Ako sa Oravský hrad stal zo štátneho… štátnym

Ako sa Oravský hrad stal zo štátneho… štátnym
(Podivuhodné kapitoly z dejín Oravského hradu)

PhDr. Martin Chmelík
(príspevok do Blogu OM)

Pohľad na Oravský hrad.
Zdroj: Zbierkový fond OM, H-7891-15

Oravský hrad a panstvo vo vlastníctve uhorskej kráľovskej koruny

Oravský hrad vznikol v  polovici 13. stor. Kedy presne sa tak stalo, to je ťažké určiť. Prvá písomná zmienka o ňom pochádza z roku 1267 a z nej vyplýva že hrad už existoval. Za jeho staviteľa je pokladaný Mikuláš (v origináli Miko) z rodu Balassa a jeho príbuzní, od ktorých uhorský kráľ Belo IV v roku 1267 získal Oravský hrad a panstvo a ako protihodnotu týmto šľachticom prenechal Tepličku, Varín a Žilinu. Súčasťou Oravského hradu a jeho hospodárskym zázemím bolo feudálne panstvo, ktorému podliehali miestne poddanské obce a neskôr aj feudálne mestečká. Kráľovskú moc na hrade zastupoval kastelán, ktorý zaisťoval výber daní, cla a poplatkov, verejnú správu a ochranu hraníc. Súčasne bol veliteľom hradnej posádky. V období vrcholného stredoveku sa vo funkcii kastelána vystriedalo mnoho šľachticov, medzi nimi známi magnáti Matúš Čák Trenčiansky, Magister Donč a Ctibor zo Ctiboríc. Panovníci sa na správe Oravy zúčastňovali sporadicky. Jedinou korunovanou hlavou, ktorý sa na Oravskom hrade osobne zdržiaval a významným spôsobom sa zapísal do jeho výstavby, bol Matej Korvín. Po jeho smrti sa hradu a panstva zmocnila magnátska rodina Zápoľských. Členom tohto rodu bol Ján Zápoľský, ktorý po bitke pri Moháči (29. 8.1526) súperil s Ferdinandom I. Habsburským o uhorský trón. Do služieb Jána Zápoľského vstúpil Mikuláš Kostka, ktorý sa z vôle svojho pána stal pánom Oravského hradu a panstva. Svoje postavenie si Kostka udržal, aj keď prešiel na stranu Habsburgovcov. On, i jeho nástupcovia (Ján z Dubovca a Václav Sedlnický) boli naďalej pro forma kasteláni v kráľovských službách. Vlastníkom hradu a panstva de jure bol stále panovník, v tomto čase cisár Svätej ríše rímskej národa nemeckého a súčasne uhorský kráľ s rodu Habsburgovcov. Keď Oravský hrad a k nemu patriace panstvo získal do svojej správy v r. 1556 František Thurzo, aj on bol hradným kastelánom, ktorý v regióne zastupoval panovníka. Jeho syn, Juraj Thurzo, získal Oravský hrad a k nemu patriace panstvo do dedičného rodového vlastníctva 7. 6. 1606 za zásluhy voči cisárskemu rodu Habsburgovcov počas 15. ročnej vojny proti Osmanskej ríši (v r. 1593 – 1608) a povstania grófa Štefana Bockay.

Oravský hrad a veľkostatok ako rodový majetok rodu Thurzo

Keď cisár Rudolf II. Habsburský udelil Jurajovi Thurzo grófsky titul, urobil ho súčasne doživotným a dedičným oravským županom a súčasne vlastníkom Oravského hradu a panstva. Oravský hrad a panstvo sa tak stali jeho dedičným majetkom, ale s dôležitou podmienkou. Panovník svoju donáciu podmienil tým, že Oravské panstvo sa zachová ako celok. Jeho majiteľ ho môže predať, alebo vymeniť, ale výlučne ako integrálny celok a túto povinnosť by prebral aj eventuálny nový majiteľ alebo dedič. Po smrti grófa Juraja Thurzo (zomrel 24. 12. 1616) sa jeho dedičom stal jeho syn Imrich. Mladý gróf bol vlastníkom Oravského hradu a panstva do svojej smrti 19. 10. 1621. Po zosnulom manželovi a synovi sa vlastníčkou stala grófka Alžbeta Thurzová, rod Czobor. Nie je bez zaujímavosti, že táto dáma súčasne vykonávala aj funkciu župana Oravskej stolice (t. j. bola hlavou oravskej šľachty) až do svojej smrti v roku 1626.

