Annus horribilis alebo veľké plienenie Oravy 

Obliehanie Oravského hradu kuruckým vojskom a plienenie Oravy vojskom poľského kráľa Jána III. Sobiesky v r. 1683

Bitka pri Viedni

Rok 1683 právom patrí medzi najvýznamnejšie medzníky európskych a svetových dejín. V jeho priebehu vyvrcholil nápor Osmanskej tureckej ríše do strednej Európy slávnou a krvavou bitkou pri Viedni. Dobytie Viedne, sídelného mesta Svätej ríše rímskej národa nemeckého bolo dávnym cieľom Osmanov a sultán Mehmed IV sa rozhodol tento cieľ realizovať. Velenie zveril svojmu veľkovezírovi Kara Mustafa. Cisár Leopold I. s dvorom ušli do mesta Pasov (Passau), obranu Viedne riadili rakúsky gróf Ernest Rüdiger von Starhemberg a český šťachtic Zdeněk Kaplíř ze Sulevic. Kara Mustafa doviedol k bránam Viedne obrovskú armádu v sile 138 000 vojakov rôznych národností. Hlavné mesto ríše bránilo 18 000 mužov. Obliehanie mesta sa začalo 14. 7. 1683. Boje boli intenzívne a krvavé. Turci stratili 30 000 padlých, nažive ostalo sotva 5 000 obrancov. V kritickej chvíli prišli Viedni na pomoc spojenecké jednotky Habsburskej armády, Poľsko – litovskej únie a Toskánskeho vojvodstva, ktorým velili poľský kráľ Ján III. Sobiesky, vojvoda Karol V. Lotrinský a saský Kurürst Johan Georg III. V rozhodujúcej bitke 13. septembra 1683 bola osmanská turecká armáda porazená na hlavu. Svätá ríša rímska národa nemeckého so svojimi spojencami začala dobýjať späť územia, okupované Osmanmi, hlavne Uhorsko.

Veľké protihabsburgské povstanie Kurucov

Počas veľkého útoku Osmanov v Uhorsku vypukla občianska vojna. Jej príčinou sa stala mierová dohoda, ktorou sa skončila vojna medzi Svätou ríšou rímskou národa nemeckého a Osmanským tureckým impériom v r. 1663 – 1664, ktorá bola pre Uhorsko nevýhodná. Časť šľachty, ktorú viedol palatín František Wesselényi, pripravovala povstanie proti cisárovi Leopoldovi I., ale neuspela. Prekazené sprisahanie neznamenalo koniec opozície v Uhorsku. Naopak, už od začiatku 70. rokov 17. stor. sa rozhorelo povstanie kurucov. Na pôvod názvu tohto hnutia sú rôzne názory, Matej Bel ho odvodzoval od latinského crux, crutianus (kríž, križiak) v spojitosti s povstaním Juraja Dóžu v r. 1514. Častejší názov bol Malkoneti (nespokojenci) alebo bujdosó (maď.) skrývajúci sa. Jadrom hnutia boli bývalí vojaci hradných posádok, doplnili ich hajdúsi, študenti, šľachta, protestantskí kňazi a poddaní na úteku. Hlásili sa k protestantizmu a voči katolíkom sa chovali nepriateľsky. Bol to bezohľadný vojenský ľud a v krutosti nezaostávali za tureckými a tatárskymi hordami.[1] Vodcom kuruckého hnutia sa stal gróf Imrich Thököly, syn Štefana Thököly, odsúdeného za účasť na Wesselényiho sprisahaní, ktorý musel ako mladík v r. 1670 utiecť z obliehaného Oravského hradu. v dospelosti sa stal nepriateľom Viedne. Velil vojenskej expedícii povstalcov, ktorá získala kontrolu nad stredoslovenskými banskými mestami. V boji proti cisárovi Leopoldovi I. ho podporovali francúzske jednotky. Po uzavretí mieru medzi francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. a cisárom Leopoldom I. sa francúzske jednotky prestali kuruckých akcií zúčastňovať, v dôsledku čoho sa strategickým spojencom kurucov stalo Turecko. Imrich Thököly bol 8. 1. 1680 zvolený za hlavného veliteľa kuruckých vojsk.[2]

