So zmienkami o zbojníkoch sa stretávame už v dávnejšej histórii. Veľký rozkvet zbojníckej činnosti však zaznamenávame v období 17. a 18. storočia, ktoré predstavovalo veľmi ťažkú a komplikovanú dobu. Obyvatelia boli vystavení hrôzam vojenských konfliktov, rôznych protihabsburských povstaní, v dôsledku toho i zvyšujúcemu sa útlaku zo strany feudálov a zhoršujúcej sa hospodárskej situácii.
Veľkú väčšinu súdnych sporov oravskej sedrie tvorili rôzne krádeže a lúpeže a práve do tejto skupiny sú zaradené i spory, týkajúce sa zbojníctva, či už išlo o samotnú podstatu trestného činu, alebo konkrétne označenie obvineného ako „praedo“, „latro“, „malefaktor“ či priamo slovenským výrazom „zbognik“.
Zbojníctvo bolo nielen prejavom nespokojnosti a odporu voči zemepánovi, ale pohnútky, vedúce k nezákonnej forme života, boli častokrát oveľa prozaickejšie – snaha získať bohatstvo ľahšou cestou – zbíjaním. Z jednotlivých súdnych sporov, ktoré prerokovávala sedria Oravskej stolice vyplynulo, že nešlo o cielený boj proti feudálom, o čom svedčili i samotné pohnútky obžalovaných, ale iba o vlastné obohatenie sa.
Zbojníci ohrozovali verejný poriadok, kupcov na obchodných cestách, životy a majetok šľachty ale tiež iných obyvateľov krajiny. Panovníci i vrchnosti vydávali nariadenia, v ktorých rezolútne prikazovali „lapanie“ zbojníkov a im podobných živlov a následne i prísne rozsudky a tresty. V roku 1788 vydali Oravská a Liptovská stolica spoločný kurens pre richtárov obcí na svojom území, v ktorom jedným z príkazov bolo: „… aby geden kazdy zo wsu usilovnostyu zbojnikow prenasledowat, lapati a wikorenit se winasnazuwal, ten ale ktory by gich mohucze zadrzat nielapil, aneb hnedky newigewil tim wicz pak kteri by gim pokrm anebo prituleny dať se opowazil neginacse zbroy anebo pak puškowy prach nebo ale gine pristroje dal anebo gich estie wistrihal, prikriwal a Rady dawal tou gistou pokutou gako neomilny zboynik a zboyniczky orgazda na priklad wsem strasnye a ukrutnye trestany bol…“.
Zbojnícke družiny vo viacerých prípadoch dopĺňali dezertéri, ktorí tajne odišli z rôznych regimentov cisárskeho vojska, bývalí povstalci, poddaní, utekajúci z panstiev: ale tiež mladí muži, snažiaci sa takýmto spôsobom vyhnúť službe v armáde. Jakub Pajonka, súdený za zbojstvo v roku 1788, utiekol pred verbovaním do hôr, pridal sa k zbojníckej družine Kazimírovcov a oddal sa tak zbojníckemu životu. Za svoje činy bol odsúdený na štyri mesiace väzenia.
Zbojníkmi sa stávali aj vojaci, ktorí sa po skončení vojenskej služby, nemali kam vrátiť. Taký bol i prípad Jána Kráľoviča, ktorého v súdnom spise označovali pojmom „sacrilegum maleficus“ (svätokrádežník). Vykradnutie kostola a tým hanobenie svätého miesta bolo v spoločnosti považované za veľmi ťažký zločin. Ján Kráľovič, ako vyplynulo z vyšetrovania, bol bývalý vojak, ktorý združil okolo seba „vojenskych lidi“, s ktorými potom vykradli viackrát kostolnú vežu v dedine Vyšný Kubín. Napriek tomu, že svätokrádežné trestné činy boli trestané veľmi prísne, Ján Kráľovič bol odsúdený iba na telesný trest – 30 rán palicou na trhu v mestečku Veličná.