Gróf Juraj Thurzo, zemepán Oravy.
Zdroj: Zbierkový fond OM

Vznik Oravského komposesorátu

Po smrti grófky Alžbety Thurzovej rod. Czobor sa jej dedičkami stali grófka Zuzana (vdova po grófovi Štefanovi Amadeovi), Judita (vdova po grófovi Jurajovi Jakušičovi), Barbora (vdova po grófovi Krištofovi Erdődi), Helena (manželka grófa Gašpara Illésházy), Mária (manželka grófa Michala Víkelethy), Katarína (manželka grófa Štefana Thököly) a Anna (manželka grófa Jána Szunyogh).  Dedičky, ktoré sa stretli na Lietavskom hrade 5. 7. 1626, mali pred sebou neľahkú úlohu, rozhodnúť o novej forme správy Oravského hradu a panstva. Právnym podkladom sa stal závet grófa Juraja Thurzu, ktorý vychádzal z donácie cisára Rudolfa II. Na základe práv a povinností, ktoré dedičom z týchto právnych dokumentov vyplývali, bolo prijaté rozhodnutie vytvoriť Oravský komposesorát. Jeho prvým direktorom bol zvolený gróf Gašpar Illésházy. Oravský komposesorát (Compossessio de Arva latinsky, Arwa Herrschaft nemecky, resp. Árvai Uradalom maďarsky) bol založený ako spoločný podnik dedičov bývalého uhorského palatína, grófa Juraja Thurzu z Betľanoviec, ktorými boli jeho potomkovia po meči i po praslici. Vlastníci účastín oravského panstva, nazývaní komposesori (t. j. spoluvlastníci) tvorili spoločenstvo spoluvlastníkov. Ich valné zhromaždenie bolo hlavným orgánom správy panstva. Konalo sa spravidla raz ročne v Budapešti. Hlasovacie právo mali výlučne potomkovia grófa Juraja Thurzu, a to nezávisle na výške ich aktuálneho majetkového podielu. Ostatní akcionári, ktorí boli držiteľmi podielov, ale nepatrili do príbuzenstva, boli z hlasovania vylúčení. Oravský komposesorát bol po stránke správy nehnuteľností definovaný ako celistvé a nedeliteľné dedičstvo potomkov grófa Juraja Thurzu. Nehnuteľný majetok panstva bol registrovaný pod komposesorát ako právnickú osobu. Vlastnícke právo komposesorov sa vzťahovalo len na výnosy z podielov. Hlavou komposesorátu bol splnomocnený direktor. Bol volený členmi valného zhromaždenia (pričom sám bol jeho členom). Z titulu svojej funkcie vykonával na Orave právomoc ako feudál Oravského panstva, menoval a odvolával úradníkov a zamestnancov komposesorátu, bol zodpovedný za hospodárenie a za vyplácanie podielov z výnosov medzi komposesorov, medzi ktorých sám patril. Medzi rokmi 1626 až 1919 sa vo funkcii direktora vystriedalo 14 magnátov. Boli to gróf Gašpar Illésházy, gróf Gabriel Illésházy, gróf Štefan Thököly, gróf Mikuláš Draškovič, gróf Juraj Illésházy, gróf Juraj Erdődy, gróf Juraj Erdődy ml., knieža Mikuláš Ezsterházy, gróf František Zichy, gróf Jozef Erdődy, gróf František Zichy ml., gróf Edmund Zichy, knieža Mikuláš Eszterházy a gróf Jozef Pálffy. Štátny podiel na veľkostatku sa ukázal ako kľúčový, keď medzi rokmi 1758 – 1782 ostala funkcia direktora Oravského komposesorátu neobsadená a panstvo spravoval cisársko-kráľovský erár, ktorý tak defacto (i keď nie formálne, de jure) vykonával funkciu direktora.

