvo do dedičného rodového vlastníctva 7. 6. 1606 za zásluhy voči cisárskemu rodu Habsburgovcov počas 15. ročnej vojny proti Osmanskej ríši (v r. 1593 – 1608) a povstania grófa Štefana Bockay.[4]
Oravský hrad a veľkostatok ako rodový majetok rodu Thurzo
Keď cisár Rudolf II. Habsburský udelil Jurajovi Thurzo grófsky titul, urobil ho súčasne doživotným a dedičným oravským županom a súčasne vlastníkom Oravského hradu a panstva. Oravský hrad a panstvo sa tak stali jeho dedičným majetkom, ale s dôležitou podmienkou. Panovník svoju donáciu podmienil tým, že Oravské panstvo sa zachová ako celok. Jeho majiteľ ho môže predať, alebo vymeniť, ale výlučne ako integrálny celok a túto povinnosť by prebral aj eventuálny nový majiteľ alebo dedič.[5] Pripomeňme si znenie donačnej listiny a dajme slovo priamo jeho apoštolskému veličenstvu: My Rudolf II, z božej milosti zvolený cisár rímsky, kráľ český, uhorský, dalmatínsky, chorvátsky, srbský, bulharský atď. znením tejto listiny dávame na známosť súčasným i budúcim, že slávnostne uznávame náš dlh a milostivo berieme do úvahy veľmi slávnu vernosť, bezúhonnú oddanosť, nášmu majestátu veľmi milé a početné zásluhy a vernosť, ktoré nám preukázal osvietený Juraj Thuzo z Betľanoviec, najvyšší župan Oravskej stolice, magister našich uhorských kráľovských stolníkov a náš kráľovský radca. Vyššie spomenutý vykonal a učinil v prvom rade v prospech svätej koruny nášho kráľovstva uhorského a taktiež v prospech nášho Majestátu mnohé záslužné činy od svojich mladých rokov až dodnes. Preukázal nám najvhodnejšie služby v tých najťažších záležitostiach, od začiatku nášho panovania blahej pamäti až do prítomnosti, a to neprestajne, v tých najzložitejších záležitostiach a povinnostiach ktoré boli zverené jeho spoľahlivosti.
Vykonal mnohé skutky v záležitostiach štátneho významu a pri plnení vojenských povinností. Slúžil nám rovnako v časoch mieru i v časoch vojny proti Turkom, ktorí sú tými najrozhorčenejším nepriateľmi plemena kresťanského, ako aj počas ničivej vzbury a škodlivých zmätkov, ktoré v našom kráľovstve uhorskom nedávno zúrili ako zlorečená a ničivá pohroma. Riskoval vlastný život a obetoval svoje vlastné majetky, pričom sa nenechal zastrašiť žiadnymi stratami a ťažkými nákladmi. Ostal v poslušnej vernosti voči nášmu Majestátu a stretol sa s nepriateľskými silami so zbraňou v ruke. Nepriateľské sily odrazil a preukázal neprekonateľného ducha, vytrvalosť, vernosť, mužnosť a k našej láskavej spokojnosti si vydobyl večnú slávu. Nepochybujeme o tom, že s podobnou úprimnou vernosťou a vytrvalosťou nám bude naďalej slúžiť a preukazovať svoju najoddanejšiu poslušnosť. Aby menovaný Juraj Thurzo za tak početné služby a verné zásluhy, nášmu Majestátu preukázané, získal od našej kráľovskej milosti a štedrosti primeranú odmenu a by náš Majestát zanechal svojim dedičom a nástupcom slávny príklad, ako sa majú podobné zásluhy odmeňovať, preto My vyššie menovanému Náš hrad, nazývaný Oravský hrad, ktorý sa nachádza v Oravskej stolici, ktorý kedysi osvietený František Thurzo, otec vyššie menovaného Juraja Thurzu, mal, užíval a spokojne využíval vďaka láskavosti našich najmilostivejších predkov blahej pamäti, Ferdinanda a Maximiliána, vznešených kniežat, niekdajších z Božej milosti zvolených rímskych cisárov, uhorských a českých kráľov a. t. ď. Darujeme mu hrad, ktorý i samotný Juraj Thurzo z Betľanoviec na základe nášho milostivého súhlasu užíval a aj v prítomnosti využíva, a to so všetkým k nemu patriacimi majetkami. Darujeme mu hlad so všetkými opevneniami a delostreleckou výzbrojou, zásobami munície a strelného prachu, všetkým príslušenstvom a zariadením, ktoré hradu prislúchajú a taktiež všetky naše kráľovské práva.