Kuruci na Orave

Kuruci podnikali vojenské výpravy do Liptova, na Oravu, do Turca, na Moravu a do Sliezska. Na Oravu vpadli Kuruci po prvý krát v r. 1672, kedy Gašpar Pika so svojim oddielom dokázal na istú dobu získať pod svoju kontrolu aj Oravský hrad. Po jeho porážke a smrti prenikali do regiónu menšie, pohyblivé skupiny. Nájazdy kurucov motivovali velenie cisárskej armády, aby posádku na Orave v r. 1678 posilnil útvar dragúnov. Ale ani dragúni, ani oravská katolícka milícia, ktorým velil veliteľ cisárskej posádky Lelé, nedokázali zastaviť nájazdy kurucov. Pri svojich útokoch kuruci napádali katolíkov a sympatizantov Habsburgovcov, čoho príkladom je tragický osud katolíckeho farára v Dolnom Kubíne Jána Tranoscia, vnuka slávneho autora Citary Sanctorum, ktorého v r. 1682 popravili kuruci. O smrti Jána Tranovského sa prvý krát zmienil ostrihomský arcibiskup Juraj Szelepcsényi v r. 1684 v liste pápežovi. „Ján Tranoscius, poslaný z Pázmanea do duchovnej správy na Liptove, na rozkaz vlastného otca, luteránskeho kazateľa, bol sťatý.” Ján Tranovský sa stal obeťou nenávisti kurucov voči katolíkom, ktorých pokladali za stúpencov Viedne.[3] Cisárska vláda sa usilovala aktivitám Kurucov čeliť. Napr. v r. 1683 bol zástupcom Oravskej stolice doručený list habsburského cisárskeho generála A. Caraffu, ktorý oravskú šľachtickú samosprávu žiadal, aby prenasledovali vzbúrencov, bránili záujmy cisára proti Turkom, rebelom a jeho odporcom. Generál v mene Leopolda I. žiadal, aby potrestali každého šľachtica, mešťana či poddaného, bez rozdielu pohlavia a stavovskej príslušnosti, ktorý by tajne alebo otvorene udržiaval styky s povstalcami. Pre zradcov žiadal trest smrti a konfiškáciu majetku. Generál sa vyhrážal, že ak nejaká obec poskytne vzbúrencom akúkoľvek pomoc, bude vypálená do tla.[4]

Oravský hrad

Hlavnou a najdôležitejšou vojenskou oporou cisára Leopolda I. na Orave bol Oravský hrad. Hoci v tých časoch už nebol najmodernejšou pevnosťou, stále mal na svoju obranu pôsobyvý arzenál. Podľa zápisu z r. 1670, keď po konfiškácii majetku rodu Thököly prešiel hrad pod kontrolu cisárskej vojenskej posádky, boli v Citadele hradu rozmiestnené jedno ľahké železné delo, strieľajúce strely o váhe 2 libry (1 libra – cca 0,45 kg) a dva ľahké bronzové delá kalibru 1 a 1/2 libry. V dnešnej Západnej bašte boli dve ľahké bronzové delá kalibru 1/2 libry. V strednom hrade (pravdepodobne na Východnej bašte) boli umiestené dve železné delá kalibru 2 libry. Hlavná palebná sila bola rozmiestnená na hlavnom Bastióne, ktorý leží medzi druhou a treťou bránou. V palebnom postavení sa nachádzali dve ťažké bronzové delá kalibru 13 libier, štyri stredné bronzové delá kalibru 3 libry, šesť ľahkých bronzových diel kalibru 2 libry a dva poľné železné delá (typu Šeregbont). Posádka mala k dispozícii 142 ručných strelných zbraní rôznych typov.[5] Dôležitou súčasťou hradného arzenálu boli tri mažiare, ktoré umožňovali strieľať výbušné projektily hornou skupinou uhlov. Najväčší z nich pochádzal z r. 1605, stredný z r. 1647 a najmenší z r. 1652.[6]

