Slaničania by v roku 1954 oslávili 400. výročie prvej písomnej zmienky o svojej obci, keby ho nepoznamenala záverečná etapa testovania turbín v priehradnom múre Oravskej priehrady. Odvtedy uplynulo už 70 rokov a my si pripomenieme históriu Slanice od jej vzniku.
Slanica bola založená bratmi Kludovskými (nazývanými aj Klaudiovci), ktorí pochádzali z valašskej obce Kňažia. V rovnakom čase ako Slanicu, Kludovskí zakladajú aj Zubrohlavu. Samotnú obec založili na mieste, kde sa vlievala rieka Slanica (dnes Polhoranka) do Bielej Oravy. Podľa poverenia Oravského hradu mal Kludovský založiť osadu práve na tomto mieste, pričom bude niesť meno podľa pretekajúcej rieky. Oblasť Oravskej kotliny bola v tých časoch husto zalesnená a noví valašskí obyvatelia vznikajúcich osád si museli lesy najprv vyrúbať. Vtedajším osadníkom mohlo trvať aj niekoľko rokov, kým sa im podarilo pôdu zúrodniť a vytvoriť vhodnejšie podmienky na chov zvierat. V dokumentoch z tohto obdobia sa novovzniknuté osady spomínajú len zriedkavo a prvá písomná zmienka o Slanici pochádza až z roku 1564, kedy sa prvýkrát objavuje obec s názvom Zlavycha. Samotný dokument je žiadosťou osadníkov o odpustenie daní, ktorý adresovali kráľovi Ferdinandovi I. V ňom sa spomína novozaložená valašská osada Zlavycha, ktorá sa pripája so žiadosťou k už existujúcim osadám. Neskôr spomínané názvy rolí boli pomenované podľa prvých osadníkov Slanice – Bulec, Kubaň, Lukáč, Nikel, Marko, Mrdol a Stach.
Samotný názov sa však objavuje už na mape kráľovských komisárov Ondreja Kraisera a Jozefa Milavera. Mapu zhotovili na konci 18. storočia, avšak mala dokumentovať situáciu z roku 1550. Obaja komisári boli odborníci na ťažbu soli a zakresľovali podzemné slané pramene, ktoré vyvierajú spod Babej hory. Výskyt týchto prameňov potvrdzuje aj pôvodný názov rieky Slanica, podľa ktorej bola obec pomenovaná. Okrem slaných prameňov a hornín zaznamenávajú na mape aj osady Bobrov, Zubrohlavu, Rabču, Polhoru a tiež Jablonku, ktorá bola až do roku 1920 súčasťou Oravskej župy.
Obec Slanica sa opäť objavuje v daňových súpisoch v roku 1566 pod názvom Slanycza. V tom čase mala obec povinnosť odvádzať daň za štyri porty, čo v 16. storočí predstavovalo štyri usadlosti alebo dvory, kde mohlo žiť viacero rodín (približne 16 domov). Daň sa vypočítavala na základe majetku príslušných port, teda dvorov. V tomto dokumente je Slanycza uvedená ako novozaložená osada patriaca Františkovi Thurzovi. Pri názve obce sa zároveň uvádza, že si tu osadníci budujú svoje domy v hustých, opustených lesoch a namiesto pluhu používajú len motyky. Ťažký život vo vtedajšej Oravskej kotline dosvedčuje aj pokles zdanených port za nasledujúcich 22 rokov takmer o polovicu. Podľa daňového súpisu z roku 1588 sa v Slawnici (vtedajší názov obce), odvádzala daň už len za dve a pol porty, čo predstavovalo približne 10 domov a rovnaký počet domov sa uvádza aj v roku 1595. Situácia sa zmenila v roku 1598, keď sa v obci spomína 11 domov, pričom každý dom musel platiť jeden florén. V roku 1602 sa spomína v obci 10 domov. Pokles nastal aj v roku 1604, kedy sa v daňových záznamoch spomína len 8 domov. Obdobie medzi rokmi 1604 a 1605 bolo pre oravské obce náročné. Začalo sa Bočkajovo povstanie, ktoré bolo namierené proti Jurajovi Thurzovi. Slanica sa v tej dobe nevyhla plieneniu rovnako, ako aj iné oravské obce. Vojenské nepokoje, plienenie a slabá úroda mali za následok, že v roku 1608 boli v daňovom súpise uvedené už len 3 zdanené domy.
V období existencie hornooravských obcí prebiehali významné zmeny v náboženskom usporiadaní, ktoré sa prejavili častou výmenou farností medzi katolíckou a evanjelickou cirkvou. Obec Slanica bola pôvodne súčasťou trstenskej farnosti, ale jej obyvatelia mali tendenciu preferovať rímskokatolícku cirkev. Tento postoj sa prejavil aj v ich neochote prispievať farnosti, kým patrili pod evanjelickú cirkev, čo vyplýva zo správy evanjelického dozorcu kde napísal: ,,slaničtí nic dáti nechtějí“. Od roku 1612 sa Slanica pripája k novovzniknutej farnosti v Námestove.
V roku 1615 vydal Juraj Thurzo nariadenie, ktoré Slaničanom umožnilo využívať dve hole na Babej hore – Lukáčikovú a Dluhošovskú. Vďaka tomu mohli miestni obyvatelia pásť až 600 kusov dobytka – v tej dobe to boli prevažne ovce. Za toto právo však museli Slaničania platiť daň, ktorá bola vypočítaná na základe počtu chovaných zvierat. Daň sa platila buď finančne, alebo v naturáliách, čo bolo pre obdobie feudálneho systému bežné. Povinnosti poddaných boli v tom čase zaznamenávané v urbároch, ktoré podrobne určovali podmienky využívania pôdy a povinnosti voči majiteľom.
V roku 1619 mala obec Slanica svojho šoltýsa – Michala Slanického, ktorý zodpovedal za vyberanie daní a ich sprostredkovanie medzi poddanými a vrchnosťou. V tom istom roku sa v Slanici nachádzalo sedem valašských usadlostí a jeden želiar, ktorý patril k najchudobnejšej vrstve poddanstva a vlastnil malú alebo žiadnu pôdu.
Medzi rokmi 1624 a 1626 žilo v obci Slanica približne 130 ľudí, ktorí tvorili 25 rodín. Poľnohospodárstvo malo v tomto období významnú úlohu v ich živote, keďže v celom chotári mali osevnú plochu, ktorá poskytovala úrodu na 145 lukien (miera na meranie tekutín, obilnín a iných sypanín) zrna a lúky, ktoré produkovali seno na 33 vozov. V tomto období mali významnú úlohu šoltýs Michal Slanický a Kubo Romanski, ktorí vlastnili mlyn. Z roku 1625 sa zachovali podrobnosti o tom, čo všetko museli odvádzať panstvu za využívanie pôdy, ktorá predstavovala dve rale. Za samotný mlyn museli Slanický a Romanski nakŕmiť panské prasatá alebo zaplatiť 5 zlatých ročne. Ďalšie povinnosti v podobe naturálií alebo ich finančného nahradenia boli:
- Pol fúry vína, alebo platbu 10 zlatých,
- Pol fúry soli, alebo platbu 7,5 zlatých,
- Ak nezimovali panské kobyly, platili ďalší 1 zlatý,
- Za každú vypravenú plť platbu 50 denárov
Okrem týchto platieb museli Michal Slanický a Kubo Romanski financovať aj pracovníkov, ktorí sa podieľali na oprave a údržbe hradu. Slanický s Romanskim boli povinní obraňovať hrad v prípade potreby, riadiť výber poplatkov od ostatných sedliakov za využívanie pôdy.
Slaničania mali dôležité povinnosti voči panstvu nielen pri využívaní pôdy, ale aj za využívanie ralí a košarísk. Za každú využívanú raľu museli odvádzať 4 baranov, čo pri počte sedliackych usadlostí v Slanici znamenalo spolu 28 baranov. Okrem toho mal každý sedliak povinnosť odovzdávať: 1 teľa, 7 kún (v tej dobe boli cenené pre ich kožušinu), 7 jarabíc, 7 sliepok, 100 vajec, alebo v prípade, že nechceli plniť tieto naturálne povinnosti, mohli platiť 7 dukátov. Okrem toho boli sedliaci povinní dodať 3 plte dreva. Rybári, ktorí boli tiež dôležitou súčasťou komunity, mali svoje špecifické povinnosti, keďže museli ročne odovzdávať: 6 jarabíc, 24 pstruhov, 3 líšky, alebo namiesto toho 1 vlka a zajaca.
