V utorok 21. mája 2024 sme si pripomenuli 96. výročie smrti učiteľa, lekára, prozaika a dramatika Martina Kukučína (občianskym menom Mateja Bencúra). Ahasverské putovanie „nášho veľkého spisovateľa“ sa skončilo v nemocnici chorvátskeho mesta Pakrac, kde bol hospitalizovaný od 29. apríla 1928. Keďže Martin Kukučín predpokladal, že jeho choroba je „povahy len priechodnej a čoskoro bude znova na nohách“ a on nechcel zbytočne vyľakať svojich „milých na Slovensku“, musela mu manželka sľúbiť, že o jeho hospitalizácii nikomu nič nepovie. Informácia o skone Martina Kukučína, ktorú 23. mája 1928 ako prvé uverejnili Národné noviny, bola preto pre ľudí na Slovensku obrovským šokom. Ako sa možno dočítať na stránkach denníka Slovák z 24. mája 1928: „Zvesť o náhlej smrti Martina Kukučina temer omráčila každého slovenského človeka. Zaplakalo celé Slovensko bôľom nad veľkou ztratou, ktorá stihla slovenskú našu literatúru“.
Na zasadnutí ministerskej rady v Prahe bolo rozhodnuté, že Martin Kukučín má byť pochovaný „na útraty“ Československej republiky. Náš konzul v Záhrebe Odon Pára tlmočil toto „želanie“ československej vlády spisovateľovej vdove, tá to však odmietla so slovami, že manžela pochová sama v mieste ich posledného bydliska – t. j. v meste Lipik. Keďže zdrvená pani Perica nebola schopná riešiť náležitosti týkajúce sa pohrebu, iniciatívu prevzala rodina Krznarićovcov, u ktorých boli manželia Bencúrovci v posledných rokoch ubytovaní. Nakoľko sa Bencúrovci pred „krátkym časom“ rozhodli presťahovať do Záhrebu, kde si už prenajali aj byt, začali Krznarićovci zariaďovať pohreb v metropole Chorvátska.
Nezaháľala však ani Matica Slovenská, ktorá sa okamžite po obdržaní správy o úmrtí Martina Kukučína usilovala zariadiť prevoz jeho telesných ostatkov na Slovensko. Národné noviny už 23. mája 1928 písali, že: „Najväčší slovenský spisovateľ umrel ďaleko od rodnej zeme, ale bude do nej prevezený“. Hneď nasledujúci deň Slovenský denník informoval, že: „Matica Slovenská zamýšľa v blízkom čase previezť telesné pozostatky Kukučinove do Turč. Sv. Martina“. Podľa Jozefa Siváka, ktorý 31. mája 1928 uverejnil v denníku Slovák podrobný článok o pohrebe Martina Kukučína, nechcela Perica Bencúrova sprvoti o prevoze tela svojho manžela na Slovensko „ani počuť“. Napokon súhlasila s kompromisom, že kým sa nepodarí zariadiť prevoz tela na Slovensko, bude nebožtík dočasne pochovaný v Záhrebe. S prevozom manžela do Turčianskeho Svätého Martina súhlasila s podmienkou, že až sa raz naplní aj jej čas na tomto svete, bude pochovaná po jeho boku. Kukučínovo telo tak bolo v stredu 23. mája prevezené do márnice centrálneho záhrebského cintorína Mirogoj, kde ho uložili do rakvy so skleneným vrchnákom, ktorá bola, vzhľadom na plánovaný prevoz na Slovensko, umiestnená do kovovej rakvy.
Termín konania pohrebu bol pôvodne stanovený na štvrtok 24. mája, na žiadosť vdovy však bol presunutý na piatok 25. mája na desiatu hodinu dopoludnia. Katafalk s Kukučínovou rakvou stál do začiatku pohrebného obradu v márnici. Na rakve bol položený veniec z bielych ruží od spisovateľovej manželky s nápisom: „Milom suprugu – Perica“. Okolo katafalku bolo „rozostlané“ množstvo ďalších vencov. Podľa Jozefa Siváka, ktorý bol na pohrebe v Záhrebe osobne prítomný, boli vence „skoro samý vavrín a živé ruže“, až sa zdalo, že Martin Kukučín „spí svoj večný sen na čírom vavríne a ružiach“. Andrej Labáth, ktorý sa tiež osobne účastnil pohrebu, nazval v článku, ktorý 31. mája 1928 publikoval v týždenníku Národná jednota, tieto kvety a vence Kukučínovou „čestnou strážou“ a „Tisíceré vzdychy slovenské“, prichádzajúce k spisovateľovmu nechybnému telu jeho „triaumfálnym pochodom“.
Hoci žil Martin Kukučín v posledných rokoch svojho života pomerne utiahnuto, počet a sociálna skladba smútočných hostí jasne ukázali, akou uznávanou osobnosťou bol vo svojej druhej vlasti. Poslednej rozlúčky s ním sa osobne účastnili až traja juhoslovanskí generáli – Matić, Uzun-Mirković a Radovanović. Juhoslovanské ministerstvo osvety zastupoval doktor Kasumović, Maticu chorvátsku doktor Marković, Chorvátske národné divadlo Vladimír Treščec Branjski. Za Družstvo chorvátskych spisovateľov bol prítomný doktor Esih, za Zväz (juhoslovanských) vysťahovalcov Miloslav Bartulica. Záhrebskú župu reprezentoval bánsky radca doktor Hadži, mesto Záhreb tajomník Einvalter, obec Selca básnik Mate Ostojić. Za Juhoslovansko-československú ligu sa pohrebu zúčastnil doktor Radošević a pán Belošević, za Československý zväz v Juhoslávii profesor Smetánka, za Českú besedu pán Fonderfer a inžinier Fridrich, za Českú obec páni Kořínek a Tola. Poľské kolo bolo na pohrebe zastúpené doktorom Andrićom, Poľsko-juhoslovanské družstvo doktorom Ilešićom.
V hojnom počte sa do Záhrebu dostavili aj dolnozemskí Slováci z Báčky a zo Sriemu. Obec (Báčsky) Petrovec vyslala na Kukučínov pohreb šesticu delegátov – notára Dedinského, podrichtára Ponigera, profesora Siráckeho, zvonolejára Vagača a spisovateľov Jána Čajaka a už viac ráz zmieneného Andreja Labátha, ktorý na pohrebe zastupoval i Slovenskú národnú roľnícku stranu a redakciu týždenníka Národná jednota. Obec Hložany bola reprezentovaná učiteľmi Podhradským a Mičkovicom, mesto Stará Pazová farárom Vladimírom Hurbanom Vladimírovom, ktorý zastupoval aj Československý zväz a Spolok slovenských spisovateľov, ďalej učiteľom Dollinayom a pánom Šipickým-Šágym. Na pohrebe prirodzene nechýbali ani členovia rodiny Krznarićovcov. Prítomná bola tiež rodina Schlesingerovcov, rodina doktora Jelínka, medik Hýl, pán Benoač, úradník Titinda a niekoľko ďalších nemenovaných ctiteľov a známych.
Na pohrebe však nebol prítomný ani jeden z čelných predstaviteľov Československa. Prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka a ministra školstva a národnej osvety Milana Hodžu zastupoval československý konzul v Záhrebe Odon Pára. Za Národnú radu československú sa pohrebu zúčastnil Anton Granatier, za Maticu slovenskú tajomník Rudolf Klačko a za Spolok Slovenských umelcov, ktorý v osobe Martina Kukučína stratil svojho čestného predsedu, jeho predseda – poslanec Jozef Sivák, ktorý na pohrebe zastupoval aj Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu a redakciu denníka Slovák. Pohrebu sa tiež zúčastnilo niekoľko slovenských študentov, študujúcich na Záhrebskej univerzite. Pochmúrnu náladu, ktorá panovala medzi členmi malej slovenskej delegácie opísal Jozef Sivák nasledovne: „Už do Záhrebu odchádzali sme zronení a užialení. Keď sme sa však v Záhrebe dozvedeli, že z celého Slovenska len traja sme prišli odprevadiť zosnulého Kukučina na poslednú cestu, boľavá duša naša zosŕkala ešte väčším žiaľom“.
Martina Kukučína pochovával veľadôstojný pán Peter Trebul, farár kostola svätého Jána Krstiteľa v Záhrebe. Podľa Jozefa Siváka zo štvrtka na piatok celú noc pršalo a „teplý májový dážď“ padal aj v piatok ráno, až sa zdalo, že „kvíli s nami i príroda nad Kukučinom“. Keď však rakvu s Kukučínovým telom vyniesli z márnice a kňaz začal obrad, mračná sa ako zázrakom rozišli a nad Mirogojom „zablyslo južné slnko“, ktoré potom svietilo až do konca pohrebu. Po krátkom obrade „odbavenom“ pred mirogojskou kaplnkou sa pohrebný sprievod odobral „za impozantné brány Mirogoja“, kde, ako vo svojom článku napísal Andrej Labáth: „na lavej strane nad hrobom z arkády dočasnej kripty odobralo sa od nebohého jedenásť rečníkov“.
Prvým z nich bol československý konzul v Záhrebe Odon Pára, ktorý sa od nebohého „odobral“ v mene prezidenta Masaryka a ministra školstva a národnej osvety Milana Hodžu. Obsah jeho príhovoru nám, žiaľ, nateraz nie je známy. Ako druhý v poradí vystúpil tajomník Matice slovenskej Rudolf Klačko, ktorý vo svojej reči upozornil na to, aké významné miesto zastával Martin Kukučín medzi slovenskými spisovateľmi a akou veľkou stratou pre Maticu slovenskú, ale i pre celý slovenský národ, bol jeho odchod na večnosť. Slová Rudolfa Klačka vzbudili medzí všetkými prítomnými „hlboký dojem a súcit s nebohým a nebolo oka, ktoré by nezaslzilo“.
Tretím rečníkom nad Kukučínovou rakvou bol predseda Spolku slovenských umelcov Jozef Sivák, ktorý vo svojom príhovore taktiež vysoko vyzdvihol význam Martina Kukučína pre Slovensko a slovenskú literatúru. Ako uviedol: „odumretie spisovateľa, ako bol Kukučin, bolo by veľkou ztratou i pre ktorýkoľvek veľký národ, tým citlivejšia je teda táto ztrata pre malý národ slovenský, ktorému je drahé každé svojské pisané slovo slovenské“. Kukučín však podľa Jozefa Siváka nebol len Slovák, ale i Slovan a je teda aj „chľúbou slávneho hrvatského národa“. Predseda Spolku slovenských umelcov priniesol zosnulému Kukučínovi do Záhrebu tiež „posledné pozdravenie“ jeho rodnej zeme – zeminu zo Slovenska, ktorou posypal rakvu, a „pozdravenie slovenských dolín a hôr, slovenských nív a lúk“ – veľkú kyticu konvaliniek a nezábudok natrhaných na Slovensku, ktorými mu následne „zahádzal“ celú rakvu.
Nasledoval príhovor tajomníka Národnej rady československej Antona Granatiera (rodáka z Krušetnice na Orave), ktorý mŕtvemu spisovateľovi doniesol „posledný pozdrav rodnej Oravienky“. Piatym v poradí bol spisovateľ Ján Čajak. Ten vo svojej smútočnej reči poukázal na to, že tak ako Kukučín vyzýval v románe Mať volá vysťahovalcov z Dalmácie k návratu domov, tak jeho teraz „volá k sebe „Matka Zem“, aby si v jej lone, po ťažkej, no požehnanej púti – odpočinul“. Nevolá ho však len „Matka Zem“, ale aj jeho rodná zem, aby si odpočinul v blízkosti „jej veľkých synov“ a volá ho konečne i jeho veľký rodák, priateľ a učiteľ Pavol Országh Hviezdoslav. Ján Čajak vyjadril tiež presvedčenie, že Martin Kukučín bude aj naďalej „žiť“ vo svojom národe.
Šiestym rečníkom nad Kukučínovou rakvou bol spisovateľ Andrej Labáth. Obsah jeho smútočnej reči nám však takisto zatiaľ nie je známy. Je to veľmi zaujímavý paradox, lebo ako sme už uviedli, Andrej Labáth uverejnil 31. mája 1928 v Národnej jednote podrobnú správu o pohrebe Martina Kukučína. Či v tom bola autorova vlastná skromnosť alebo niečo iné, ostáva záhadou. Zahalený rúškom tajomstva je nateraz i príhovor siedmeho rečníka – farára zo Starej Pazovej Vladimíra Hurbana Vladimírova. Ako ôsmi v poradí pristúpil ku Kukučínovej rakve predstaviteľ Zväzu vysťahovalcov Miloslav Bartulica, ktorý vo svojom príhovore vyzdvihol obetavú prácu Martina Kukučína medzi dalmátskymi vysťahovalcami v Južnej Amerike. Po Miloslavovi Bartulicovi sa slova ujal člen Družstva chorvátskych spisovateľov doktor Esih, ktorého nasledoval zástupca Matice chorvátskej doktor Marković a poslednú reč nad hrobom predniesol doktor Radošević z Juhoslovansko-československej ligy. Obsah týchto príhovorov však dobová tlač taktiež nezaznamenala.
Andrej Labáth, ktorý je autorom pravdepodobne najpodrobnejšej správy o poslednej rozlúčke s Martinom Kukučínom uzavrel svoj článok slovami: „Bolo už poludnie, keď [s] boľastným srdcom opúšťali sme dočasný odpočinok nášho baťku Kukučína. Dočasný preto, lebo on prenesený bude – pravdepodobne tohto roku v auguste – do Turč. Sv. Martina, aby tam medzi svojimi druhmi zaujal miesto večného odpočinku. Veď Slovensko chce ho mať doma.“
Hoci sa Kukučínov pohrebu zúčastnilo mnoho významných osobností, vzhľadom na absenciu najvyšších štátnych predstaviteľov Československa, vedúcich osobností verejného života a neveľkú účasť širokej verejnosti, hodnotili očití svedkovia i dobová tlač pohreb ako „pomerne skromný“ či dokonca „skromný“. Jozef Sivák ho považoval za „pomerne skromný, ale tým dojímavejší“. Andrej Labáth bol kritickejší. Pohreb Martina Kukučína bol podľa neho „skromný“, poukazujúci na „našu osirelosť slovenskú“. No ako však ďalej dodáva, pohreb na Mirogoji ostane „historickým svedkom“ Kukučínovej skromnosti, ktorú si on sám „vyhradil“, ale aj prejavom hlbokej úcty účastníkov a jeho „úprimných a oddaných“ ctiteľov.
Ako už bolo povedané vyššie, prevoz tela Martina Kukučín na Slovensko bol pôvodne plánovaný na august 1928. Pre rozličné komplikácie a prieťahy však „majster krásneho slova slovenského“ odpočíval v provizórnej hrobke centrálneho záhrebského cintorína Mirogoj až do októbra 1928, kedy sa (po piatich mesiacoch) konečne vydal na svoju poslednú cestu – na Národný cintorín do Turčianskeho Svätého Martina. Ale to je už úplne iný príbeh, ktorému sa budeme venovať niekedy nabudúce.
Mgr. Lukáš Tkáč, PhD.
Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava
___________________________________________________________________
Literatúra
Biografický lexikón Slovenska V : Km – L. Martin : Slovenská národná knižnica, Národný biografický ústav, 2013.
DIDOLIĆ, Petar. Kukučín zblízka. In: MATUŠKA, Alexander – MINÁRIKOVÁ, Marianna – TOMČÍK, Miloš (eds.). Martin Kukučín v kritike a spomienkach. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1957, s. 687 – 695.
NOGE, Július. Martin Kukučín. Epik života – život v epike : život a dielo v dokumentoch. Martin : Osveta, 1991.
RAPOŠOVÁ, Mária. Životná odysea Martina Kukučína. Martin : Slovenská národná knižnica, 2022.
Dobová tlač
K pohrebu M. Kukučína. In: Slovenský denník. 1928, roč. 11, č. 120, s. 2.
Kukučínov pohreb odložený. In: Slovenský denník. 1928, roč. 11, č. 121, s. 3.
KÜHN, L. Martin Kukučín zomrel. In: Prúdy. 1928, roč. 12, č. 6, s. 348 – 350.
LABÁTH, A. Pohrab nášho spisovateľa Martina Kukučína. In: Národná jednota. 1928, roč. 9, č. 22, s. 1.
Martin Kukučin. In: Slovenský denník. 1928, roč. 11, č. 119, s. 1.
Martin Kukučín mŕtvy. In: Národnie noviny. 1928, roč. 59, č. 60, s. 1.
Martin Kukučin v posmrtných spomienkach In: Slovenský denník. 1928, roč. 11, č. 120, s. 1 – 2.
Pohreb Kukučína bude až v piatok. Slováci z SHS húfne sa ho zúčastnia. In: Slovák. 1928, roč. 10, č. 119, s. 3.
Pred pohrebom Martina Kukučina. Matica Slovenská a spolok Slov. Umelcov vzdajú Kukučinovi poslednú poctu. In: Slovák. 1928, roč. 10, č. 118, s. 1.
SIVÁK, Jozef. Za Martinom Kukučinom… : Posledné chvile spisovateľove – Pohreb na Miragoji – Katolizovanie Kukučina – Pozdravenie zo Slovenska. In: Slovák. 1928, roč. 10, č. 122, s. 3.
Zomrel Spisovateľ. In: Slovák. 1928, roč. 10, č. 122, s. 1.
Obrazová príloha
Podobizeň Martina Kukučína. Fotodokumentácia Literárnovedného oddelenia Oravského múzea P. O. Hviezdoslava, sekcia literárna
Socha Martina Kukučína v jeho rodnej Jasenovej. Foto: Lukáš Tkáč