Štátny podiel na dedičstve Thurzovcov

Gróf Štefan Thököly, direktor Oravského komposesorátu

Oravský komposesorát so svojim sídlom na Oravskom hrade bol výlučne v súkromnom vlastníctve od svojho založenia až do konca roku 1670. V tomto roku došlo k dôležitej zmene vo vlastníckych vzťahoch – hospodársky podiel na oravskom veľkostatku získal štát. stalo sa tak za nasledovných dramatických okolností:  Gróf Štefan Thököly (syn grófa Štefana Thököly st. a Kataríny Thurzovej, dcéry grófa Juraja Thurzo) bol zvolený za direktora Oravského komposesorátu 18. 1. 1653. Osudným sa preňho i pre jeho rod stalo jeho rozhodnutie, zúčastniť sa sprisahania proti cisárovi Leopoldovi I. Habsburskému. Hlavou sprisahania bol palatín František Wesselényi. Sprisahanci boli pobúrení nevýhodnými mierovými podmienkami, ktoré ukončili vojnu proti Osmanskej ríši v rokoch 1663 – 1664. Sprisahanie nebolo úspešné. Vláda cisára Leopolda I. ho odhalila a násilím potlačila. Za účasť na sprisahaní bol vzatý na zodpovednosť aj gróf Štefan Thököly. Cisár Leopold I. svojim príkazom 1. 11. 1670 nechal grófa zatknúť a skonfiškovať jeho rodový majetok, vrátane podielu na Oravskom komposesoráte. V dôsledku týchto udalostí sa cisársko-kráľovský habsburský erár stal vlastníkom časti akcií Oravského komposesorátu s platným hlasovacím právom. Oravský komposesorát bol rozsiahlym feudálnym veľkostatkom, ktorému na konci obdobia feudalizmu podliehalo 82 poddanských obcí a štyri zemepanské mestečká. Čo sa týka hnuteľného a nehnuteľného majetku, v r. 1835, jednu dekádu pred revolúciou v r. 1848, ktorej výsledkom bolo zrušenie feudalizmu, malo Oravské panstvo vo svojom vlastníctve 28 632 Ha lesnej pôdy, 10 945 Ha lúk a pasienkov, vrátane tých na holiach vo vysokých horských polohách a 39 577 Ha ornej pôdy. Veľkostatku patrilo aj 18 patronátnych rímsko-katolíckych farností, 2 synagógy, 5 patronátnych škôl, 49 hostincov a krčiem, 51 horární, 9 píl, 11 skladov, 4 mlyny a početný ďalší majetok, najmä v obci Oravský Podzámok a na majeri Široká.

Oravský hrad v roku 1867.
Zdroj: Dokumentácia OM

V období feudalizmu pod právomoc oravského veľkostatku patrilo viac než 90 % rozlohy Oravskej stolice. Po revolúcii 1848/1849 a zrušení feudalizmu sa tento podiel zmenšil, ale stále bol obrovský. Koncom 19. stor. mala  Oravská stolica vo svojich hraniciach z čias Rakúsko – Uhorska mala plochu 2 077,42 km², čiže 207 742 ha. Oravský komposesorát, ktorý bol jediným veľkostatkom v regióne, zaberal plochu 71 295,1 katastrálnych jutár, t. j. 40 994,6 ha, čo predstavovalo približne 20 % rozlohy celej stolice. V priebehu 18. a 19. stor. sa štátny podiel na Oravskom komposesoráte postupne zvyšoval, lebo erár podľa finančných možností vykupoval do svojich rúk akcie tohto veľkostatku. V priebehu roku 1909 štát kúpil akcie z podielu grófa Eugena Szontágha za 102 000 K a účastiny od dedičov grófa Edmunda Zichy, za ktoré vyplatil 83 000 K. Vďaka aktívnemu výkupu podielov od súkromných komposesorov, hlavne drobných akcionárov, vzrástol podiel štátu na aktívach Oravského komposesorátu tak, že 28. 10. 1918 (to jest v čase jeho rozpadu) vlastnila rakúsko-uhorská vláda 24,600555 % akcií Oravského komposesorátu.

