V nedeľu 21. mája 2023 sme si pripomenuli 95. výročie smrti učiteľa, lekára, prozaika a dramatika Martina Kukučína (vlastným menom Mateja Bencúra). Majster slovenského slova skonal vo veku 68 rokov v nemocnici v chorvátskom meste Pakrac. Potom čo Národné noviny 23. mája 1928 ako prvé uverejnili správu o smrti nášho veľkého spisovateľa, sa na Slovensku s článkami venovanými osobe Martina Kukučína doslova „roztrhlo vrece“. Pozornému čitateľovi však nemôže uniknúť, že dobové informácie o okolnostiach a príčinách Kukučínovho skonu sa miestami značne rozchádzajú. Na rovnaký problém narazíme i pri listovaní v spomienkach jeho najbližších. Všeobecná zhoda nepanuje ani ohľadom príčiny spisovateľovej smrti, ani ohľadom toho kedy a kde vlastne ochorel. Ale začnime pekne od začiatku.
Ako je všeobecne známe, Martin Kukučín po skončení štúdií na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom pôsobil šesť rokov ako učiteľ a kantor v rodnej Jasenovej. Keď si však na kežmarskom a šopronskom gymnáziu dorobil skúšky z 5. – 8. gymnaziálnej triedy, prihlásil sa na štúdium teológie v Bratislave. Sklamaný z pomerov, ktoré vtedy panovali na teologickej fakulte, odišiel do Prahy, kde v rokoch 1885 – 1893 absolvoval štúdium medicíny. Nakoľko sa mu nepodarilo zamestnať sa „doma“, prijal miesto obecného lekára v Sleciach na ostrove Brač. Tu sa v roku 1904 oženil s Pericou Didolićovou. Roku 1906 sa manželia rozhodli skúsiť šťastie v juhoamerickom Čile. Potom čo Martin Kukučín absolvoval nemocničnú prax a nostrifikáciu v Santiagu de Chile, pôsobil v rokoch 1908 – 1922 ako mestský lekár v Punta Arenas. V roku 1922 sa rozhodol pre návrat do Európy. Roky 1922 – 1923 strávili v Martine, v rokoch 1923 – 1925 žili striedavo v chorvátskych mestách Zadar, Split, Záhreb, Crikvenica a Lipik. Roku 1925 museli manželia kvôli vysporiadaniu majetkových záležitostí ešte raz vycestovať do Čile. Po návrate do Európy sa najprv usadili v Zadare, až napokon definitívne zakotvili v Lipiku.
Jedným z najvýznamnejších medzníkov v živote Martina Kukučína bol nepochybne rok 1922. Jednak sa po dlhých rokoch strávených v zahraničí konečne vrátil do vlasti, jednak sa po takmer troch dekádach aktívnej lekárskej služby rozhodol „zavesiť“ svoje lekárske povolanie na klinec a venovať sa výlučne literárnej práci. Odmietol aj lukratívne posty hlavného župného lekára v Bratislave či inšpektora slovenských kúpeľov. Keď sa v roku 1923 rozhodol pre návrat do Chorvátska, obyvatelia ostrova Brač mu znova ponúkli jeho bývalé miesto obecného lekára v Selciach. Ani to však neprijal. Ako vo svojich spomienkach na Martina Kukučína konštatoval Augustín Bárdoš, rozhodujúcim činiteľom v tomto smere bola Kukučínova „túžba po nerušenej literárnej práci“. V týchto rokoch totižto veľmi intenzívne pracoval na svojich nedokončených rukopisoch, aby tak splnil sľub, ktorý dal po svojom príchode na Slovensko Matici slovenskej. Martin Kukučín však tento sľub nesplnil či presnejšie, nestihol splniť. Lebo, ako 23. mája 1928 výstižne konštatoval Slovenský denník: „neúprosná smrť vyrvala mu pero uprostred práce“.
Väčšina novinových článkov i väčšina jeho najbližších vo svojich spomienkach uvádza, že Martin Kukučín ochorel potom čo ho jedného aprílového dňa na ceste z Pakracu do Lipiku prekvapila búrka. Keďže do nitky premokol, ochorel na zápal pľúc. Nakoľko sa jeho zdravotný stav ani po dvoch týždňoch nezlepšoval, museli ho 29. apríla hospitalizovať v pakrackej štátnej nemocnici, kde 21. mája chorobe podľahol. Podľa niektorých autorov sa k zápalu pľúc mal po čase pridať i zápal pobrušnice či zápal pohrudnice. Ale o tom až neskôr.
Podľa spisovateľovej manželky Perice sa Kukučínovi stala osudnou jeho posledná cesta na Slovensko v lete 1927. Čo sa vlastne stalo? V lete roku 1927 Martin Kukučín znova navštívil Slovensko. Tu sa pri návšteve Martina dozvedel, že sa v Tatranskej Lomnici konajú historicky prvé slovenské národopisné slávnosti. To bola udalosť, na ktorej on ako milovník slovenského ľudového umenia a tradícií nemohol chýbať. Keďže si však nemohol dovoliť drahé ubytovanie, neubytoval sa priamo v Lomnici, ale na dosiaľ nezistenom mieste, niekoľko kilometrov od nej. Jedného júlového dňa ho však počas cesty na slávnosti prekvapila nečakaná silná búrka. A ako vo svojich spomienkach na manžela písala pani Perica: „premoknutý do poslednej nitky uchýlil sa v sedliackej chalupe, kde sa trošku osušil a potom išiel ešte šesť kilometrov do Lomnice“. Silno sa podchladil. Ochorel. S chorobu sa potom trápil celú jeseň aj zimu. Keďže od výletu v Tatrách bol deň čo deň slabší, pani Perica naňho naliehala aby sa dal vyšetriť v Záhrebe alebo vo Viedni, no on o tom nechcel ani počuť.
Počas poslednej návštevy Slovenska Martin Kukučín pôsobil stále veľmi vitálne. Podľa článku, ktorý 31. mája 1928 uverejnil denník Slovák, bol neustále „čerstvý, svieži, bodrý, nijako nebolo poznať na ňom, že šesť ťažkých krížov nosí na chrbte“. Aj v Národných novinách z 23. mája sa môžeme dočítať, že v to leto „o nejakej chorobe, telesnej slabosti nebolo ani zmienky, Kukučin bol stále mladistvý, hoci jeho charakteristická brada bola už dávno sivá“. To však, ako sa neskoršie ukázalo, nebola celkom pravda. Ako sa s odstupom času zistilo, hoci sa Martin Kukučín na svoj zdravotný stav nesťažoval, posledné roky telesne chradol. Postupne mu slabol sluch, býval často prechladnutý a viackrát ho potrápila aj chrípka. Niet sa však čomu čudovať. Už to nebol žiaden mladík. Podľa spisovateľovho švagra Petara Didolića mohla na Kukučínovo zdravie vplývať aj „zmena spôsobu života“ v dôsledku zanechania civilného zamestnania. Ako píše vo svojich spomienkach: „ako lekár sa hodne pohyboval, teraz presedel skoro celý deň pri písacom stole“. Aby však úplne „nevyšiel z lekárskej praxe“, zvykol podľa Didolića pravidelne navštevovať primára neďalekej pakrackej štátnej nemocnice. A práve jedna z týchto návštev sa mu stala osudnou.
Jedného aprílového dňa roku 1928 ho počas cesty z Pakracu domov do Lipiku prekvapil silný lejak, pri ktorom znova do nitky premokol. Dostal zápal pľúc a musel zaľahnúť do postele. O dva týždne sa však jeho zdravotný stav natoľko zhoršil, že ho 29. apríla museli hospitalizovať v štátnej nemocnici v Pakraci. Od tohto dátumu sa informácie o ďalšom priebehu Kukučínovej choroby začínajú rozchádzať. V dobovej tlači, ako i v spomienkach spisovateľových najbližších sa ako príčina Kukučínovej smrti najčastejšie uvádza zápal pľúc. Július Noge a Rudolf Klačko však vo svojich spomienkach zhodne uvádzajú, že sa Kukučínov zdravotný stav mal po prevoze do nemocnice skomplikovať ešte i zápalom pobrušnice. Jozef Sivák však v článku Za Martinom Kukučínom…, ktorý 31. mája vyšiel v denníku Slovák, uvádza úplne iný priebeh Kukučínovej choroby. Podľa Siváka sa „nemoc Kukučínova“ nezačala zápalom pľúc, ale „zapálením brušnej blany“ – teda zápalom pobrušnice. Zápal však Kukučínovi čoskoro prešiel aj na pľúca a keďže mu bolo zo dňa na deň horšie, museli ho previesť do nemocnice. O bližšie nešpecifikovaných komplikáciách, ktoré sa na chorého Kukučína začali nabaľovať ešte predtým, než ho previezli do nemocnice v Pakraci, písala i spisovateľova manželka pani Perica. Doktor Augustín Bárdoš zas vo svojich spomienkach na Kukučína uvádza, že príčinou jeho smrti bola pleuropneumónia – t. j. zápal pľúc a pohrudnice. A rovnakú príčinu Kukučínovej smrti uvádza aj jeho úmrtný list.
Ako to teda s Kukučínovou chorobou, ktorá bola príčinou spisovateľovej smrti, vlastne bolo? Keďže pri hľadaní odpovede na uvedenú otázku „klasické“ historické postupy nepriniesli uspokojivé výsledky, rozhodli sme sa prizvať si na pomoc lekárov – menovite MUDr. Štefana Porubčina a MUDr. Andreja Kubašeka st. Prenechajme teda slovo im.
Podľa názoru menovaných lekárov bola s najväčšou pravdepodobnosťou príčinou smrti Martina Kukučína diagnóza, uvedená v jeho úmrtnom liste – teda pleuropneumónia, čo je zápal pľúc kombinovaný so zápalom pohrudnice. Zápal pobrušnice či zápal „brušnej blany“, ktorý sa objavuje v spomienkach Júliusa Nogeho a Rudolfa Klačka i v článku Jozefa Siváka, je podľa doktora Porubčina a doktora Kubašeka zrejme „len“ nedorozumením, pri ktorom u citovaných autorov (laikov, „nelekárov“) došlo k zámene pohrudnice s pobrušnicou. Zápal pobrušnice, tzv. peritonitída, je totižto vo väčšine prípadov vyvolaný črevnými baktériami, ktoré sa do inak sterilného prostredia pobrušnice dostávajú pri mechanickom narušení brušnej steny alebo čreva (pri úraze či chirurgickom zákroku). Keďže nateraz nemáme k dispozícii podrobnejšie lekárske záznamy, je veľmi ťažké posúdiť či bol u spisovateľa k zápalu pľúc a pohrudnice pridružený i zápal pobrušnice. V úmrtnom liste sa totižto vždy uvádza len bezprostredná príčina smrti – v tomto prípade pleuropneumónia. Údaj Jozefa Siváka, že sa nemoc Martina Kukučína začala „zapálením brušnej blany“, odkiaľ zápal „čoskoro prešiel i na pľúca“, je podľa názoru vyššie zmienených lekárov, zavádzajúci. Keďže pobrušnicu od pohrudnice oddeľuje bránica (svalovo-väzivový predel medzi brušnou a hrudnou dutinou), je nepravdepodobné, že by sa zápal pľúc preniesol na pľúca z pobrušnice. Prenos infekcie z dutiny brušnej na iné orgány je však možný v prípade, ak by sa jednalo o septický stav, teda o tzv. otravu krvi, kedy sa zápal, ktorý pôvodne vznikol napr. v bruchu, roznesie krvou aj do ostatných orgánov.
Na základe dochovaných prameňov zrekonštruovali doktor Porubčin a doktor Kubašek priebeh Kukučínovej choroby nasledovne: silné podchladenie organizmu, ktoré Martin Kukučín utrpel, keď ho na ceste z Pakracu domov do Lipiku prekvapil silný lejak, malo za následok zápal dýchacích ciest, ktorý u človeka s oslabenou imunitou (navyše oslabeného aj chorobou, ktorú si priniesol z letného výletu v Tatrách) bez antibiotickej liečby (ktorá ešte nebola známa) prerástol do zápalu pľúc, ktorý časom prešiel i na pohrudnicu. Bol to teda zápal pľúc kombinovaný so zápalom pohrudnice – pleuropneumónia, ktorá sa spisovateľovi stala osudnou.
Vráťme sa ešte na chvíľku k nášmu pacientovi a pozrime sa ako vyzerali jeho posledné chvíle na tomto svete. V pakrackej nemocnici sa o chorého Kukučína staral doktor Ivo Bičanić, „hlavný lekár nemocnice“. Podľa Rudolfa Klačka doktor Bičanić dobre vedel „akého pacienta mu priviezli“ a tak k nemu aj pristupoval. Martin Kukučín bol podľa Klačkových slov dobrým pacientom. Nesťažoval sa a doktorovi Bičanićovi plne dôveroval. Keďže predpokladal, že jeho choroba je „povahy len priechodnej a čoskoro bude znova na nohách“, musela mu manželka sľúbiť, že o jeho hospitalizácii nikomu nič nepovie. Nechcel aby informácie o jeho zdravotnom stave zbytočne zarmútili a vyľakali jeho „milých na Slovensku“ (aj preto bola informácia o jeho smrti pre verejnosť na Slovensku takým šokom). Stav pacienta sa však i napriek úsiliu lekárov vôbec nezlepšoval. Naopak. Ako 31. mája 1928 informoval Slovák, v sobotu 19. mája „nastala kríza“. Kukučín na poludnie odmietol akýkoľvek pokrm a začal veľmi ťažko dýchať. Dostavili sa i „trápne boľasti“. Ošetrujúci lekári, vidiac, že pacientovi už „nebolo pomoci“, upovedomili jeho najbližších, aby sa pripravili na najhoršie. Martin Kukučín zmierený so svojim osudom, statočne znášal bolesti. Srdce „majstra slovenského slova“ navždy dotĺklo v pondelok 21. mája 1928. Zomrel „spokojný“ v náručí svojej milujúcej manželky Perice. Posledným Kukučínovým slovom malo byť podľa Rudolfa Klačka chorvátske „chvala“ – t. j. ďakujem, ktoré na smrteľnej posteli povedal kňazovi. Ahasverské putovanie Martina Kukučína teda skončilo ráno 21. mája 1928. Národné noviny o dva dni na to reagovali na majstrov skon pamätnými slovami: „Už ho niet – Martin Kukučín je mŕtvy! Slovenská literatúra osirela.“
Mgr. Lukáš Tkáč, PhD.
Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava
___________________________________________________________________________
Pramene a literatúra
BÁRDOŠ, Augustín. MUDr. Matej Bencúr – obecný lekár. In. MATUŠKA, Alexander – MINÁRIKOVÁ, Marianna – TOMČÍK, Miloš (eds.). Martin Kukučín v kritike a spomienkach. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1957, s. 731-739.
BENCÚROVÁ, Perica. Niekoľko rozpomienok na môjho muža. In. MATUŠKA, Alexander – MINÁRIKOVÁ, Marianna – TOMČÍK, Miloš (eds.). Martin Kukučín v kritike a spomienkach. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1957, s. 673-686.
DIDOLIĆ, Petar. Kukučín zblízka. In. MATUŠKA, Alexander – MINÁRIKOVÁ, Marianna – TOMČÍK, Miloš (eds.). Martin Kukučín v kritike a spomienkach. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1957, s. 687-695.
KLAČKO, Rudolf. Z posledných rokov Kukučínových. In. MATUŠKA, Alexander – MINÁRIKOVÁ, Marianna – TOMČÍK, Miloš (eds.). Martin Kukučín v kritike a spomienkach. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1957, s. 800-810.
NOGE, Július. Niekoľko poznámok k životopisu a dielu Martina Kukučína. In. MATUŠKA, Alexander – MINÁRIKOVÁ, Marianna – TOMČÍK, Miloš (eds.). Martin Kukučín v kritike a spomienkach. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1957, s. 586-600.
SIVÁK, Jozef. Za Martinom Kukučínom… In: Slovák. 1928, roč. 10, č. 122, s. 3.
Dielo Martina Kukučína. In: Slovenský denník. 1928, roč. 11, č. 119.
Martin Kukučín mŕtvy. In: Národnie noviny. 1928, roč. 59, č. 60, s. 1.
Biografický lexikón Slovenska V : Km – L. Martin : Slovenská národná knižnica, Národný biografický ústav, 2013. 852 s.
RAPOŠOVÁ, Mária. Životná odysea Martina Kukučína. Martin : Slovenská národná knižnica, 2022. 166 s.
Obrazová príloha
Martin Kukučín. Fotodokumentácia Literárnovedného oddelenia Oravského múzea P. O. Hviezdoslava, sekcia literárna
Informácia o smrti Martina Kukučína v denníku Slovák zo dňa 23. mája 1928. Dostupné online: http://digitalna.kniznica.info/zoom/98765/view?page=1&p=separate&tool=info&view=0,426,3807,4887
