(Priebeh transformácie Oravského panstva z feudálneho pána na moderného podnikateľa a hlavného inovátora na Orave)
PhDr. Martin Chmelík
Oravské feudálne panstvo a jeho nástupca Oravský komposesorát
Oravské hradné panstvo vzniklo v období stredoveku. Prvá písomná zmienka o ňom pochádza z roku 1267, kedy uhorský kráľ Belo IV získal oravské panstvo so sídlom na Oravskom hrade od členov magnátskeho rodu Balassa, ktorým na výmenu priznal vlastnícke práva na Žilinu, Varín a Tepičku v Trenčianskej stolici. Táto udalosť bola súčasne prvou zaznamenanou správou o Orave ako regióne. Oravské panstvo sa stalo kráľovskou doménou. Panovníka, ktorý sa na Orave zdržiaval zriedkavo, zastupovali kasteláni z radov uhorskej honorácie. Jediným uhorským kráľom, ktorý sa osobne zaoberal správou Oravského panstva, bol Matej Korvín v 15. stor. V priebehu 13. až 16. stor. sa v čele oravského hradného panstva vo funkcii kastelána vystriedalo viacero známych historických osobností, medzi nimi Matúš Čák Trenčiansky, Magister Donč, Ctibor zo Ctiboríc, knieža Ján Korvín, gróf Ján Zápoľský a ďalší. Od r. 1606 sa Oravský hrad a k nemu patriace panstvo stalo dedičným rodovým majetkom Thurzovcov. Po vymretí tohto rodu po meči jeho dedičia založili 5. 7. 1626 Oravský komposesorát (Compossessio de Arva) ako účastinnú spoločnosť. Komposesorát spravoval v mene dedičov doživotne volený direktor, ktorý mal právomoc feudála a s výnosmi, získanými z aktivít panstva, sa delil so spolumajiteľmi (komposesormi), medzi ktorých sám patril. Medzi rokmi 1626 až 1919 sa vo funkcii direktora vystriedalo 14 magnátov. Boli to gróf Gašpar Illésházy, gróf Gabriel Illésházy, gróf Štefan Thököly, gróf Mikuláš Draškovič, gróf Juraj Illésházy, gróf Juraj Erdődy, gróf Juraj Erdődy ml., knieža Mikuláš Ezsterházy, gróf František Zichy, gróf Jozef Erdődy, gróf František Zichy ml., gróf Edmund Zichy, knieža Mikuláš Eszterházy a gróf Jozef Pálffy. Zaujímavosťou je, že funkcia direktora Oravského komposesorátu ostala medzi r. 1758 – 1782 neobsadená a panstvo spravoval cisársko-kráľovský erár.
Veľkostatok bol súkromným podielovým vlastníctvom dedičov grófa Juraja Thurzu. Keď bol v r. 1670 skonfiškovaný majetok rodu Thököly, stal sa spolumajiteľom Oravského komposesorátu aj habsburský štátny erár. Oravský komposesorát bol rozsiahlym feudálnym veľkostatkom, ktorému na konci obdobia feudalizmu podliehalo 82 poddanských obcí a štyri zemepanské mestečká. Čo sa týka hnuteľného a nehnuteľného majetku, v r. 1835 (jednu dekádu pred revolúciou v r. 1848, ktorá priniesla koniec feudalizmu) malo Oravské panstvo vo svojom vlastníctve 28 632 Ha lesnej pôdy, 10 945 Ha lúk a pasienkov, vrátane tých na holiach vo vysokých horských polohách a 39 577 Ha ornej pôdy. Veľkostatku patrilo aj 18 patronátnych rímsko-katolíckych farností, 2 synagógy, 5 patronátnych škôl, 49 hostincov a krčiem, 51 horární, 9 píl, 11 skladov, 4 mlyny a početný ďalší majetok, najmä v obci Oravský Podzámok a na majeri Široká.
