Súčasťou tradičnej duchovnej kultúry regiónu Orava sú i fašiangové obyčaje. Vplyvom spoločenských zmien nadobudli rôzne podoby, niektoré prvky sa vytratili iné pretrvali do súčasnosti. Príspevok približuje priebeh fašiangových zvykov vo vybraných oravských obciach v minulosti, súčasné varianty, vykonávateľov či charakter masiek. Medzi najrozšírenejšie fašiangové zvyky patria sprievody masiek, výber potravín, príprava tradičného pečiva, tanec a pochovávanie basy.
Väčšina ľudí si pri slove „fašiangy“, „fašángy“ predstaví veselé sprievody masiek alebo karnevaly, ale už menej si uvedomujú ich pôvodný význam. Podľa hesla fašiangy v Encyklopédii tradičnej ľudovej kultúry Slovenska (D. Luther, 1995: 135 – 136), obdobie od sviatku Troch kráľov (6. január) do Popolcovej stredy (pohyblivý sviatok) medzi vianočnými sviatkami a veľkým pôstom je prechodným obdobím medzi zimou a jarou. V oravských obciach sú najintenzívnejšie oslavované práve posledné tri dni (nedeľa, pondelok a utorok) pred pôstom alebo Popolcovou stredou nazývanou aj „Škaredá“, „Popolečná“, ktoré boli vyvrcholením fašiangov – „posledný fašáng“, „ostatky“, „vôstatky“.
Pri tejto príležitosti boli v dedinách rozšírené obchôdzky masiek. Vo večerných hodinách sa konala obyčajne zábava a pohostenie pripravené z vyzbieraných potravín. Táto etapa roka bola považovaná za pokojnú aj z hľadiska poľnohospodárskych prác. V cirkevnom kalendári predchádzala dlhodobému pôstu. Aj v našom regióne to bolo obdobie častých svadieb, zabíjačiek, organizovania zábav a priadok – teda spoločných stretnutí dievčat pri pradení ľanu, kde sa okrem práce, venovali viac ako inokedy zábavným hrám. Symbolika sprostredkúvaná prostredníctvom fašiangového diania, ako aj fašiangových masiek či jedál, je rozšírená a známa na väčšine územia Slovenska, preto v nasledujúcich riadkoch priblížim konkrétne fašiangové obyčaje vo vybraných obciach oravského regiónu. V príspevku uvádzam podoby fašiangových zvykov zaznamenané v dostupnej monografickej literatúre obcí najčastejšie z obdobia 20. storočia, ako aj z vlastných terénnych výskumov (začiatok 21. storočia).
Obr. č. 1. Tanec počas fašiangovej obchôdzky, Záskalie, 1. pol. 20. stor. Zdroj: Dokumentácia Oravského múzea, Foto. č. 23 827, A. Mužlaiová.
Klimatické pomery v našom regióne nie vždy úrode priali, práve rozšírené agrárnomagické obrady vykonávané v tomto období predjaria, mali stav vylepšiť. Vo všeobecnosti boli zamerané na príchod jari, zabezpečenie hojnosti spomínanej úrody, plodnosti i sýtosti v rodinách. Súčasťou je obradové veselie, parodovanie oficiálnych obradov (nevesty v sprievode masiek, pochovávanie basy), ale aj povolaní (kňaz, kováč, mäsiar). Špecifickým zvykom je sprievod masiek, ktorý porušoval zaužívané formy správania sa (výmena pohlaví, výmena veková – mladý/starý), ich vykonávateľmi bola najčastejšie slobodná mládež. Prechádzali dedinou a počas obchôdzky po domácnostiach vyberali dary.
Účastníci sprievodu niesli so sebou vrecia, prútené koše, ražeň alebo šabľu. Všetky slúžili na uschovanie, v prípade ražňa (šable) napichnutie, vyzbieraných komodít. Odpredajom niektorých z nich získali finančný obnos na pokrytie nákladov, napr. zaplatenie priestorov, kde usporiadali „muziku“, nákup alkoholu a pod. Z ostatných surovín si pripravili obyčajne praženicu. Tzv. „zapisovateľ“ zapísal „kto čo dal“, čo sa zohľadňovalo pri vyberaní „vstupného na muzike“.
Medzi fašiangové jedlá rozšírené v regióne patrili mäsové výrobky, ako napr. slanina, klobásy, nezabúda sa na alkohol a z pečiva boli a aj sú najrozšírenejšie smažené šišky, fánky, ktoré zastupujú obradové pečivo. Zvýšená konzumácia vajec mala plodonosnú funkciu. Dostatok jedla sa mal blahodarne odraziť v nastávajúcom hospodárskom roku.
Obr. č. 2. Fašiangová obchôdzka v Oravskom Podzámku. 1. pol. 20. stor. Zdroj: Dokumentácia Oravského múzea, Foto. č. 23 833, A. Mužlaiová.
Tradičné masky vegetačného významu mali magický charakter aj vďaka materiálu, z ktorého boli vyrobené (slama, prevrátená kožušina) alebo takýto predmet niesli (bábka dieťaťa, ražeň). V oravských fašiangových sprievodoch boli zastúpené zvieracie i ľudské masky, nechýbal známy turoň, medveď, slameník a niekoľko cigánok. Bujaré správanie sa masiek počas obchôdzok bolo tolerované a hlavne vinníka ukrytého pod maskou domáci málo kedy spoznali.
Najrozšírenejšou maskou bol turoň symbolizujúci silu a plodnosť. Býval znázorňovaný ako volská hlava držaná na tyči s otvárateľnou papuľou. V iných obciach masku stvárňovala dvojica, z ktorej jeden držal hlavu a druhý zadnú časť tela, spoločne zakrytí vrecovinou. (D. Luther, 1995: 270) Tzv. slameník bol zhotovený zo slamy stočenej do povriesla v jej prosperitnej funkcii. Na hlave mal rovnako zo slamy zhotovenú korunku. (D. Luther, 1995: 151) Medveď bol symbolom fyzickej sily a znovuzrodenia. Mal odpudzovať škodlivé sily i čary. (E. Horváthová – D. Luther, 1995: 345 – 346) Veselú náladu dodávali komediálne postavy báb, cigánok s dieťaťom v koši i muži preoblečení za ženy. Podobne i farby použité pri výrobe jednotlivých masiek mali určitú symboliku, napr. biela predstavovala smrť, čierna zase starobu.[1]
Obr. č. 3. Fašiangové masky počas obchôdzky, Oravský Podzámok. 1. pol. 20. stor. Zdroj: Dokumentácia Oravského múzea, Foto. č. 21 830, A. Mužlaiová.
Obr. č. 4. Maska medveďa. Záskalie 1. pol. 20. stor. 1. pol. 20. stor. Zdroj: Dokumentácia Oravského múzea, Foto. č. 23 837, A. Mužlaiová.
Tance s výskokmi „na vysoký ľan“ (obilie, konope) mali priniesť želaný efekt v úrode, podobne ako zaužívané varenie dlhých cestovín (rezance, šúľance). Mal napomôcť i k uvoľnenejšej nálade zúčastnených či už počas fašiangovej obchôdzky po domácnostiach alebo pri osobitných stretnutiach žien.
Rozšíreným zvykom vykonávaným v utorok tesne pred polnocou bolo „pochovávanie basy“. Parodovaný obrad pohrebu mal v oravských obciach viaceré podoby (pochovanie do hrobu, utopenie vo vode), avšak vždy smeroval k rozlúčke s hudbou, zábavou i jedlom. Jeho účastníci „humorné odlučovanie“ doprevádzali predstieraným plačom a vtipnými lamentáciami.
Obr. č. 5. Fašiangová pochôdzka v Záskalí. 1. pol. 20. stor. Zdroj: Dokumentácia Oravského múzea, Foto. č. 23 831, A. Mužlaiová.
Fašiangové zvyky vo vybraných oravských obciach:
Párnica
(Vierovyznanie v obci je z väčšej časti evanjelické cirkev augsburského vyznania.)
Fašiangové zvyky a priebeh fašiangovej obchôdzky zachytila počas svojich výskumov v obci Párnica Dillnbergerová Sylvia. Jej výskum prebiehal v roku 1969 a podrobnejšie je spracovaný v Nálezovej správe č. 153 s názvom Fašiangové zvyky, ktorá je uložená na dokumentačnom oddelení Oravského múzea P. O. Hviezdoslava Oravský Podzámok.
Tradičný fašiangový sprievod prechádzal obcou od rána do neskorého večera a fašiangové masky postupne navštevovali všetky domácnosti „z dom do domu“. Na jeho čele kráčala jedna alebo dve „cigánky“. Jedna z nich „krotiteľ“ držala na reťazi „medveďa“. Za ňou nasledovala skupina hudobníkov, ako napr. harmonikár, saxofonista a bubeník. Popri hudobníkom kráčali mládenci poobliekaní v krojoch, dvaja z nich boli oblečení v dolnooravskom a tretí v goralskom kroji. Za nimi kráčali muži oblečení v bežnom odeve nesúci ražne, vrecia, košíky a tzv. zapisovateľ.
Maska medveďa pokrývala celé telo, pozostávala z ovčej kožušiny, obrátenej vlnou smerom von. Tvár zakrývala čierna kožušina s otvormi na oči a ústa. Na reťazi uviazanej okolo krku a pásu mal zvonec. Za reťaz ho držala jedna z cigánok.
Kostým cigánky, ktorú predstavoval muž, tvoril dlhý ženský župan. Na hlave mala šatku a tvár zakrývala maska zhotovená z pančuchy. Okolo pásu mala previazaný červený papierový pás so strapcami, na nohách roztrhané pančuchy, staré topánky a tmavú sukňu s pod ktorej vytŕčala „kombinetka“. Ruky zakrývali čierne rukavice.
Gazdiné sypali mužom do vriec jačmeň, ovos a pšenicu, ďalšiemu nasypali „švábku“. Naplnené vrecia neodnášali, ponechávali ich vo dvoroch, odkiaľ ich zvážali na druhý deň. Chlap s košom, zbieral vajíčka a cibuľu. Keďže fašiangový sprievod v obci organizoval obyčajne hasičský zbor, túto úlohu vykonával jeho predseda. Zapisovateľ kráčal za sprievodom posledný a poctivo zapisoval, u koho naplnené vrecia a košíky nechali a „kto koľko a čoho dal“. Súčasťou fašiangového sprievodu boli aj osoby, nalievajúce do pohárikov „tuhé“.
Pred domom vo dvore zaspievali známu koledovú melódiu s prosbou o obdarovanie, ktorá sa v jednotlivých obciach takmer zhodovala:
„Fašiangy, Turice, Veľká noc príde,
kto nemá kožucha zima mu bude.
Ja nemám, ja nemám len sa tak trasiem,
dajte mi slaninu, čo sa vypasiem.
A tam hore na komore,
sedí kocúr na slanine.
Choďte si ho odohnať
a mne kus odrezať.
Ere, ere, ako dvere,
om, om, ako dom,
Ešte, ešte ako kliešte.
Ak sa máte pozerať,
idem si sám odrezať.“
Muzika hrala a mládenci „v tanci vykrúcali“ gazdinú i ostatné ženy v domácnosti. Domáci im za odmenu odrezali zo slaniny, ale niekedy si zo žartu odrezali i sami. Gazdiná im pre pobavenie do vreca k zemiakom vložila i kamene.
„Heno nám nedali,
heno nám dajú,
tu brava zakľali,
tu slaninku majú.“
„Už sa fašiang kráti,
už sa nenavráti
a dievčence plačú,
že sa nevyskáču.“
Sprievod prechádzal postupne z horného konca dediny Záhrabova (súčasť Párnice), smerom na dolný. Medveď spolu s cigánkou strašili deti, ktoré sa pred „koledníkmi“ snažili skryť. V polovici cesty sa zdržali v krčme, kde dostali klobásy s chlebom, pivo i pálenku. Zahrali, zaspievali a pokračovali ďalej. Z nazbieraných potravín si pripravili praženicu s klobásou alebo klobásu jedli s kapustnicou. Ovos, jačmeň, pšenicu predali, aby mali i finančný obnos.
V utorok večer sa v kultúrnom dome konala „koledova zábava“, ktorá trvala do polnoci, keď hudobníci ohlásili koniec zábavy, napríklad slovami: „Dnes končia fašiangy, prajeme im šťastný návrat v budúcom roku“. Mládenci symbolicky s plačom, nárekmi a v sprievode smútočnej piesne pochovali basu. Pri pochovávaní bol prítomný kňaz, ktorého predstavoval jeden z mládencov. Na krku mal uviazanú „opaskuľu“(spodná sukňa) a pre túto príležitosť si pripravil aj kázeň. Hrob basy predstavovali štyri drevené koly. Potom hudba zahrala pieseň na rozchod. Niekedy ešte prešli dedinou a rozišli sa do svojich príbytkov. Začínala Popolcová streda „popolec“.
V obci bolo zvykom počas fašiangov zorganizovať zábavu pre manželské páry, ktorá sa nazývala „ženácka“, zábavu „krojovú“ a tzv. „maškarnú“, kde prichádzali obyvatelia prestrojený v maskách.
Nedeľné popoludnie patrilo i párnickým ochotníkom, ktorí sa tradične ostatným obyvateľom obce predstavili s nacvičenou divadelnou hrou. (S. Dillnbergerová, 1969: 16 – 19)
Obr. č. 6. Fašiangová obchôdzka v Párnici. 1. pol. 20. stor. Zdroj: Dokumentácia Oravského múzea, Foto. č. 21 825, E. Zápotočná.
Vyšný Kubín
(Zastúpené rímskokatolícke aj evanjelické vierovyznanie.)
Zaujímavé fašiangové zvyky bývali v obci so zemianskymi tradíciami. V monografii obce ich spracovala Zuzana Beranová, citujem: „Najintenzívnejšie oslavy prebiehali posledné tri dni pred Popolcovou stredou. Každý deň sa konali tri „muziky – zemianska s cigánskou hudbou v krčme, sedliacka a muzika pre paholkov“. Na posledné dve mali prístup všetci, na zemiansku bolo dovolené prísť len príslušníkom zemianskych rodov.“ Na tomto príklade obce možno výraznejšie postrehnúť osobitne organizované fašiangové oslavy v rámci jednotlivých spoločenských skupín (zemania, sedliaci, paholkovia, vydaté ženy, skupiny dievčat schádzajúcich sa na priadkach a pod.)
V pondelok chodili po dedine „kochári“ (muži z obecného výboru s bubeníkom), ktorí oznamovali čo sa v nasledujúcich dňoch v obci bude diať. So sebou niesli kefu na vymetanie komínov a v domácnostiach kontrolovali či majú vymetenú pec a komín. Za túto prácu dostali vajcia, slaninu, cibuľu, klobásu z čoho si večer s richtárom pripravili pohostenie. Ak zástupcovia obce prišli na muziku, dievčatá a ženy ich volali do tanca, aby si ich uctili. Pondelňajšia zábava s účasťou masiek trvala do rána. Ľudia hádali, kto sa pod maskami skrýva, z čoho vznikali rôzne humorné situácie.
V utorok už prechádzal sprievod s hudbou celou dedinou „z dom do domu“, kde vytancovali predovšetkým nežné pohlavie. Za odmenu dostávali šišky, pálenku, do košíka vajcia, na šabľu napichli slaninu a pridali i dáky peniaz. Dievky z vyzbieraných surovín pripravili praženicu, ktorú na muzike ponúkali zúčastneným. (Z. Beranová, 1998: 80)
V snahe zabezpečiť v nasledujúcom roku dobrú úrodu boli súčasťou záveru fašiangových osláv tance s výskokmi žien – na dobrý, pekný alebo vysoký ľan. Za rovnakým účelom varili dlhé cestoviny – šúľance s makom alebo sa na Hromnice bolo treba ísť sánkovať. Aj v tejto obci dostali na konci fašiangov možnosť predstaviť ostatným obyvateľom obce nacvičené divadelné predstavenie miestni ochotníci. (E. Beňušová, 1998: 47)
Horná Lehota
(Rímskokatolícka obec.)
Fašiangy sa s väčším počtom svadieb spájali i v obci Horná Lehota „niekedy boli v jeden deň aj tri sobáše“.
Obcou prechádzali na vyzdobených vozoch ťahaných koňmi so spevom a harmonikou maskované sprievody – „mládenci s ražňom“. Za vinše s prianím dobrej úrody, zdravia, šťastia a vytancovanie všetkých žien v dome, im domáci napichli na ražeň slaninu prípadne klobásu, do košíkov vložili vajcia, fľašu pálenky. Po vyzbieraní potravín mládenci zorganizovali pre obec tanečnú zábavu s pohostením.
V utorok pred Popolcovou stredou sa v domácnostiach najčastejšie pripravovali šišky s lekvárom. V starej krčme mládež symbolicky pochovala basu a gazdiné stihli vyumývať všetky hrnce od masti. V súčasnosti rozlúčku s fašiangami organizujú členovia obecného zastupiteľstva so spolkami pracujúcimi v obci. Už od skorého rána sa „na rínku“ podáva pečená klobása, prípadne prebiehala zabíjačka. Po nej obcou prechádza fašiangový sprievod na voze v maskách, z ktorého hudobníci pozývajú obyvateľov obce na zabíjačkové hody do kultúrneho domu. (E. Kulášová, 2018: 331 – 332)
Obr. č. 7. Cigánka na motorke počas fašiangovej obchôdzky. Záskalie, 1. pol, 20. stor. Zdroj: Dokumentácia Oravského múzea, Foto. č. 23 844, A. Mužlaiová.
Dlhá nad Oravou
(Rímskokatolícka obec.)
Aj v obci Dlhá nad Oravou sa hovorilo: „Čím bolo fašiangové obdobie dlhšie, mládenci mali čas medzi dievčatami vyberať a povydávali sa krajšie. Naopak, keď boli fašiangy krátke, brali od kraja.“[2]
Zábiedovo
(Rímskokatolícka obec.)
Aj v Zábiedove sa konali častejšie ako inokedy zábavy s pohostením pripraveným z vyzbieraných potravín. Po dedine chodili s tzv. „ďadom“. Jeho maska pozostávala z prevráteného kožucha. Sprevádzaní muzikou v domácnostiach vytancovali všetky dievky i ženy. (E. Kulášová, 2017: 350)
Oravská Jasenica
(Rímskokatolícka obec.)
Obyvatelia obce Oravská Jasenica pri slove „fašiangy“ zvykli poznamenať: „Cez fašiangy čo týždeň, to svadba“, čo malo svoj význam, pretože zimné obdobie bolo obdobím zabíjačiek. Nenastával problém s uskladňovaním mäsa a zabíjačkových produktov. Aj tu sa konali veselé zábavy, ktorých sa zúčastňovali predovšetkým mladí ľudia. Potraviny a peniaze na hostiny a tancovačky získavali rovnako obchôdzkami po dedine.
Zaujímavým zvykom bolo „chodenie dievčat po dedine“ na fašiangovú alebo „ostatkovú“ nedeľu. Trinásť až pätnásťročné dievčatá sa celý týždeň pred poslednou nedeľou skladali a prinášali podľa svojich možností napr. hrnček múky, pol šálky cukru, olej, margarín, z ktorých pripravili cesto na „šišky“. Ktorá bola lepšia kuchárka, tá vypracovala – vymiesila cesto a dala kysnúť. Objednali si izbu u sváka, za čo sa mu odmenili kúpou tabaku a tiež mu dali z upražených šišiek, ktoré sa v miestnej terminológii označovali „krample“. Dievčatá vyprážali šišky na oleji tak, aby mali dookola biely pásik, na čo dozerala lepšia kuchárka. Len čo boli s prácou hotové, posadali si, ale to už prichádzali mládenci s vínom. „Občas veruže aj nechutilo, ale zajedlo sa šiškami.“ Zábava pokračovala so spevom, tancom a rôznymi hrami.
Utorok pred popolcovou stredou gazdiné vyumývali všetky hrnce, pretože v pôstnom období sa jedlo omasťovalo len ľanovým olejom. Pred polnocou mládež pochovala basu. (E. Kulášová, 2018: 303)
Krušetnica
(Rímskokatolícka obec.)
V utorok sa zvykli stretnúť aj staršie ženy. V jednej z domácností si pripravili „okovitku“ (čistý lieh uvarený s bravčovou masťou), položili ju v miske na stôl a drevenými lyžicami z nej naberali do pohárikov, pričom spievali:
„Ostatky, ostatky
nemám otca, matky,
po čo pôjdem domov,
nemám kone, volov.“
Ženy poukladali na zem „slejsy“ (triesky na svietenie), ktoré preskakovali „hajdukovali“. Vyskakovanie počas tanca malo priniesť úrodu vysokého ľanu. V iných obciach sa podobný zvyk vykonával na poslednej zábave. (E. Beňušová, 2016: 191 – 192)
Podbiel
(Rímskokatolícka obec.)
V Podbieli prechádzal po dedine „slameník s cigánkami“, ktoré vytancovali mládencov a z kurínov kradli vajcia. (Z. Čaplovičová, 2007: 119)
Zuberec
(Rímskokatolícka obec.)
Aj v podhorskej obci Zuberec prebiehali posledné dni pred pôstom obdobne. Mládenci vyzdobili „drabiňák“, zapriahli kone a od gazdov po dedine vyberali slamu a slaninu, ktoré predali. Za utŕžené peniaze zorganizovali poslednú fašiangovú zábavu, zaplatili muzikantom a „vyrovnali“ ostatné výdavky (napr. prenájom izby). Na zábavu prichádzali starí aj mladí. Aj tu boli známe tance, počas ktorých sa snažili vysoko vyskakovať, aby vyrástol vysoký ľan. Pred polnocou prebehol parodovaný obrad pochovávania basy. V súčasnosti sa v utorok pred Popolcovou stredou koná v sále kultúrneho domu tanečná zábava spojená s pochovávaním basy, ktorú organizujú členovia folklórnej skupiny. (R. Janoštín, 2011: 309)
Zákamenné
(Rímskokatolícka obec.)
Ženy v pondelok alebo v utorok na fašiangy mútili mlieko, zmútené maslo odložili a po celý rok používali ako liek, mastili ním rany a vyrážky. (S. Maťugová – E. Kurjaková, 2005, 250)
Oravská Lesná
(Rímskokatolícka obec.)
Dievky sa schádzali na priadkach aj počas fašiangov, no posledné dni sa viac ako robote venovali zábave. Rôznymi úkonmi sa snažili docieliť, aby na priadky v príhodnú chvíľu prišli aj mládenci a spoločne sa zabavili pri hrách. Priadky boli jednou z príležitostí, kde sa mladí ľudia mohli spoznať, ostať na chvíľu sami, poprípade svoju známosť ukončiť sobášom. V prípade, že sa jej pozornosti dožadoval mládenec, o ktorého záujem nemala, dochádzalo i k nemilým prekvapeniam hlavne počas večernej zábavy. Dievča mohol uprostred tanca „nechať“ alebo jej do rúk dali metlu. So spomínaným obdobím zrejme súviselo i prezliekanie sa dievčat do obnosených handár, napr. za „cigánky“ alebo „maďarky“ (Krušetnica). Takto maskované chodili po dedine, aby „postrašili“ ľudí.[3]
Zázrivá
(Rímskokatolícka obec.)
V Zázrivej sa na fašiangy (do druhej svetovej vojny) konal jarmok, ktorý trval tri dni. Fašiangová zábava bola spojená s tancom na „vysoký ľan“, ale tancoval sa i čardáš a odzemok. V posledných desaťročiach pribudli karnevaly a maškarné plesy. V nižnej Plešivej pred druhou svetovou vojnou v tomto čase vyplácali obecných služobníkov – kostolníka, zvonára, vartáša, boženíka a farára. Po „zôsipkoch“ (najčastejšie obilniny) richtár obstaral a financoval muzikantov.( N. Klepáčová, 1988: 224)
Obr. č. 8. Cigánka hľadajúca slaninu, fašiangová obchôdzka v Záskalí. 1. pol. 20. stor. Zdroj: Dokumentácia Oravského múzea, Foto. č. 23 853, A. Mužlaiová.
Obr. č. 9. Fašiangová pochôdzka a žarty s prasaťom. Záskalie, 1. pol. 20. stor. Zdroj: Dokumentácia Oravského múzea, Foto. č. 23 847, A. Mužlaiová.
V súčasnosti sa do fašiangových sprievodov organizovaných dobrovoľníkmi alebo rôznymi obecnými spolkami zapája viac „ročníkov“ vrátane starších i detí. Ak v obci pôsobí folklórna skupina, jej členovia prichádzajú do sprievodu oblečení v ľudovom odeve. Mladšie ročníky obľubujú masky parodujúce napr. rôzne osobnosti, rozprávkové bytosti, moderných hrdinov a pod. V poslednom období sa fašiangové masky s lyžami na nohách objavujú i v oravských lyžiarskych strediskách. Keďže „ľudové hudby“ nahradili modernejšie zoskupenia, došlo i k zmene piesňového a tanečného repertoáru. V súčasnosti sa fašiangové oslavy, na ktoré organizátor pozýva obyvateľov obce, skrátili obyčajne na jeden deň. Majú mnoho spoločných znakov, ale i odlišné prvky, ktoré by bolo potrebné skúmať hlbšie. Zmyslom fašiangových zvykov v minulosti bolo hospodárske zabezpečenie človeka. Táto skutočnosť prestala byť potrebná a do popredia vystúpili skôr funkcie ako zábavná, spoločenská a dramatická.
Zaujímavosťou je, že hoci cirkev masky a zábavy s nimi spojené zakazovala, na Orave sú obce evanjelického augsburského vyznania, kde sú sprievody stále živé, dokonca výraznejšie v porovnaní s katolíckymi.
Tradičnou súčasťou dnešných fašiangov sa stali karnevaly alebo maškarné plesy (či už ako sprievod alebo zábava napr. v kultúrnych domoch), ktoré sú určené predovšetkým pre najmenšie deti a školákov. V oveľa väčšej miere sa do popredia dostávajú plesy rovnako usporadúvané už každoročne na začiatku fašiangového obdobia organizáciami pôsobiacimi v obciach. Hoci v porovnaní s minulosťou zaznamenávame vo „fašiangových obyčajoch“ zmeny a posun do roviny skôr zábavnej, ešte stále ich najviac vystihuje ľudový tanec s hudbou, dramatický prejav, sprievodné fašiangové piesne, okrem tradičných i novodobé fašiangové masky, typické jedlá hlavne pečivo, ale predovšetkým veselá fašiangová atmosféra.
Obr. č. 11. Cigánka Franca vo Veličnej. 1. pol. 20. stor. Zdroj: Dokumentácia Oravského múzea, Foto. č. 8 611, P. Huba.
Obr. č. 12. Cigánka Franca s ražňom. Veličná, 1. pol. 20. stor. Zdroj: Dokumentácia Oravského múzea, Foto. č. 6 236, P. Huba.
Erika Kulášová PhDr.
Etnografka Oravského múzea P. O. Hviezdoslava
Zdroje a literatúra
BEŇUŠOVÁ, Elena. 1998. Zvyky počas celého roka. In Huba, Peter (ed.). Vyšný Kubín. Vydavateľstvo Janka Hubová Dolný Kubín. 124 s.
BEŇUŠOVÁ, Elena. 2016. Ostatki. In Florek, Matej, Beňušová, Elena, Floreková, Iveta. Obec Krušetnica kronika a zvykoslovie. Tlačiareň Kubík Námestovo. 125 s.
BERANOVÁ, Zuzana. 1998. Zo spomienok. In Huba, Peter (ed.). Vyšný Kubín. Vydavateľstvo Janka Hubová Dolný Kubín. 124 s.
ČAPLOVIČOVÁ, Zdenka. 2007. Ľudové zvyky. In Huba, Peter (ed.). Podbiel. Vydavateľstvo Peter Huba Dolný Kubín. 174 s.
DILLNBERGEROVÁ, Sylvia. 1969. Výročné zvyky a obyčaje. Nálezová správa č. 153/70. Dokumentačné oddelenie Oravského múzea v Oravskom Podzámku. 36 s.
JANOŠTÍN, Richard. 2011. Fašiangy – Ostatky. In Matysová, Cecília (ed.). Zuberec. Tlačiareň Kubík Námestovo. 533 s.
KLEPÁČOVÁ, Nora. 1988. Kalendárne Obyčaje. In Huba, Peter (ed.). Zázrivá. Osveta Martin. 253 s.
KOL.,1995. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska. Veda Bratislava, zv. I. 454 s., zv. II. 418 s.
KULÁŠOVÁ, Erika. 2017. Kalendárne obyčaje v obci Zábiedovo. In Bánovčan, Ján, Bánovčanová, Ingrid (ed.). Zábiedovo. Tlačiareň Kubík Námestovo. 588 s.
KULÁŠOVÁ, Erika. 2018. Kalendárne obyčaje. In Čajka, Michal (ed.). Horná Lehota. Tlačiareň P + M, Turany. 658 s.
KULÁŠOVÁ, Erika. 2018. Kalendárne obyčaje v Oravskej Jasenici. In Kol. Oravská Jasenica. Coreta a. s., Bytča. 469 s.
MAŤUGOVÁ, Soňa. 2005. Fašiangové zvyky. In Maťugová, Soňa – Kurjaková, Eva. – Trnka, Róbert (ed.). Zákamenné. Tlačiareň Kubík Námestovo. 363 s.
_________________________________________________________________________
[1] Spracované podľa hesiel Encyklopédie ľudovej kultúry na Slovensku.
[2] Údaje som získala na základe vlastného terénneho výskumu v obci Dlhá nad Oravou, 2018.
[3] Údaje som získala na základe vlastného terénneho výskumu v obci Oravská Lesná, 2020.