Oravský hrad a veľkostatok v epoche Československej republiky

Mapa pozemkov Oravského komposesorátu

Prvá svetová vojna priniesla zásadné zmeny. V dôsledku vojenskej porážky a vnútropolitickej krízy sa rozpadlo Rakúsko – Uhorsko a na jeho troskách vzniklo niekoľko nástupníckych štátov, vrátane Československej republiky. Do nového štátu bolo začlenené Slovensko a v jeho rámci aj Oravský komposesorát s Oravským hradom. Nová republika prevzala do svojej správy majetkový podiel zaniknutej monarchie. S cieľom zaistiť hospodárenie v podmienkach povojnového rozvratu uvalila vláda ČSR na Oravský komposesorát 3. 7. 1919 vnútenú správu. Za vnúteného správcu bol vymenovaný Arnošt Stuchlý. Vnútená správa riadila hospodárenie na veľkostatku takmer tri roky. Keď sa pomery upokojili, uskutočnilo sa 3. 3. 1923 v Piešťanoch valné zhromaždenie akcionárov, ktoré prijalo nové stanovy Oravského komposesorátu. Funkcia direktora, ktorý bol hlavou panstva v období monarchie, zanikla. Hlavným orgánom veľkostatku sa stalo valné zhromaždenie akcionárov. Administratívu panstva viedol správny výbor (nazývaný tiež riaditeľstvo) Oravského komposesorátu v čele s riaditeľom. Riaditeľ komposesorátu podľa nových stanov v období ČSR, nemal takú plnú moc, akou disponovali direktori pred rokom 1918. Vystupoval ako predseda správneho výboru, ktorý mal okrem neho 6 ďalších členov. Navzdory štátoprávnym zmenám, Oravský komposesorát bol naďalej definovaný ako výlučný, individuálne nedeliteľný a preto nepredajný majetok príbuzných a nástupcov grófa Juraja Thurzu z Betľanoviec a v tomto ohľade bola zachovaná kontinuita z obdobím jeho vzniku.

Nikodém Paňák, riaditeľ Oravského komposesorátu

V čase vzniku ČSR vlastnilo podiely Oravského komposesorátu celkovo 65 komposesorov, vrátane štátu. Vláda Československej republiky systematicky vykupovala akcie od ostatných komposesorov, pretože jej zámerom bolo stať sa hlavným akcionárom a následne získať nad prosperujúcim oravským veľkostatkom úplnú kontrolu. Táto politika priniesla úspechy, keď v roku 1924 celkovo dvadsať komposesorov z rôznych aristokratických rodov predalo svoje podiely štátu. V roku 1925 sa celý proces ešte urýchlil a od pôvodných majiteľov boli odkúpené v prospech republiky nasledovné podiely:

Československý štát nákupom akcií v rokoch 1924 a 1925 získal majoritný podiel a súčasne aj kontrolu nad komposesorátom. Jeho pomer k najväčším súkromným spoluvlastníkom bol nasledovný: ČSR vlastnila podiel 51,767987 % kým najvýznamnejší súkromní vlastníci, Peter Pálffy vlastnil podiel 10,164013 %, jeho brat Karol Pálffy 10,164012 % balíka akcií a rod Esterházy spolu 20,008782 %. Okrem majoritných vlastníkov predstavoval komposesorát v tomto roku spoločenstvo štyridsiatich siedmich spoluvlastníkov, hlavne drobných. Keďže československý štát získal dominantné postavenie a odsunul súkromných komposesorov na vedľajšiu koľaj, rozhodli sa aj členovia aristokratickej rodiny Pálffyovcov ponúknuť svoje podiely štátu. Bol to veľký posun, lebo Pálffyovci boli jednou z najstarších a najváženejších rodín v rámci komposesorátu a medzi súkromnými komposesormi vlastnili najväčší podiel. Peter a Karol Pálffy spolu vlastnili 20,32825 % Oravského panstva. Proces nákupu zabral niekoľko rokov a až vo februári 1931 podiely oboch Pálffyovcov so všetkými právami a povinnosťami kúpila ČSR a zaplatila bývalým majiteľom spolu 11 500 000 Kč. Potom, čo ČSR získala pálffyovský podiel na Oravskom panstve, stala sa hlavným akcionárom, kontrolujúcim vyše 70 % jeho podielov. Jediným reálnym partnerom spomedzi súkromných komposesorov zostával rod Ezsterházyovcov, ktorý takisto ako Pálffyovci patrili k zakladajúcim členom spoločenstva spolumajiteľov Oravského panstva. V roku 1937 ČSR vlastnila 77,942053 % podiel panstva a rod Ezsterházyovcov držal 20,008782 % akcií. Ostatní drobní spoluvlastníci, v počte trinásť vlastnili spolu len niečo viac než 1 % panstva.