Obliehanie Oravského hradu  v r. 1683

V tom pohnutom roku bola na hrade umiestnená vojenská posádka habsburskej armády. Jej veliteľom bol práporčík František Kiechler, dôstojník pešieho pluku, ktorý patril grófovi Jánovi Ludvikovi von Stahrenberg. Ako hradný kapitán viedol rotu vojakov v počte 100 ľudí. S touto posádkou musel bojovať proti vojsku Imricha Thökölyho, ktoré v júli r. 1683 vpadlo na Oravu. Bolo to jedno z najdlhších obliehaní, akému kedy Oravský hrad musel čeliť, trvalo 14 týždňov a tri dni. Úspešnú obranu zavŕšil príchod spojeneckej armády poľskej koruny, ktorej velil vojvoda litovského kniežatstva Ján Kazimír Sapieha.[7] Ešte pred začiatkom obliehania sa gróf  Thököly vo svojom liste z 17. júla 1683 obrátil na Františka Kiechlera so žiadosťou, aby kapituloval a vydal mu Oravský hrad. Oznamoval veliteľovi posádky, že v súvislosti s tým, že osmanské vojská obliehajú Viedeň, nemôže očakávať žiadnu pomoc. V prípade, že cisárovi vojaci ustúpia Thökölyho požiadavkám, bol ochotný zaručiť im právo voľného odchodu z pevnosti. Veliteľ posádky Kiechler kapitulovať odmietol a na znak vzdoru dal odrezať uši poslovi Imricha  Thökölyho.[8] Veliteľ posádky Oravského hradu napísal o udalostiach toto svedectvo: „Akiste je v sliezskom pohraničí dobre známe, že ma už dlhú dobu na Oravskom hrade obliehajú  Thökölyovskí zločinci. Hoci som pevne odhodlaný trvale odporovať nepriateľovi zo všetkých svojich síl, na moje nemilé prekvapenie som musel zakúsiť veľkú vierolomnosť zo strany mojich obrancov. Tohto nebezpečenstva sa obávam viac ako nepriateľskej moci, lebo mi už dvakrát hradní obrancovia ako veliteľovi strojili úklady. Vskutku dvanásti z nich, pohŕdajúc nebezpečenstvom na tele i na živote, nielenže pod rúškom nočnej tmy prešli k nepriateľovi, ale po spôsobe bludičiek chceli zlákať aj zvyšných 88 mne oddaných obrancov. Aby som predišiel ďalšej zrade na svojej strane, čo najčastejšie striedam stráže a dozerám, aby pri odmeňovaní a obdarovaní bola zachovaná šľachetnosť“.[9]

Priebeh obliehania hradu

Priebeh obliehania bol podľa hlásenia veliteľa hradu nasledovný: aby zbavil nepriateľov možnosť krytého prístupu k hradu, veliteľ posádky dal zvaliť a podpáliť stavby v podhradí. Obrancovia marili obliehacie práce Kurucov pomocou úspešných výpadov a trikrát zasypali nepriateľské zákopy. Proti živej silu protivníka efektívne použili kartáčovú paľbu. Obrana Oravského hradu bola taká úspešná preto, lebo cisárski vojaci mali prevahu v ťažkých zbraniach. Podľa svedectva práporčíka  Kiechlera bol Oravský hrad vyzbrojený šestnástimi delami, z toho dvoma ťažkými, zatiaľ čo Thökölyho vojsko disponovalo len piatimi delami a jedným mažiarom. Početná prevaha útočníkov predstavovala veľkú hozbu, navyše práporčík Kiechler sa nemohol spoľahnúť na lojalitu svojich mužov.[10]