V roku 1760 riešila sedria trestné činy obžalovaných zbojníkov Andreja Vajsa, Juraja Čepeľa, Štefana Štubera a Štefana Matielka, ktorí dezertovali od svojich regimentov v Bratislave a Temešvári. V zbojníckej družine, vedenej Štefanom Matielkom, zbojníčili vo Zvolenskej, Liptovskej, Turčianskej i Oravskej stolici, ktorá sa im stala osudnou. Sedria vyriekla následný trest: „… aby negprw sicze Šteffan Stuber, tak gako nagmladssy: po nem Ondreg Vajs, nasledowne Gyuro Csepelya:, Naposledy pak Šteffan Mattielka: na miste poprawnem, skrze Mistra saaty:. Tela pak gegich na Kolesa a hlavy na Koly, gim sicze k pokute, lidu pak obecznemu k wistraze a strassliwemu prikladu wistavene bily.“
Husté lesy a neprístupný terén oravských vrchov poskytoval zbojníkom a ich družinám dobrý úkryt. Množstvo existujúcich salašov zase vytváralo podmienky na prežitie a čiastočnú obživu. Tu sa zbojníci zásobovali potravinami, ktoré im bačovia a valasi poskytli buď dobrovoľne, niekedy si ich od nich kúpili, alebo si ich vynútili násilím. V rámci prerokovávaných sporov so zbojníkmi riešila oravská sedria i spory s ľuďmi, ktorí zbojníkom pomáhali. Vrchnosť trestala všetkých, ktorí mali povinnosť oznámiť prítomnosť zbojníkov, ale neurobili to, a tak ich považovali za zbojníckych komplicov. V roku 1760 tak vyšetrovali a súdili baču Pavla Peťka z dediny Predajná, ktorého chytili počas lapačky zbojníckej družiny. Pôsobil ako bača na salaši, kam zbojníci často chodievali a počas vyšetrovania tvrdil, že sa „pritowarissil“ k nim:“… že musel, neb sa bal, že ho znivočzia.“ Sedria mu vymerala trest trikrát po 80 palíc, a to v čase jarmoku Narodenia Panny Márie v Dolnom Kubíne, svätojakubského vo Veličnej a na ďalšom trhu v Dolnom Kubíne.
Len málokedy pôsobili zbojníci samostatne, vo väčšine prípadov sa spájali do menších či väčších skupín, alebo sa pridávali k už existujúcim zbojníckym družinám. Niekedy sa stávalo, že medzi členmi takýchto zbojníckych družín vznikali nezhody, z rôznych dôvodov vzájomné antipatie, ktoré niekedy vyústili až do bitiek, či viedli k zabíjaniu.
Obžalovaný zbojník Ján Kovalík, ktorého trestnú činnosť riešila sedria v roku 1735, pôsobil vo viacerých zbojníckych skupinách. Zbíjal v družine známeho poľského zbojníckeho kapitána Bačinského, neskôr i Majchera a Gudiaka a nakoniec si založil vlastnú zbojnícku družinu. V agende z vyšetrovania sa uvádza: „… a kdiž y predepsany Hajtmany geho od neho se odlučili, ostatnim pri sebe suczim Towarissom, za Hajtmana se stal, a tak y daleg zbognicztwo prowodczowal…“ Z výpovede svedka, jedného zo zbojníkov Alberta Kurika, vyplynulo, že medzi zbojníkmi a samotným hajtmanom Bačinským nastali nezhody a vzťahy sa veľmi zhoršili.
Spory vznikali z rôznych dôvodov, z pocitu nespokojnosti pri rozdeľovaní koristi, z nesúhlasu s cieľom prepadu, ale tiež takých banálnych pohnútok, ako bolo odmietnutie požičania vlastnej pušky druhému zbojníkovi, čo dokonca viedlo i k zabitiu.