Všetok vyššie menovaný hrad s príslušenstvom sme dali a venovali Jurajovi Thurzo, jeho dedičom a nástupcom jeho dedičov, po meči i po praslici, avšak s tou dôraznou podmienkou, že vyššie spomenutý Oravský hrad so svojim príslušným hradným panstvom bude patriť mužským potomkom, a v prípade, že nebude mať mužských dedičov, hrad pripadne aj potomkom ženského rodu. Správa hradu a k nemu patriaceho panstva bude zverená najstaršiemu bratovi, a keď nebude mužských dedičov, najstaršej sestre. Najstarší brat alebo sestra sa každoročne, čestne a spravodlivo rozdelí s príjmami z hradu a panstva s ostatnými súrodencami. Na dôvažok dávame vyššie menovanému Jurajovi Thuzo právo, aby mohol s hradom a k nemu patriacim panstvom voľne disponovať, čo značí mohol ho predať, dať do zálohu, alebo odkázať svojim dedičom, rovnako, ako ho on sám dostal. Tohto práva nepozbavujeme ani jeho potomkov, ale výlučne pod podmienkou, že celý hrad a k nemu patriace panstvo bude ako celok zamenené za iné, vhodnejšie a užitočnejšie, a to so súhlasným hlasovaním všetkých dedičov. Inak scudziť Oravský hrad a panstvo zakazujeme. Dodávajúc k vyššie uvedenému a spomínaného Juraja Thuzo uisťujeme, rovnako ako jeho potomkov a dedičov jeho potomkov, ktorým Oravský hrad a panstvo odovzdá, že ich budeme na vlastné náklady a vlastným úsilím láskavo ochraňovať, zachovávať v majetkovej držbe a ochraňovať pred akýmikoľvek útočníkmi, žalobníkmi a vydieračmi. Uisťujeme ho našim kráľovským slovom, že tú istú podporu pre jeho dedičov a nástupcov jeho dedičov zaistia aj naši vznešení potomkovia a nástupcovia, zákonití králi Uhorska. Vyššie spomenutý Oravský hrad a panstvo teda skutočne dávame, odovzdávame a darujeme Jurajovi Thurzo, aby ho držal legitímne, večným právom a neodvolateľne.
Túto donáciu mu udeľujeme a naše rozhodnutie potvrdzujeme znením tejto listiny, ktorú posilňujeme mocou našej prívesnej tajnej pečate, ktorú používame ako kráľ Uhorska. Dané na našom kráľovskom Pražskom hrade v meste Praha, dňa 7. marca roku Pána 1606, v 31. roku nášho panovania ako rímskeho cisára, v 31. roku vlády ako českého kráľa a 34. roku našej vlády v ostatných častiach monarchie.[6] Po smrti grófa Juraja Thurzo (zomrel 24. 12. 1616) sa jeho dedičom stal jeho syn Imrich. Mladý gróf bol vlastníkom Oravského hradu a panstva do svojej smrti 19. 10. 1621. Po zosnulom manželovi a synovi sa vlastníčkou stala grófka Alžbeta Thurzová, rod Czobor. Nie je bez zaujímavosti, že táto dáma súčasne vykonávala aj funkciu župana Oravskej stolice (t. j. bola hlavou oravskej šľachty) až do svojej smrti v roku 1626.[7]
Vznik Oravského komposesorátu
Po smrti grófky Alžbety Thurzovej rod. Czobor sa dedičkami Oravského hradu a panstva stali grófka Zuzana (vdova po grófovi Štefanovi Amadeovi), Judita (vdova po grófovi Jurajovi Jakušičovi), Barbora (vdova po grófovi Krištofovi Erdődi), Helena (manželka grófa Gašpara Illésházy), Mária (manželka grófa Michala Víkelethy), Katarína (manželka grófa Štefana Thököly) a Anna (manželka grófa Jána Szunyogh). Dedičky, ktoré sa stretli na Lietavskom hrade 5. 7. 1626, mali pred sebou neľahkú úlohu, rozhodnúť o novej forme správy Oravského hradu a panstva.[8] Právnym podkladom sa stal závet grófa Juraja Thurzu, ktorý vychádzal z donácie cisára Rudolfa II. Na základe práv a povinností, ktoré dedičom z týchto právnych dokumentov vyplývali, bolo prijaté rozhodnutie vytvoriť Oravský komposesorát. Jeho prvým direktorom bol zvolený gróf Gašpar Illésházy, manžele Heleny Thurzo.[9] Oravský komposesorát (Compossessio de Arva latinsky, Arwa Herrschaft nemecky, resp. Árvai Uradalom maďarsky) bol založený ako spoločný podnik dedičov bývalého uhorského palatína, grófa Juraja Thurzu z Betľanoviec, ktorými boli jeho potomkovia po meči i po praslici. Tento podnik bol po právnej stránke jednotným, individuálne nedeliteľným a preto nepredajným spoločným vlastníctvom priamych potomkov grófa Juraja, ich dedičov a nástupcov po meči i po praslici.[10]
Oravský komposesorát a jeho direktori
Vlastníci účastín Oravského panstva, nazývaní komposesori (t. j. spoluvlastníci) tvorili spoločenstvo spoluvlastníkov. Ich valné zhromaždenie bolo hlavným orgánom správy panstva. Valné zhromaždenie sa konalo spravidla raz ročne, od 18. storočia spravidla v Budíne, resp. od roku 1874 v Budapešti. Hlasovacie právo mali výlučne potomkovia grófa Juraja Thurzu, a to nezávisle na výške ich aktuálneho majetkového podielu. Ostatní akcionári, ktorí boli držiteľmi podielov, ale nepatrili do pokrvného príbuzenstva, boli z hlasovania vylúčení.[11] Oravský komposesorát bol po stránke správy nehnuteľností definovaný ako celistvé a nedeliteľné dedičstvo potomkov grófa Juraja Thurzu. Nehnuteľný majetok panstva bol registrovaný pod komposesorát ako právnickú osobu. Vlastnícke právo komposesorov sa vzťahovalo len na výnosy z podielov.[12] Direktor bol hlavou veľkostatku a zastupoval ho smerom navonok. Zodpovedali sa mu všetci úradníci a zamestnanci panstva. Priamo direktorovi podliehalo Úradnícke kolégium, ktorého členmi boli predstavitelia štyroch hlavných úradov: hlavý právny zástupca, hlavný účtovník, pokladník a hlavný lesmajster.[13] Z titulu svojej funkcie vykonával na Orave právomoc ako feudál Oravského panstva, menoval a odvolával úradníkov a zamestnancov komposesorátu, bol zodpovedný za hospodárenie a za vyplácanie podielov z výnosov medzi komposesorov, medzi ktorých sám patril.[14]
Veľkostatok bol súkromným podielovým vlastníctvom dedičov grófa Juraja Thurzu. Keď bol v r. 1670 skonfiškovaný v prospech cisárskej koruny majetok rodu Thököly, stal sa spolumajiteľom Oravského komposesorátu aj habsburský štátny erár.[15] Medzi rokmi 1626 až 1919 sa vo funkcii direktora vystriedalo 14 magnátov. Boli to gróf Gašpar Illésházy, gróf Gabriel Illésházy, gróf Štefan Thököly, gróf Mikuláš Draškovič, gróf Juraj Illésházy, gróf Juraj Erdődy, gróf Juraj Erdődy ml., knieža Mikuláš Ezsterházy, gróf František Zichy, gróf Jozef Erdődy, gróf František Zichy ml., gróf Edmund Zichy, knieža Mikuláš Eszterházy a gróf Jozef Pálffy. Štátny podiel na veľkostatku sa ukázal ako kľúčový, keď medzi rokmi 1758 – 1782 ostala funkcia direktora Oravského komposesorátu neobsadená a panstvo spravoval cisársko-kráľovský erár, ktorý tak de-facto (i keď nie formálne, de jure) vykonával funkciu direktora.[16]
Miesto záveru
Sedem vznešených grófok, ktoré stáli pred neľahkou úlohou, ako zaistiť správu a ďalší rozvoj bohatého dedičstva grófa Juraja Thurzo z Betľanoviec na Orave, sa svojej úlohy zhostilo viac než dobre. Svedectvom ich predvídavých a dobre uvážených rozhodnutí je skutočnosť, že Oravský komposesorát, ktorý v lete roku Pána 1626 založili, úspešne fundoval až do roku 1945, t. j. 311 rokov…
PhDr. Martin Chmelík
Historik Oravského múzea P.O.Hviezdoslava
_______________________________________________________________________________
Zoznam prameňov a literatúry:
CHMELÍK, Martin: Gróf Jozef Pálffy (1853 – 1920) a Oravský komposesorát. In: HUPKO, Daniel – Martina Orosová (edit.): Pálffyovci v Smoleniciach. Bratislava: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, 2023: 9 – 24
CHMELÍK, M.: Kurucké vojenské ťaženia a Orava. In: Kurucké vojny a ich odkaz v histórii, kultúre a umení. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2012: 93 – 113
CHMELÍK, Martin: Oravský komposesorát v 20. storočí. In: Zborník Oravského múzea XXII. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava: 2005, 5 – 106
KAVULJAK, A.: Hrad Orava. Dejiny hradu a kraja so zreteľom na sociálne položenie ľudu oravského. Martin: Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1927
KAVULJAK, A.: Oravský komposesorát. Vznik, dejiny, všeobecné, prírodné a hospodárske pomery so vzťahom na lesné hospodárstvo. Oravský Podzámok, 1930
KUBÍNYI, Miklós: Árva Megye. Kőrösi József, Megyei monográfiak. Budapest: Magyarország közgazdasági és közművelődési állapota a XIX. század végén. I. Megjelent a Nemzetgazdasági Szemlében is, 1891
LENGYELOVÁ, T.: Dejiny Oravského Podzámku do roku 1918. In: ČAJKA, M. (zost.): Oravský Podzámok. Obec a jej obyvatelia. Oravský Podzámok, 2015
[1] CHMELÍK, Martin: Gróf Jozef Pálffy (1853 – 1920) a Oravský komposesorát. In: HUPKO, Daniel – Martina Orosová (edit.): Pálffyovci v Smoleniciach. Bratislava: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, 2023: 9 – 24, s. 9
[2] KAVULJAK, A.: Hrad Orava. Dejiny hradu a kraja so zreteľom na sociálne položenie ľudu oravského. Martin: Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1927, s. 56
[3] CHMELÍK, M.: Oravský komposesorát v 20. storočí. In: Zborník Oravského múzea XXII, Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2005: 5 – 106, s. 6
[4] CHMELÍK, M.: Kurucké vojenské ťaženia a Orava. In: Kurucké vojny a ich odkaz v histórii, kultúre a umení. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2012: 93 – 113, s. 93
[5] KAVULJAK, A.: Hrad Orava. Dejiny hradu a kraja so zreteľom na sociálne položenie ľudu oravského. Martin: Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1927, s. 139
[6] KAVULJAK, A.: Hrad Orava. Dejiny hradu a kraja so zreteľom na sociálne položenie ľudu oravského. Martin: Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1927, s. 139
[7] CHMELÍK, M.: Oravský komposesorát v 20. storočí. In: Zborník Oravského múzea XXII, Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2005: 5 – 106, s. 7
[8] KAVULJAK, A.: Hrad Orava. Dejiny hradu a kraja so zreteľom na sociálne položenie ľudu oravského. Martin: Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1927, s. 158
[9] CHMELÍK, M.: Oravský komposesorát v 20. storočí. In: Zborník Oravského múzea XXII, Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2005: 5 – 106, s. 8
[10] Pojem nepredajný znamenal, že žiadny z spolumajiteľov nemohol predať nehnuteľný majetok panstva, ktoré muselo ostať integrálnym celkom. Predaj a kúpa bola možná len ohľadom držby majetkových podielov, modernými slovami povedané akcií. Vid: KAVULJAK, Andrej: Oravský komposesorát. Vznik, dejiny, všeobecné, prírodné a hospodárske pomery so vzťahom na lesné hospodárstvo. Oravský Podzámok, 1930, s. 7
[11] KUBÍNYI, Miklós: Árva Megye. Kőrösi József, Megyei monográfiak. Budapest: Magyarország közgazdasági és közművelődési állapota a XIX. század végén. I. Megjelent a Nemzetgazdasági Szemlében is, 1891, s 16
[12] KAVULIAK, Andrej: Oravský komposesorát. Vznik, dejiny, všeobecné, prírodné a hospodárske pomery so vzťahom na lesné hospodárstvo. Oravský Podzámok: Oravský komposesorát, 1930, s. 96
[13] CHMELÍK, Martin: Oravský komposesorát v 20. storočí. In: Zborník Oravského múzea XXII. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava: 2005, 5 – 106, s. 12
[14] CHMELÍK, M.: Oravský komposesorát v 20. storočí. In: Zborník Oravského múzea XXII, Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2005: 5 – 106, s. 7
[15] KAVULJAK, A.: Oravský komposesorát. Vznik, dejiny, všeobecné, prírodné a hospodárske pomery so vzťahom na lesné hospodárstvo. Oravský Podzámok, 1930, s. 7
[16] LENGYELOVÁ, T.: Dejiny Oravského Podzámku do roku 1918. In: ČAJKA, M. (zost.): Oravský Podzámok. Obec a jej obyvatelia. Oravský Podzámok, 2015, s. 168