Príchod poľsko-litovského vojska

Pomoc pre obliehanú posádku habsburského vojska na Oravskom hrade prišla zo severu. Boli to jednotky poľskej koruny, určené na pomoc kráľovi Jánovi III. Sobieskemu. Boli to žoldnierske útvary, naverbované za prostriedky litovského veľkokniežatstva. Veliteľom vojska bol litovský hajtman Ján Kazimír Sapieha.[11] Poľský kráľ Ján III Sobieszky žiadal svojich podriadených veliteľov udržiavať disciplínu a zabrániť excesom vojakov voči civilnému obyvateľstvu, aby „ten národ nedráždili a neprivádzali ho do ultimam desperationem„, avšak jeho príkazy vojsko Jána Kazimíra Sapiehu na Orave nesplnilo.[12] Poľsko-litovské jednotky drastickým spôsobom lúpili, vraždili a terorizovali miestne civilné obyvateľstvo. J. Ďurikovič o tom zachoval nasledovné svedectvo: Zo strany severnej vovalili sa zhromaždené pomocné vojská nie opovrhnutia hodného množstva, ktoré boli pozbierané na odporúčanie od francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. na veľkú pomoc pre poľského kráľa Jána Sobieszkeho, do stolice Oravskej, ktorá leží na hraniciach poľských. Pričom táto stolica bola z jednej časti pod cisárskou, z druhej časti pod Thökölyho vládou, svoje veci si len veľmi ťažko mohla spravovať. Oravská provincia sa stala bezmocnou a preto bola v týchto časoch najviac zúbožená. Pravdaže, počas vpádu Poliakov, ktorý sa začal dňa 4. 10. 1683, kto mohol čo urobiť? Myseľ je zhrozená, naplnená žiaľom, vzpiera sa uveriť vlastným očiam. Lebo Litovci nie iba Uhrov, ktorí po svojom rýchlom vpáde obliehali Oravský hrad, týchto s ťažkými škodami zahnali na útek, Oravský hrad, ktorý oslobodili od obliehania Uhrami, do svojej moci zabrali, títo istí Litovci celú oravskú stolicu vyplienili, rozptýliac sa po nej všetko vypálili a do obydlí obyvateľov vpadli so zbraňou v ruke. Keď sa obyvatelia vyššie spomenutej stolice sa ukrývali v horách, barbarskí útočníci vtedy násilne zhromažďovali ukrytých ľudí a ukrutne ich týrali, mučili a popri tom, aby uspokojili svoju zbesnenú zúrivosť, olupovali ich o všetok ich majetok. A nasledovne oni (Litovci) boli pevne rozhodnutí ľudí bývajúcich v tomto kraji vyhubiť ohňom až do základov. Obyvateľov dvadsiatich siedmych dedín, ktorí hľadali azyl vo svojich chrámoch, a ktorí zotrvali v chotároch svojich dedín, rozličným spôsobom požiarmi nivočili. A celý rozsiahly archív stolice, ktorý bol uchovávaný v mestečku Veličná, spolu s jeho kustódom zhorel do tla.[13]   

Rok 1683 sa pre Oravu a jej obyvateľov stal skutočne tragickým rokom. Bol to skutočne Annus Horribillis – rok hrôzy. Krviprelievanie, materiálne škody a následná chudoba a útrapy, ktoré dopadli na tých, ktorí prežili, si ťažko možno vôbec predstaviť. Pri popise a hodnotení týchto tragických udalostí dajme opäť slovo J. Ďurikovičovi:  „A naozaj Ján Sobieszky, kráľ Poľska, ktorého pápež Inocent XI. povolal, aby pritiahol ako priateľ na pomoc cisárovi Leopoldovi I. skrotiť južný víchor (osmanskú hrozbu), ktorému cisár odolával, svoje poslanie splnil najlepším spôsobom, s najväčším úspechom, veľkolepým príkladom vojenského umenia. Hoci bol povolaný ako veľký Boží dobrodinec, napriek tomu zapríčinil tak hroznú a tak obrovskú kalamitu, aká postihla tento nešťastný kraj, ktorú by aj Boh sotva mohol zmenšiť.[14] A majme na pamäti, že rok 1683 nebol jednorazovou udalosťou. Turecké vojny a stavovské povstania trvali do tej chvíle už vyše 100 rokov a mali ešte pokračovať po ďalšie štyri dekády. Satmársky mier z r. 1711, ktorý ukončil kurucké vojny, bol ešte veľmi ďaleko…

Zoznam prameňov a literatúry:

Odborná literatúra:

ČERVEŇOVÁ, K.: Zločin a trest alebo Účasť Štefana Thökölyho na Wesselenyiho sprisahaní a konfiškácia jeho majetku na Oravskom Hrade. In: Zborník Oravského múzea XXXIII Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava: Oravský Podzámok, 2016

DANGL, V.: Bitky a bojiská v našich dejinách. Od Samovej ríše po vznik stálej armády. Bratislava: Perfekt, 2005

DANGL, V. – KOPČAN, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, 1526 – 1711. Bratislava: MO SR, 1995

FLOREKOVÁ, I.: Sonda do hospodárskeho života poddaných na Orave na prelome 17. a 18. storočia. In: Kurucké vojny a ich odkaz v histórii, kultúre a umení. Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava: Oravský Podzámok, 2011

CHMELÍK, M.: Kurucké vojenské ťaženia a Orava. In: Kurucké vojny a ich odkaz v histórii, kultúre a umení. Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava: Oravský Podzámok, 2011

KLIMAN, A.: Mučenícka smrť Jána Tranoscia – Tranovského v Dolnom Kubíne. In: Pamätnica z príležitosti 60. jubilea rímsko-katolíckeho kostola v Dolnom Kubíne. Dolný Kubín: 1947