V roku 1677 bol šoltýsom obce Juraj Slanický, ktorý spravoval obec a zabezpečoval vyberanie dávok. V obci sa v tom čase spomína aj panský dom, v ktorom „se ustavične víno pánske šenkuje“. Toho istého roku mal Matej Brnuľa, pôvodným menom Szlanizky, prenajaté tri horské poľany. Zaoberal sa obchodom so soľou a neskôr aj s plátnom, vďaka čomu sa mu podarilo získať obstojný majetok. Dňa 15. júna 1681 mu bola udelená nobilita – uhorský šlachtický titul a erb. Tento titul bol udelený taktiež jeho potomkom – Martin, Georg, Johann, Nicolas, Elias, Susanne a Sophia, ktorých mal Matej so svojou manželkou Susannou Benczurovou. Priezvisko Brnuľa sa objavuje aj v iných podobách, ako Brnuliak, či Brnoliak, až ho od 19. storočia poznáme ako Bernolák. Pod týmto menom sa rodí aj osobnosť Anton Bernolák. Samotný Matej Brnuľa bol Antonovým praotcom.
Počas kuruckých vojen Slanica výrazne spustla. Záznamy uvádzajú, že obec vypálili Litvania, vrátane mýtnej stanice a miestnej krčmy. V 90. rokoch 17. storočia tu zostali len štyri zdaniteľné rale, pričom väčšina obce bola pustá. V roku 1712 sa situácia zlepšila a záznamy spomínajú už sedem ralí, stolára a obuvníka, ktorí v obci pôsobili.
V roku 1714 sa vtedajší správca komposesorátu, Juraj Erdödy mladší snažil pomôcť obciam zotaviť sa po ťažkom období tým, že znižoval poplatky a podporoval príchod nových osadníkov do obcí. O rok neskôr, v roku 1715 sa v obci spomína 63 gazdov, čo predstavovalo približne 315 ľudí.
Od 20. rokov 18. storočia sa situácia na Orave zlepšuje. Rozvíjala sa remeselná výroba, dobytkárstvo najmä plátenníctvo, ktoré sa postupne stalo jedným z najdôležitejších hospodárskych odvetví v regióne. V Slanici sa podľa archívov Oravského panstva už v roku 1731 nachádzali prvé dve farbiarne s mangľami, ktoré slúžili na úpravu plátna. Rozvoj plátenníctva bol podporený rastom obyvateľstva a potrebou zaodieť miestne rodiny. Dôležitým faktorom bolo taktiež otvorenie nových trhov v Uhorsku, kde prichádzajú predávať aj slanický plátenníci. S rastúcim obchodom súviselo aj zvýšenie chovu koní, ktorých počet dosiahol v polovici 18. storočia 134 kusov. Kone boli nevyhnutné na prepravu plátna v rámci obchodných ciest. Plátenníctvo sa postupne stávalo hlavným zdrojom obživy mnohých rodín a prevyšovalo aj samotné poľnohospodárstvo.
V roku 1751 sa Slanica s počtom 59 plátenníkov, stala centrom plátenníctva na Hornej Orave. Dominantné postavenie v tomto odvetví získali hlavne bohaté rodiny, najmä šoltýsi. Bohatí obchodníci vykupovali plátno a hotové výrobky od chudobnejších občanov, s ktorými následne cestovali aj do zahraničia, ako napríklad do Poľska a Sliezska. Do obchodu a výroby plátna bolo zapojených mnoho ľudí – furmani, ďalší obchodníci a desiatky ľudí, ktorí pracovali v mangľovniach, farbiarňach a tkáčovniach. V polovici 18. storočia vzniká v Slanici prvý cech farbiarov na Orave, čo svedčí o dôležitosti plátenníctva v remeselnej a obchodnej sfére.
V roku 1766 sa v Slanici začala výstavba kostola, ktorý o tri roky neskôr dokončili ako jednoloďový kostol s drevenou zvonicou na priečelí. Tento kostol mal pre obec nielen náboženský, ale aj historický význam, keďže v roku 1787 tu slúžil svoju prvú omšu Anton Bernolák. Kostol postavili obyvatelia Slanice výlučne z vlastných finančných prostriedkov, bez podpory akýchkoľvek donácií. Výstavba kostola na vlastné náklady miestnych obyvateľov odráža ich finančnú situáciu, ktorá sa zlepšila vďaka prosperujúcemu plátenníctvu a poľnohospodárstvu. Slaničania postupne dopĺňali interiér kostola, napríklad kúpou zvonov a oltárov. Pri kostole vznikla prvá kalvária na Hornej Orave a zároveň jedna z prvých v celej Spišskej diecéze. V roku 1843 sa Slaničania rozhodli kostol zväčšiť, pričom boli pristavané dve bočné lode, chór a kaplnka, známa ako Zámočnícka alebo Gallasova kaplnka. Rodina Gallasovcov, jedna z najbohatších rodín v oblasti, významne finančne prispela na prestavbu kostola a získala v jeho interiéri samostatnú hrobku. Priečelie kostola, postavené v klasicistickom slohu v štýle biedermeier, tvoria dve veže, ktoré sú doplnené pilastrami.
Obchod s plátnom sa rozširoval do takej miery, že sa výrobky z hornej Oravy nevyvážali len v rámci Uhorskej monarchie, ale prenikali aj na juh, do oblastí Chorvátska, Palestíny, Dalmácie či dokonca Egypta. Medzi najvýznamnejšie plátennícke rodiny patrili už spomínaní Gallasovci, ktorí si remeslo plátenníctva predávali po celé generácie. Spomína sa, že to mala byť najstaršia plátennícka rodina v Slanici. Počas najväčšieho rozmachu obchodovali na 30 až 40 vozoch, pričom ich obchody siahali až do Banátu. Slanickí plátenníci mali v južných častiach Uhorska svoje sklady, čo im výrazne uľahčovalo dovoz plátna na trhy a trhoviská. Z archívov sa taktiež dozvedáme, že Slanica patrila medzi obce s najvyšším počtom farbiarní a mangľovní na Orave.
Začiatkom 19. storočia vzniká továreň rodiny Schifferovcov, v ktorej sa nachádzala tkáčovňa, farbiareň a mangľovňa. V roku 1821 v továrni pribudol prvý parný stroj na pohon energie a postupne sa modernizovala. Továreň niesla názov Bratia Schifferovci (nem. Gerbrüder Schiffer) a zamestnávala približne 160 ľudí, prevažne Slaničanov. V depozitári Oravského múzea sa nachádzajú vzorkovníky a korešpondencia továrne bratov Schifferovcov (Internetový zdroj 4). Táto továreň však nebola jediná v Slanici a obec sa postupne stáva centrom plátenníctva na Hornej Orave.
Technický pokrok, modernizácia textilnej výroby a príchod lacnejších textilných surovín, ako napríklad bavlna, mali zásadný dopad na zánik plátenníckeho remesla. Bavlna sa ukázala nielen ako cenovo výhodnejšia, ale aj ako ľahší materiál v porovnaní s tradičnými ľanovými a konopnými plátnami, čo zmenilo dopyt na trhu a prispelo k postupnému úpadku plátenníckej tradície v regióne.
Na začiatku 20. storočia bola Slanica prosperujúcou obcou. Okrem stále prítomného plátenníctva tu existoval liehovar a sklad na liehoviny, vyrábali sa tu škridle, betónové rúry, perzské koberce a taktiež sa tu nachádzala fabrika na výrobu sviečok a mydiel. Slanica sa tiež stala jednou z technologicky najvyspelejších obcí v regióne – ako prvá po Námestove mala poštu a telefonickú ústredňu. Vzdelávanie v obci malo korene už v roku 1794, kedy sa v kanonickej vizitácii spomína rechtor (učiteľ). Na začiatku 20. storočia mala Slanica vlastnú dvojpodlažnú budovu školy. V obci pracoval aj ochotnícky súbor či notársky úrad, ktorý spravoval viacero okolitých obcí. Medzi obecné „zábavy“ nepochybne patrili aj krčmy. Prvá bola založená už v roku 1681 a okrem miestnych sa tu radi zastavovali aj obchodníci, keďže Slanica ležala na križovatke ciest. V 20. storočí sa v miestnych pohostinstvách nachádzala kolkáreň či automatizovaný gramofón na platne.
Slanica začala postupne upadať už koncom 19. storočia, kedy začína plátennícke remeslo zanikať a mnoho vtedajších obchodníkov aj s rodinami odchádzajú zo Slanice do sveta, najčastejšie do Ameriky. Definitívny zánik obce však prišiel v súvislosti s výstavbou Oravskej priehrady v prvej polovici 20. storočia. Obmedzenia spojené s vodnou nádržou zásadne ovplyvnili život v obci. Obyvatelia nemohli stavať nové domy a opravy už existujúcich boli povolené iba pod podmienkou, že náklady na opravy nebudú zohľadnené v odškodnení. Navyše menová reforma, ktorá prebehla krátko po vyplatení náhrad za vysťahovanie, znehodnotila vyplácané sumy. Mnoho rodín tak prišlo nielen o svoje domy, ale aj o väčšinu finančných prostriedkov, ktoré za ne dostali.
Po druhej svetovej vojne, kedy sa začala aktívne výstavba priehradného múru, prinútila zlá hospodárska situácia obyvateľov zatopených obcí pracovať na samotnej stavbe. Na začiatku výstavby dostali Slaničania prísľub, že pri Bučanoch bude vybudovaná nová, rovnaká obec, ktorá nahradí ich pôvodné domovy. Tento plán sa však nikdy nestal a obyvatelia všetkých zatopených obcí si museli hľadať nové domy vlastným úsilím. Ťažká finančná situácia a náročné obdobie vysťahovania sprevádzali aj mnohé krádeže ľudí, ktorí opúšťali svoje domovy.
Posledné rodiny z celého územia zátopovej oblasti odchádzali až v momente, keď voda zaplavila ich domovy. Niektorých obyvateľov museli vojaci doslova odviesť násilím zo zaplavených domov na lodiach a pontónoch. Zložité podmienky po vysťahovaní nám približujú príbehy, kedy napríklad museli dve rodiny žiť prvé roky po vysťahovaní v sýpke. Aj tí, ktorým sa podarilo odísť to nemali jednoduché. Obyvatelia zatopených obcí boli vnímaní ako prisťahovalci či príživníci a často spomínali, že ich mnohí obyvatelia v nových mestách nikdy medzi seba neprijali. Odchod z rodnej obce bol pre niektorých natoľko traumatizujúci, že si siahli kvôli tomu na život.
Slanica bola jednou z najvýznamnejších obcí hornej Oravy, ktorá sa preslávila predovšetkým ako centrum plátenníctva. Tento tradičný spôsob obživy nielenže formoval hospodársky život obce, ale vytváral aj bohatú kultúrnu tradíciu, ktorá siahala ďaleko za hranice regiónu. Osud obce však tragicky spečatila výstavba Oravskej priehrady. Obyvatelia boli nútení opustiť svoje domovy a pod vodou zmizla obec, ktorá bola kedysi plná života a zostala Slaničanom už len ako spomienka.
Téma smutného osudu zatopených obcí, medzi ktorými bola aj Slanica, nezostala zabudnutá. Pripomínajú ju nielen historické záznamy a pamätníci, ale aj umelecké diela, ktoré vracajú tieto príbehy do povedomia v súčasnosti. Jedným z nich je inscenácia No Land od divadla dNO.
Za poskytnuté materiály rozhovorov so slaničanmi ďakujem L. Kubíkovi.
Mgr. Klaudia Kasanová
Použitá literatúra:
BENDÍK, Andrej: Z fotoarchívu SNM v Martine – historické fotografie obytných a fortifikačných stavieb nižšej a vyššej šľachty na Slovensku od konca 19. storočia do 40. rokov 20. storočia. In: Zborník SNM v Martine, roč. XVI 2023, 110 – 157.
HORVÁTH, Pavel: Pôvod a erb zemianskej rodiny Bernolákovcov zo Slanice. In: Genealogicko-heraldický hlas 1991 1, č. 1, s.11-20.
HORVÁTH, Pavel: K dejinám oravského plátenníctva a súkenníctva. In: Zborník Oravského múzea 1968, č. 1, s. 63-76.
HUBA, Peter: Námestovo. Vydal Mestský úrad Námestovo, 1992.
CHMELÍK, Martin: Farbiareň Schiffer z obce Slanica. In: História remesla a uchovávanie remeselných tradícií na území Oravy, Ziemia Sądecka a Liptova. Dolný Kubín: Vydalo Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2018, s. 58.
PINDIAK, Róbert: Slanica obec zatopená vodami Oravskej priehrady 2017.
PONGRÁCZ, Denis. História rodu Trstenský. Bratislava, 2018.
STANKOVSKÁ, Božena/SCHRAMEK, Ľubomír: Slanica Ústie Hámry Osada Lavkovo. Stručne z histórie obcí zatopených vodami Oravskej priehrady. Oravská galéria v Dolnom Kubíne, 1971.
Internetové zdroje:
1 – https://www.ludovakultura.sk/polozka-encyklopedie/zeliar/
2 – https://www.orava.sk/projekty/projekt/slanica/