Hospodárenie Oravského panstva a Oravského komposesorátu
Hospodárskym základom Oravského panstva boli feudálne dávky a pracovné povinnosti zo strany jeho poddaných. Vlastníci Oravského panstva sa preto usilovali rozšíriť počet svojich poddaných tým, že podporovali kolonizáciu riedko obývaných území Oravy. Hlavné úsilie v tomto smere vynaložili členovia rodu Thurzovcov, ktorí v priebehu troch generácií na prelome 16. a 17. stor. založili takmer polovicu všetkých dnešných oravských obcí. V ich úsilí pokračovali aj ich dedičia, združení v Oravskom komposesoráte. Kolonizačné úsilie bolo zavŕšené na začiatku 18. stor., kedy boli založené najmladšie oravské dediny Oravská Lesná a Beňadovo. Okrem feudálnych daní, poplatkov a služieb, ktoré získalo panstvo od svojich poddaných, sa vedenie veľkostatku usilovalo hospodáriť aj vo vlastnej réžii. Hlavným prírodným bohatstvom Oravského panstva boli lesy a najstaršie správy o komerčnej ťažbe a exporte dreva sa zachovali z čias grófa Juraja Thurzu. V období feudalizmu komposesorát riešil problém lesnej ťažby a dopravu vyťaženého dreva s využitím pracovnej sily svojich poddaných. Vyťažené drevo bolo po lesných cestách sťahované na breh rieky Orava a transportované na pltiach k zákazníkom. Vedenie Oravského komposesorátu sa snažilo začiatkom 19. stor. zvýšiť kvalitu využitia lesného fondu. Prvé hospodárske plány lesnej ťažby, podobné tým, aké poznáme dnes, vytvorili Ing. Fabrici a Ing. Weiss v r. 1835. pri svojej práci vychádzali z geometrických a taxačných prác, ktoré na objednávku panstva v r. 1814 vypracovali inžinieri Maximilián a Ferdinand Petráš. Využitie vodnej dopravy bolo komplikované tým, že rieka Orava a jej prítoky (hlavne Biela Orava), neboli celoročne splavné. S cieľom zaistiť lepšie plavebné podmienky, nechal gróf František Zichy ml. v r. 1825 postaviť dve priehrady na pozemkoch Lesnej správy v Oravskej Polhore. Boli to vodné diela Jalovec a Borsuč. Práce na oboch priehradách vykonali v rámci svojich feudálnych povinností oravskí poddaní.
Banské a hutnícke podnikanie
Oravské panstvo sa usilovalo využiť pre hospodárske potreby aj zásoby železnej rudy a ďalších kovov na svojich pozemkoch. Počiatky týchto aktivít siahajú do 17. stor. Za najstaršiu zmienku sa pokladá povolenie, ktoré v r. 1607 udelil gróf Juraj Thuzo Michalovi Hámeríkovi z obce Zábiedovo, na základe ktorého podnikavec zriadil prvé mechanické hámre na území Oravskej stolice. Zásoby železnej rudy boli ťažené na území obce Malatiná, Liesek, Chyžné (dnes v Poľsku) Oravice (Bobrovecká dolina) i na ďalších miestach. Baníci hľadali zdroje surovín aj v chotári obcí Čimhová, Kňažia, Medzibrodie nad Oravou, Podbieľ, Mokraď, Párnica a Zázrivá. S cieľom využiť zásoby železnej rudy vyťaženej na Orave sa Oravský komposesorát rozhodol vybudovať železiarsky závod. Povolenie na jeho výstavbu získal v r. 1819. Továreň bola vybudovaná na brehu rieky Studená neďaleko Podbieľa, ale na katastrálnom území mestečka Nižná. Práce na jej stavbe sa začali 9. 12. 1835. Zhotoviteľmi priemyselného objektu sa stali podnikatelia Jozef Dávid Lux a Liebman Polatcek, ktorí zaistili výstavbu v r. 1836 – 1839. Vlastníkom závodu bol Oravský komposesorát. Podnik pracoval až do svojho zániku v r. 1862. Príčin jeho smutného konca bolo niekoľko. Používaná železná ruda bola priemernej kvality. Produkty, vyrábané málo efektívnou a zastaranou technológiou, mali problémy s odbytom a s dopravou. Na Orave nebola až do konca 19. stor. postavená železnica a vývoz výrobkov po cestách či s využitím vodnej dopravy prinášal panstvu viac výdavkov, než zisku.