Historická literatúra z fondov Čaplovičovej knižnice:

BÖKLELRS, G. A.: Architekt. und Ingenieur Shola Militaris Moderna, oder neu vermehrte Kriegsschule. Frankfurt am Mainz: 1685. Čaplovičova knižnica, IV 295

Zdroj: FEIG, K. J.: Wunderbare Adlers Schwung oder fernere Geschichts- Fortfessung, I. Wien : 1692. In: Čaplovičova knižnica, IV 637

LÖHNENS, G. E.: De la Cavaleria, das ist Gründlicher ausführlicher Bericht von allem, das zu dem löblichen Reuter gehörig und einem Cavalier zu wissen möchten. Remling: 1624. Čaplovičova knižnica, IV 1818

STRUENSEE, C. A.: Anfangsgründe der Artillerie. Leipzig und Lignins: 1769. Čaplovičova knižnica, IV 2896

Zbierkový fond Oravského múzea:

ĎURIKOVIČ, J.: Multiplices Vicistudines et diversa Facta Acris Arvae, 1803. Zbierkový fond Oravského múzea, H-4210

KAVULIAK, A.: Hrad Orava. Dejiny hradu a kraja so zreteľom na sociálne položenie ľudu oravského. Oravský Podzámok: 1927, Zbierkový fond Oravského múzea, H-3264

KUBÍNYI, I.: Arva vára, rukopis. Zbierkový fond Oravského múzea, H-4209, s. 43

^[1] DANGL, V.: Bitky a bojiská v našich dejinách. Od Samovej ríše po vznik stálej armády. Bratislava: Perfekt, 2005, s. 162

^[2] DANGL, V. – KOPČAN, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, 1526 – 1711. Bratislava: MO SR, 1995, s. 171

[3] KLIMAN, A.: Mučenícka smrť Jána Tranoscia – Tranovského v Dolnom Kubíne. In: Pamätnica z príležitosti 60. jubilea rímsko-katolíckeho kostola v Dolnom Kubíne. Dolný Kubín: 1947

[4] FLOREKOVÁ, I.: Sonda do hospodárskeho života poddaných na Orave na prelome 17. a 18. storočia. In: Kurucké vojny a ich odkaz v histórii, kultúre a umení. Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava: Oravský Podzámok, 2011, s. 146

[5] ČERVEŇOVÁ, K.: Zločin a trest alebo Účasť Štefana Thökölyho na Wesselenyiho sprisahaní a konfiškácia jeho majetku na Oravskom Hrade. In: Zborník Oravského múzea XXXIII Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava: Oravský Podzámok, 2016, s. 73

[6] KAVULIAK, A.: Hrad Orava. Dejiny hradu a kraja so zreteľom na sociálne položenie ľudu oravského. Oravský Podzámok: 1927, Zbierkový fond Oravského múzea, H-3264

[7] FEIG, K. J.: Wunderbare Adlers Schwung oder fernere Geschichts- Fortfessung, I. Wien : 1692 s. 449

^[8] KUBÍNYI, I.: Arva vára, rukopis. Zbierkový fond Oravského múzea, H-4209, s. 41

^[9] CHMELÍK, M.: Kurucké vojenské ťaženia a Orava. In: Kurucké vojny a ich odkaz v histórii, kultúre a umení. Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava: Oravský Podzámok, 2011, s. 105

^[10] KUBÍNYI, I.: Arva vára, rukopis. Zbierkový fond Oravského múzea, H-4209, s. 43

[11] CHMELÍK, M.: Kurucké vojenské ťaženia a Orava. In: Kurucké vojny a ich odkaz v histórii, kultúre a umení. Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava: Oravský Podzámok, 2011, s. 106

[12] FLOREKOVÁ, I.: Sonda do hospodárskeho života poddaných na Orave na prelome 17. a 18. storočia. In: Kurucké vojny a ich odkaz v histórii, kultúre a umení. Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava: Oravský Podzámok, 2011, s. 146

[13] ĎURIKOVIČ, J.: Multiplices Vicistudines et diversa Facta Acris Arvae, 1803. Zbierkový fond Oravského múzea, H-4210, s. 13

[14] ĎURIKOVIČ, J.: Multiplices Vicistudines et diversa Facta Acris Arvae, 1803. Zbierkový fond Oravského múzea, H-4210, s. 13

PhDr. Martin Chmelík
historik
militaria@oravskemuzeum.sk 

Galéria: