V sobotu 24. augusta 2024 sme si pripomenuli 120. výročie narodenia spisovateľa, redaktora a prekladateľa Mila Urbana (vlastným menom Milana Antona Urbana). Jeden z najvýraznejších prozaikov modernej slovenskej literatúry prišiel na svet 24. augusta 1904 v hájovni v Rovniach, ležiacej pod majestátnou Babou horou, medzi obcami Oravská Polhora a Rabčice.
Milo Urban bol druhým spoločným dieťaťom rovnianskeho hájnika Pavla Urbana a jeho druhej manželky Anny, rodenej Lachovej. Pavol Urban si Milovu matku vzal už ako vdovec. Z prvého manželstva s Máriou Gaburovou mal dcéry Máriu Annu a Helenu a syna Jozefa. Jeho najstarší syn Pavol zomrel ešte v detskom veku. So svojou druhou manželkou Annou, mal synov Milana Pavla, ktorý tiež zomrel ešte ako dieťa, Milana Antona (Mila Urbana), Ferdinanda Pavla a dcéru Máriu.
V hájovni v Rovniach prežil Milo Urban bezstarostné predškolské časy. Keď mal sedem rokov, poslali ho rodičia k starým rodičom do Zázrivej, kde v rokoch 1911 – 1914 absolvoval prvé tri triedy ľudovej školy. V školskom roku 1914/1915 pokračoval v ďalšom štúdiu na ľudovej škole v Oravskej Polhore. Odtiaľ viedli jeho kroky na gymnázium do Trstenej, kde strávil roky 1915 – 1919. Hoci chcel pôvodne pokračovať v štúdiu na dolnokubínskom gymnáziu, otec rozhodol, že pôjde do Ružomberka. Štúdium na ružomberskom gymnáziu však nikdy nedokončil. V roku 1920 mu totiž tragicky zahynul otec, čo bol pre citlivého 16-ročného chlapca veľmi tvrdý úder, z ktorého sa nevedel spamätať. Nedokázal sa sústrediť na štúdium, utiahol sa od ľudí a útechu nachádzal v písaní. Ďalší obrovský šok prišiel o pár mesiacov nato, keď sa matka znova vydala. V tejto zložitej rodinnej a finančnej situácii, bol v roku 1921 nútený štúdium na ružomberskom gymnáziu zanechať.
Vďaka príhovoru svojho priateľa zo štúdií Karola Sidora získal miesto v redakcii Slováka. Keď sa v roku 1922 redakcia Slováka presťahovala do Bratislavy, zamestnal sa ako úradník v Spolku svätého Vojtecha v Trnave. V túžbe podobať sa na svojho nebohého otca začal ešte tohože roku študovať na Vyššej lesníckej škole v Banskej Štiavnici. Pre nedostatok finančných prostriedkov však musel aj toto štúdium predčasne ukončiť. Roku 1924 sa vrátil do Trnavy, kde nastúpil do kníhtlačiarne Spolku svätého Vojtecha. Tu potom pracoval až do roku 1925, keď mu Augustín Način Borin ponúkol miesto v redakcii Slovenského národa. Šťastie Mila Urbana ani tentokrát nemalo dlhého trvania. Keď v roku 1926 denník Slovenský národ zanikol, ostal opäť bez práce. V priebehu roku 1927 vystriedal viacero povolaní. Pracoval ako redaktor v časopise Nový svet, úradník v Slovenskej národnej rade či úradník v Mestskom notárskom úrade v Bratislave.
Zlom nastal v roku 1928, keď mu jeho starý priateľ z ružomberských štúdií Karol Sidor ponúkol miesto v bratislavskej redakcii Slováka. Zmenu v jeho osobnom živote priniesol rok 1935, kedy uzavrel manželstvo zo Žofiou Paňákovou. Manželom sa postupne narodili tri deti: Oľga, Cyril a Katarína. Pre Mila Urbana bola jeho rodina to najdôležitejšie na svete. Aby s ňou mohol tráviť čo najviac času, prestal navštevovať bratislavské kaviarne, kde býval kedysi častým hosťom a po skončení práce v redakcii sa vždy poponáhľal domov k svojej žene a deťom. Ďalším veľkým míľnikom v jeho živote bol rok 1940, kedy sa na naliehanie ministra vnútra a hlavného veliteľa Hlinkovej gardy stal šéfredaktorom Gardistu. Hoci sa z tejto funkcie snažil viackrát abdikovať, na čele redakcie Gardisku musel chtiac-nechtiac zotrvať o až do jeho zániku v roku 1945. Pred blížiacim sa frontom utiekol s rodinou do Rakúska. Tu ho však zakrátko vypátrali a internovali. Roku 1947 ho eskortovali do Československa.
Okresný ľudový súd v Bratislave ho roku 1947 za jeho publicistickú činnosť v období vojnovej Slovenskej republiky odsúdil na verejné pokarhanie. Po prepustení z väzby manželov prichýlili svokrovci v Oravskom Podzámku. V roku 1948 sa Milo Urban musel znova postaviť pred súd. Ľudový súd v Bratislave však v plnom rozsahu potvrdil pôvodný rozsudok z roku 1947. Krátko nato sa Urbanovci odsťahovali do Chorvátskeho Grobu, kde žili do roku 1974. Potom sa znova presťahovali do Bratislavy. Pre pretrvávajúce zdravotné problémy bol Milo Urban od roku 1949 na invalidnom dôchodku. Zomrel dňa 10. marca 1982 v Bratislave, kde je aj pochovanýNa literárnu scénu vstúpil v roku 1920, ako 16-ročný, keď v časopise Vatra uverejnil poviedku Ej, ten tanec. Roku 1922 debutoval knižne, keď mu ako 18-ročnému, vyšla novela Jašek Kutliak spod Bučiny. Svoje vrcholné dielo román Živý bič, napísal v roku 1927, ako 23-ročný. Urbanove novely a román Živý bič zaznamenali úspech nielen doma v Československu, ale aj v zahraničí. Jeho diela boli preložené do bulharčiny, češtiny, estónčiny, chorvátčiny, japončiny, litovčiny, maďarčiny, nemčiny, poľštiny, rumunčiny, ruštiny, slovinčiny a taliančiny. To z Mila Urbana robí najprekladanejšieho slovenského autora.
Literatúra
CABADAJ, Peter. Prozaické dielo Mila Urbana. In: PARENIČKA, Pavol – ZÁŇ, Peter (eds.). Rodom a srdcom z Oravy : Oravci v slovenskej kultúre, literatúre a vede. Dolný Kubín : Oravské kultúre stredisko, 2011, s. 163 – 164.
FLORIN, Theo H. Oravci v slovenskej kultúre. Dolný Kubín : Okresný dom osvety, 1964.
KERECMAN, Peter. Milo Urban : justícia a advokáti v živote a diele. Dolný Kubín : Oravské múzeum Pavla Országha Hviezdoslava, 2020.
MARTINKOVIČOVÁ, Paulína. 40. výročie úmrtia Mila Urbana. In: Zborník Oravského múzea XXXIX 2022. Oravský Podzámok : Oravské múzeum Pavla Országha Hviezdoslava, 2022, s. 196 – 200.
MAŤOVĆÍK, Augustín. Príspevok ku genealógii Mila Urbana. In: PARENIČKA, Pavol – ZÁŇ, Peter (eds.). Rodom a srdcom z Oravy : Oravci v slovenskej kultúre, literatúre a vede. Dolný Kubín : Oravské kultúre stredisko, 2011, s. 154 – 157.
PARENIČKA, Pavol. Milo Urban ako redaktor a novinár. In: PARENIČKA, Pavol – ZÁŇ, Peter (eds.). Rodom a srdcom z Oravy : Oravci v slovenskej kultúre, literatúre a vede. Dolný Kubín : Oravské kultúre stredisko, 2011, s. 158 – 162.
Slovenský biografický slovník : (od roku 833 do roku 1990). VI. zväzok, T-Ž. Martin : Matica slovenská 1994.
VAŠŠ, Martin. Medzi snom a skutočnosťou : umelecká bohéma v Bratislave 1938-1945. Bratislava : Marenčin PT, 2018.
Mgr. Lukáš Tkáč, PhD.
Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava
pracovisko Dolný Kubín
027 41 Oravský Podzámok č. 9