Dôsledky zrušenia feudalizmu pre hospodársky život Oravského komposesorátu
Po revolúcii v r. 1848 – 1849 bolo zrušené poddanstvo. Bývalí poddaní sa stali osobne slobodnými a dostali do vlastníctva časť pôdy, ktorú predtým využívali. Zrušenie feudalizmu nebolo jednorazovým aktom, ale dlhodobým procesom. Majetkové vysporiadanie medzi Oravským komposesorátom a jeho bývalými poddanými bolo zdĺhavou záležitosťou, ktorá zabrala desaťročia a niektoré feudálne prežitky boli v platnosti až do konca prvej svetovej vojny. Starý systém organizácie práce na Oravskom panstve bolo treba zmeniť. Reštrukturalizáciu správy panstva organizoval direktor gróf Edmund Zichy, v úrade od r. 1862. Hlavou komposesorátu bol direktor, ktorému bolo podriadené úradné kolégium. Jeho členmi boli najvyššie úrady správy panstva: hlavný právny zástupca, hlavný kontrolór (v origináli exaktor), hlavný pokladník a hlavný lesmajster, ktorý mal na starosti správu lesného fondu.
Reorganizácia lesného hospodárenia a jeho výsledky
Prechod z feudálneho hospodárenia na moderný podnikateľský systém, ktorý sa vedenie Oravského komposesorátu snažilo realizovať po zrušení poddanstva v r. 1849 si vyžadoval dlhodobé, systematické a nákladné úsilie. Organizačné a štrukturálne zmeny v správe panstva zorganizoval direktor gróf Edmund Zichy, keď sa v r. 1862 ujal funkcie. Lesné hospodárenie bolo rozčlenené na sedem lesných správ so sídlom v Oravskej Polhore, Mútnom, Zákamennom, Vitanovej, Podbieli, Oravskom Podzámku a vo Veličnej. Moderný lesnícko-hospodársky plán vypracoval a realizoval v praxi hlavný lesmajster Wiliam Rowland (v úrade v r. 1864 – 1883). Jeho základom sa stalo katastrálne zameranie Oravskej stolice, realizované v r. 1871 – 1874. Nový lesmajster sa rozhodujúcou mierou pričinil o vzrast profesionality, odbornej prípravy a primeraného vzdelania lesníckeho personálu. Presadil princíp prijímania a odmeňovania zamestnancov na základe odbornej spôsobilosti, a to na všetkých stupňoch služobnej hierarchie. Nových adeptov na lesnícku profesiu si vyberal spomedzi absolventov Lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici. Aby si v konkurencii ostatných panstiev zaistil návrat odborníkov na Oravu, presadil, aby panstvo každý rok vysielalo z radov vlastných zamestnancov dvoch poslucháčov akadémie a hradilo im študijné náklady. Takto vynaložené prostriedky vrátili v plnej miere. Za dvadsať rokov jeho pôsobenia prudko vzrástla efektivita, rentabilnosť a úroveň lesníckych prác.
Na základe nových pracovných postupov sa podarilo navýšiť produktivitu lesnej ťažby. Medzi rokmi 1883 – 1919 bolo v lesoch Oravského komposesorátu vyťažených 5 425 142 m3 drevnej hmoty. Veľkostatok sa zmenil na moderný a prosperujúci podnik. Ako príklad uveďme, že medzi rokmi 1904 až 1913 vykázal Oravský komposesorát za desať rokov sumárne čistý zisk vo výške 7 474 844 K, pričom hlavným zdrojom príjmov bol predaj dreva. Čo sa týka obchodných partnerov, praxou Oravského komposesorátu bolo uzatvárať exkluzívne dohody s jedným hlavným klientom, ktorý vykupoval celú produkciu v priebehu dlhšieho obdobia. V r. 1854 – 1864 bol hlavným kupcom podnikateľ s drevom Samuel Spitz. V r. 1864 – 1885 bol hlavným zákazníkom Leopold Popper. V dekáde 1885 – 1894 sa najdôležitejším klientom komposesorátu stala firma Schulz – Pollak z Viedne. V nasledujúcich rokoch 1895 – 1904 obnovil vzájomne výhodnú dohodu s oravským veľkostatkom Leopold Popper. Od r. 1905 až do prvej svetovej vojny bola hlavným zákazníkom firma Griner z Viedne. Počas prvej svetovej vojny sa Oravský komposesorát musel preorientovať a namiesto jedného hlavného klienta, ktorý vykúpil celú lesnú ťažbu musela uzatvárať menšie kontrakty s väčším množstvom odberateľov podľa aktuálnych odbytových a dopravných možností.
Lesné cesty a most v Juráňovej doline
Základnou formou dopravy dreva boli lesné cesty. Po nich viedla doprava nákladov, predovšetkým vyťaženej drevnej hmoty z miest ťažby na sklady, obvykle na brehoch rieky Orava, neskôr aj k železnici. Cestné komunikácie neboli v dobrom stave. Ich sieť nebola dostatočne hustá a mnohé lesné cesty boli dlhodobo zanedbávané. Jednou z hlavných príčin tohto stavu bola obchodná prax Oravského komposesorátu, ktorý predával svoje drevné zásoby na pni. Transport vyťažených produktov bol vecou zákazníka, ktorý sa na údržbe ciest často snažil šetriť svoje náklady. Najvýznamnejším projektom stavby cestnej infraštruktúry sa stal drevený most v Juráňovej doline. Terén v tomto malebnom, ale ťažko schodnom prírodnom kaňone bol sprístupnený pre nákladnú dopravu dreva pomocou dreveného mosta. Konštrukcia bola dlhá 903 m a výstavba, ktorá prebehla v r. 1885 – 1886, si vyžiadala náklady vo výške 9 000 zlatých. Komunikácia bola aktívne využívaná až do prvej svetovej vojny.
Vodné diela
Jedným z najvýznamnejších foriem dopravy bolo využívanie vodných komunikácií. Právo na voľné využívanie všetkých vodných tokov na území Oravskej stolice pre účely dopravy, výstavbu vodných diel a rybolov malo panstvo zaistené ešte z feudálnych čias a tieto výsady si zachovalo aj po r. 1848. Okrem prírodných vodných ciest mal veľkostatok k dispozícii priehrady v lokalitách Borsuč a Jalovec, postavené v r. 1825. Vodné dielo Jalovec malo plochu 2,6 hektára a vodu zadržiavala hrádza, vysoká11,3 m. v r. 1850, 1865 a 1869 sa na ňom uskutočnila generálna rekonštrukcia. Vodné dielo Borsuč bolo prestavané v r. 1868. jeho vodná plocha mala rozsah 1.95 hektára. Okrem modernizácie starých priehrad boli navrhnuté a skonštruované aj dve nové. Vodná priehrada v lokalite Flajšová sa nachádzala blízko prameňov Bielej Oravy na pozemkoch lesnej správy Zákamenné. Jej priehradný múr bol dokončený v priebehu r. 1864 – 1866 a dosahoval výšku 11,3 m. zadržiaval vodnú plochu s rozlohou 2,4 hektára. Štvrtú priehradu Oravský komposesorát postavil na pozemkoch Lesnej správy Mútne v r. 1868 – 1870. Výška priehradného múra bola vyše 11 metrov, ale kvôli presakovaniu vody cez podložie sa vodnú hladinu za múrom podarilo udržiavať max. do výšky 6 metrov.
Priehrady dokázali pri synchronizovanom vypúšťaní vody zdvihnúť hladinu Bielej Oravy a Oravy, vďaka čomu bolo možné splaviť plne naložené plte až po obec Slanica (dnes zatopenú vodami Oravskej priehrady). Opätovné naplnenie priehrad trvalo na jar 4 až 7 dní, v lete aj tri týždne. Doprava preto naďalej závisela od rozmarov počasia. Oravský komposesorát preto nechal postaviť dve plavebné komory na pozemkoch Lesnej správy Zákamenné. Pri ich výstavbe boli použité postupy, ktoré sa s úspechom používali na rieke Ybbs v Rakúsku. Plavebné komory sa veľmi dobre osvedčili. Pri správnom použití všetkých vodných stavieb mohli pltníci v službách oravského veľkostatku prepravovať zo Zákamenného do Oravského Podzámku plte dlhé 240 metrov. Na revitalizáciu dvoch starých a výstavbu dvoch nových priehrad, ako aj na realizáciu projektu dvoch plavebných komôr Oravský komposesorát investoval vyše 110 000 zlatých.
Koľajová doprava a lesná železnica
Efektívnym spôsobom dopravy boli železnice. Tieto komunikácie s pevnou, koľajovou dráhou boli celoročne zjazdné a nezávislé na rozmaroch počasia. Prvým pokusom využiť koľajovú dopravu na zlepšenie možností transportu dreva bola výstavba pokusnej dráhy systému Lopesti, ktorú nechal Oravský komposesorát postaviť v lokalite Kohútová na pozemkoch Lesnej správy Oravská Polhora. Dráha bola postavená v r. 1867 a fungovala na princípe samospádu, bez využitia motorového pohonu. Oravský komposesorát do projektu investoval 5 572 zlatých. Dráha sa v praktickej prevádzke neosvedčila a jej teleso trate doslúžilo ako obyčajná lesná cesta. Panstvo sa zámeru využiť koľajovú dopravu nevzdávalo, ale k jeho praktickej realizácii došlo až o 50 rokov neskôr. Vďaka technickému pokroku v oblasti železničnej dopravy, ku ktorému došlo koncom 19. a začiatkom 20. stor. mohol Oravský komposesorát siahnuť po vtedy novej technológii a postaviť na svojom území lesnú železnicu. Trate tohto typu mali menší rozchod a náklady na ich stavbu boli výrazne nižšie, než u štandardnej železnice. Lesné železnice sa lepšie hodili do členitého horského terénu. Na prelome storočí boli už s prevádzkou týchto tratí vo vtedajšom Rakúsko – Uhorsku dobré skúsenosti. Vedenie Oravského komposesorátu sa odhodlalo postaviť lesnú železnicu na trati Lokca – Oravská Lesná a využiť ju na dopravu dreva vyťaženého v priestoroch lesných správ Mútne a Zákamenné. Administratívna pochôdzka budúceho staveniska sa uskutočnila 3. a 4. 4. 1914. Železnicu s rozchodom 760 mm navrhla a postavila firma Nagy és Radó z Budapešti. Stavba, hoci prebiehala v období prvej svetovej vojny, bola úspešne zavŕšená 27. 7. 1918 a uvedená do prevádzky. Náklady na stavbu železnice, zahŕňajúce do seba výkup pozemkov, investície spojené so samotnou výstavbou, nákupom inventáru (vrátane koľajových vozidiel) administratívne poplatky a ostatné výdavky dosiahli celkovú výšku 3 983 934,74 K.
Priemyselné podnikanie
Najdôležitejším zdrojom príjmov Oravského komposesorátu bola ťažba a predaj drevnej hmoty. Väčšinu vyťažených objemov priamo predával svojim zákazníkom (tzv. predaj na pni), ale časť dreva sa snažil spracovať vo vlastných pílach. V r. 1875 boli postavené dve píly s parným strojom. Prvá z nich bola postavená v Oravskej Polhore. Parný stroj systému Schlick s výkonom 50 konských síl poháňal dve rámové píly systému Langfelder, dve jednoduché a jednu kyvadlovú cirkulárku. Závod mal vlastný generátor elektrického prúdu. Zdrojom energie pre druhú parnú pílu v obci Zákamenné bol parný stroj systému Busch s výkonom 60 konských síl. Poháňal tri rámové píly, jedna bola systému Ustron a dve systému Rotschild. Závod mal okrem toho jednu jednoduchú, jednu dvojitú a jednu kyvadlovú cirkulárku, nástrojáreň a zámočnícku dielňu. Elektrický prúd pre pílu zaisťoval generátor. Okrem parných píl mal komposesorát k dispozícii aj tri menšie vodné píly v obciach Vitanová, Podbiel a Oravský Podzámok.
Múzeum na Oravskom hrade
Charakteristickým prejavom modernizačného úsilia vedenia Oravského komposesorátu bola obnova Oravského hradu. Hrad, ktorý bol po celé storočia centrom správy panstva, v r. 1800 vyhorel a ostal v podstate bez využitia. Z iniciatívy grófa Edmunda Zichy sa v priestoroch hradu uskutočnili rekonštrukčné práce, ktoré umožnili hrad sprístupniť verejnosti. V r. 1868 bolo na Oravskom hrade zriadené múzeum. Okrem prezentovania hradu samotného (hlavne kaplnku sv. Michala) boli v jeho priestoroch zriadené expozície prírodovedných zbierok a neskôr aj výsledky archeologických výskumov. Vedenie Oravského komposesorátu tým položilo základy dnešného Oravského múzea P. O. Hviezdoslava a našlo pre stredoveký hrad nové, vo svojej podstate veľmi moderné, uplatnenie.
Miesto záveru
Oravské panstvo a jeho nástupca, Oravský komposesorát, bol feudálnym veľkostatkom. Hlavným zdrojom príjmov boli dane poddaných. Aby vzrástol počet daňových poplatníkov, panstvo aktívne podporovalo kolonizáciu a zakladanie nových obcí. Okrem využívania feudálnej renty sa komposesorát zaoberal aj hospodárením vo vlastnej réžii, usiloval sa využiť lesné bohatstvo i ťažiť a spracovať rudy, pričom staval na pracovnej povinnosti svojich poddaných. Feudálne formy hospodárenia sa stali po revolúcii v rokoch 1848 – 1849 a následnom zrušení poddanstva bezperspektívnymi. Oravský komposesorát naliehavo potreboval dôslednú reštrukturalizáciu. Tejto úlohy sa chopil nový manažment, v čele ktorého stál direktor komposesorátu, gróf Edmund Zichy, ktorý nastúpil do úradu dňa 15. 11. 1862. Prioritou číslo jedna bolo zveľadenie komposesorátnych lesov, ktoré boli hlavným bohatstvom panstva. Nové metódy práce mal zaviesť hlavný lesmajster Wiliam Rowland. Bývalý feudálny veľkostatok sa transformoval na moderný a úspešný veľkopodnikateľský subjekt, ktorý prinášal svojim vlastníkom značné príjmy. Táto premena by nebola možné bez rozsiahlych investícií, ktoré bolo vynaložené do inovácií, nových pracovných postupov a do využitia nových technológií, hlavne v oblasti dopravy.
Zoznam prameňov a odbornej literatúry
ČAJKA, M. (zost.): Oravský Podzámok. Obec a jej obyvatelia. Oravský Podzámok, 2015
CHMELÍK, M.: 100. výročie vzniku Oravskej lesnej železnice. In: Zborník Oravského múzea XXXV, Oravský Podzámok: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2018, 97 – 127
CHMELÍK, M.: Oravský komposesorát v 20. stor. In: Zborník Oravského múzea XXII, Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2005, 5 – 106
KAVULJAK, A.: Hrad Orava. Dejiny hradu a kraja so zreteľom na sociálne položenie ľudu oravského. Martin: Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1927
KAVULJAK, A.: Oravský komposesorát. Vznik, dejiny, všeobecné, prírodné a hospodárske pomery so vzťahom na lesné hospodárstvo. Oravský Podzámok, 1930
KAVULJAK, A.: Monografia a ocenenie veľkostatku Orava dľa stavu zo dňa 15. 6. 1919. Dolný Kubín: Tlačiareň Jána Trnkóciho v Dolnom Kubíne, 1922
PŘIKRYL, Ľ.: Staré baníctvo a hutníctvo na Orave. In: Vlastivedný zborník Považia VI. Banská Bystrica: Považské múzeum a galéria v Žiline, 1965
ROWLAND, W.: Aus dem Arwa. In: A Magyarországi Kárpátegyület Évkönyve. Késmark, 1874
ROWLAND, W.: Statistisch-topographische Beschreibung der Compossesorats-Herrschaft Árva mit besonderer Beziehung auf Ihre Forste. Árva-Váralja: Selbstverlag des Verfassers, 1879
ŽILINČÍK, I.: Klapot kolies v údoliach Bystrice a Bielej Oravy. Čadca: Kysucké múzeum v Čadci, 2006