Druhá svetová vojna a zánik Oravského komposesorátu

Keď sa pod hitlerovským nátlakom rozpadla ČSR, vznikla na jej troskách vojnová Slovenská republika. Slovenský štát bol hlavným akcionárom Oravského komposesorátu. Správa panstva a hradu sa oproti medzivojnovému obdobiu nezmenila a majetkové pomery medzi štátom a súkromnými akcionármi ostali bezo zmeny po celú druhú svetovú vojnu. Koniec vojny, prechod frontu a oslobodenie priniesli zásadnú zmenu. Slovenská národná rada svojim nariadením 78/1945 z 24. 7. 1945 rozhodla Oravský komposesorát znárodniť. V rámci opatrení na potrestanie Nemcov, Maďarov a zradcov boli bez náhrady skonfiškované majetkové podiely zvyšných súkromných komposesorov. Týkalo sa to predovšetkým rodiny Ezsterházyovcov, ktorým patrilo viac než 20 % akcií. Je potrebné mať pritom na pamäti, že hlavným akcionárom Oravského komososesorátu v čase jeho znárodnenia bol štát, s podielom bezmála 78 % akcií.

Múzeum na Oravskom hrade

Gróf Edmund Zichy, direktor Oravského komposesorátu a zakladateľ múzea na Oravskom hrade.
Zdroj: Zbierkový fond OM

Oravský hrad, ktorý bol po celé storočia centrom správy panstva, v roku 1800 vyhorel a ostal bez využitia. Z iniciatívy grófa Edmunda Zichy sa v priestoroch hradu uskutočnili rekonštrukčné práce, ktoré ho umožnili sprístupniť verejnosti. V r. 1868 bolo na Oravskom hrade zriadené múzeum. Okrem prezentovania hradu samotného (hlavne kaplnku sv. Michala) boli v jeho priestoroch zriadené expozície prírodovedných zbierok a neskôr aj výsledky archeologických výskumov. Vedenie Oravského komposesorátu tým položilo základy dnešného Oravského múzea P. O. Hviezdoslava a našlo pre stredoveký hrad nové, vo svojej podstate veľmi moderné, uplatnenie. Múzeum na Oravskom hrade prečkalo rozpad Rakúsko – Uhorska, pôsobilo v medzivojnovom období aj počas druhej svetovej vojny. Po celú túto epochu bolo súčasťou Oravského komposesorátu, ktorý 24. 7. 1945 zanikol. Hlavný majetok veľkostatku, lesný fond, prevzali do svojej správy Štátne lesy ČSR, časť aktívov podniku bola delimitovaná na obce. Oravský hrad sa stal štátnym hradom, v správe Štátnych lesov, ktoré sa starali o hrad a na ňom umiestnené múzeum v podstate rovnakým spôsobom ako zaniknutý komposesorát. Oravský hrad bol 9. 2. 1951 vyhlásený za štátny kultúrny majetok a od 1. 1. 1956 sa stal sídlom Oravského múzea, ktoré ho dostalo do svojej správy. Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava je správcom Oravského hradu aj v prítomnosti.

Miesto záveru

Oravský hrad bol založený v 13. storočí a od svojho vzniku bol súčasne sídlom feudálneho veľkostatku, ktoré bolo jeho zázemím. Oravské panstvo v období feudalizmu zaberalo viac než 90 % rozlohy regiónu a aj po zrušení feudalizmu v roku 1849 ostalo najväčším vlastníkom nehnuteľností (viac než 20 % rozlohy celej Oravy). Oravský hrad a panstvo sa ocitlo vo vlastníctve uhorskej kráľovskej koruny a po bitke pri Moháči v moci cisárov svätej ríše rímskej národa nemeckého a uhorských kráľov z rodu Habsburgovcov. Kráľovskú moc na Oravskom hrade a panstve zastupoval kastelán. Kasteláni boli de jure služobníci kráľovskej moci, ale kvôli pomerom v Uhorsku v 15. a 16. stor. konali často samostatne ako feudáli. Formálne bol Oravský hrad stále kráľovským hradom. To sa zmenilo 7. 6. 1606, kedy cisár Rudolf II svojou donáciou daroval Oravský hrad a k nemu patriace panstvo spolu s grófskym titulom Jurajovi Thurzo. Thurzovci boli vlastníkmi hradu niečo viac než 20 rokov.

Po smrti Juraja, jeho syna Imricha a manželky Alžbety, ich dedičia 5. 7. 1626 založili Oravský komposesorát so sídlom na Oravskom hrade ako uzavretú účastinnú spoločnosť potomkov a dedičov grófa Juraja Thurzu. Komposesorát bol vo výlučnom súkromnom vlastníctve do 1. 11. 1670. Cisár Leopold I. nechal skonfiškovať majetok direktora grófa Štefana Thököly, z ktorého vznikol štátny podiel na akciách oravského veľkostatku. Oravský komposesorát prežil zrušenie feudalizmu v roku 1849, prvú i druhú svetovú vojnu. V medzivojnovom období vláda ČSR postupne vykupovala akcie veľkostatku a od konca roku 1931 sa štát stal väčšinovým akcionárom. Pred vypuknutím druhej svetovej vojny vlastnila Československá republika viac než 78 % akcií Oravského komposesorátu. Po znárodnení 24. 7. 1945 veľkostatok zanikol. Jeho majetok prevzal do svojho vlastníctva štát. Týkalo sa to aj Oravského hradu, ktorý prestal byť súčasťou zaniknutého panstva a stal sa štátnym hradom v správe Oravského múzea. Tým sa cyklus zmien jeho vlastníctva uzavrel a Oravský hrad sa stal zo štátneho… štátnym.

Zoznam prameňov a literatúry:

ČERVEŇOVÁ, K.: Zločin a trest alebo účasť Štefana Thökölyho na Wesselényiho sprisahaní a konfiškácia jeho majetku z Oravského hradu. In: Zborník Oravského múzea XXXIII. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2016: 57 – 77
DANGL, V. – KOPČAN, V.: Vojenské dejiny Slovenska II. Bratislava: MO SR, 1995
CHMELÍK, M.: Kurucké vojenské ťaženia a Orava. In: Kurucké vojny a ich odkaz v histórii, kultúre a umení. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2012: 93 – 113
CHMELÍK, M.: Oravský komposesorát v 20. storočí. In: Zborník Oravského múzea XXII, Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2005: 5 – 106
JAGNEŠÁKOVÁ, M. (ZOST.): Oravské múzeum. Dejiny a súčasnosť. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2013
JEKELFALUSSY, J.: Orts-Lexikon der Länder der Ungarischen Krone, mit Unterstützung und unter Kontrolle des K. Ung. statistischen Landes – Bureau´s, Budapest: Atheneum, 1888
KAVULJAK, A.: Hrad Orava. Dejiny hradu a kraja so zreteľom na sociálne položenie ľudu oravského. Martin: Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1927
KAVULIAK, A.: Oravský komposesorát. Vznik, dejiny, všeobecné, prírodné a hospodárske pomery so vzťahom na lesné hospodárstvo. Oravský Podzámok: Oravský komposesorát, 1930
KUBÍNYI, M.: Árva Megye. Kőrösi József, Megyei monográfiak. Budapest: Magyarország közgazdasági és közművelődési állapota a XIX. század végén. I. Megjelent a Nemzetgazdasági Szemlében is, 1891
LENGYELOVÁ, T.: Dejiny Oravského Podzámku do roku 1918. In: ČAJKA, M. (zost.): Oravský Podzámok. Obec a jej obyvatelia. Oravský Podzámok, 2015
ROWLAND, W.: Aus dem Arwa. In: A Magyarországi Kárpátegyület Évkönyve. Késmark, 1874
ROWLAND, W.: Statistisch-topographische Beschreibung der Compossesorats-Herrschaft Árva mit besonderer Beziehung auf Ihre Forste. Árva-Váralja: Selbstverlag des Verfassers, 1879

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Štátny archív Žilina so sídlom v Bytči (skratka MV SR ŠAŽB)

MV SR ŠAŽB, fond Hlavný právny zástupca Oravského komposesorátu 1857 – 1922
MV SR ŠAŽB, fond Lesný úrad Oravského komposesorátu 1723 – 1922
MV SR ŠAŽB, fond Riaditeľstvo Oravského komposesorátu 1923 – 1945