Vstúpiť do zbojníckej družiny mohli muži dobrovoľne, na základe vlastných dôvodov, pohnútok a rozhodnutí: „… Lassak rowne že se dobrowolne k nim zwerbowal,…“, ale tiež mohli byť k vstupu do zbojníckej družiny prinútení násilím. V rámci sporu so zbojníkom Matejom Pijakom sa obžalovaný obhajoval tým, že do družiny Jakuba Surovca vstúpil pod nátlakom a z obavy o vlastný život, pretože Surovec ho „polhákom“ búchal do boku a vyhrážal sa mu zastrelením a tak sa k zbojníkom pridal. V noci musel zložiť prísahu:“… kdež to sedemkrat tak ho Szurowecz prisahal, že dobre ta trawa pod nym nehorela, na kteregžto holy y oswitly.“
V prípade Juraja Lašáka, ktorý bol členom zbojníckej družiny Báčinského, samotný obžalovaný tvrdil, že on nechcel vstúpiť do družiny, že ho pôvodne Jakub Kovalík najal na robenie šindľa a neskôr sa mu vyhrážal zabitím, a tak sa stal zbojníkom, ale ďalší člen družiny, Jakub Jančura, ho strážil, aby od nich neušiel.
Iný prípad predstavoval obžalovaný zbojník Ján Jobčík, ktorý zbil obyvateľa dediny Zákamenné, kde žil, spáchal krádež ovce, utiekol do Zvolenskej stolice, kde sa pridal k zbojníckej družine.
Obžalovaný Jakub Ľupták počas vyšetrovania priznal, že k zbojníkom sa pridal iba z mladíckej nerozvážnosti, čo dokonca oravská sedria zohľadnila pri konečnom rozhodnutí a z ohľadu na jeho mladý vek ho namiesto smrti odsúdili na väzenie s prikovaním za pás ku stene.
Opustiť zbojnícku družinu nebolo vždy jednoduché, pretože ostatní členovia a hajtmani sa obávali vyzradenia. Takým bol prípad člena zbojníckej skupiny Bačinského, ktorého najskôr hajtman počas hádky postrelil a neskôr zastrelil z obavy, aby neprezradil členov družiny, kým sa vylieči zo svojho zranenia.
Andrej Veliký, bol za svoje zbojnícke činy súdený v roku 1745, pričom zaujímavosťou v pohnutých osudoch tohto zbojníka bola skutočnosť, že po určitých nezhodách v zbojníckej družine ju opustil a vrátil sa ku svojmu pánovi, od ktorého predtým utiekol. Dokonca z prepadu kostola v obci Leštiny, ktorého sa zúčastnil, dobrovoľne vrátil 100 zlatých. Napriek tomu, že opustil svoj zbojnícky život, vrátil časť koristi a skutky oľutoval, oravský stoličný súd ho odsúdil na smrť sťatím.
Od zbojníckej družiny, vedenej Štefanom Matielkom, sa podarilo utiecť i Ondrejovi Rusnákovi, ktorý niektorých členov družiny pred svojím tajným útekom v noci stihol ešte aj okradnúť: „… ked sa nawratili s Turca a noczuwali na predajnyanskom salassy, tam Ondro Rusnak od Ruožnyawy, ked on spal, gemu s cedila biele penize wzal, a s Dukatmi messtek z hrdla mu odrezal. Wezmucze pak y Waysowy Klobuk a Nuož, preč odessiel.“
Zbojnícke družiny tvorili zväčša muži a len vo výnimočných prípadoch sa v nich nachádzali aj ženy. Počas vyšetrovania prípadu už spomínaného Jána Kovalíka, z výpovedí viacerých svedkov vysvitlo, že súčasťou jeho zbojníckej družiny bola aj jeho manželka, ktorá sa priamo zúčastňovala na prepadoch: „… obleknuwsse se do Pacholskych siat do hune, a klobuk na hlawe magice, wenku wartowala.“
Pôsobnosť zbojníkov a zbojníckych družín nebola obmedzená stoličnými a ani štátnymi hranicami, presúvali sa z Oravy na Kysuce, do Gemera, Turca, Liptova, Zvolenskej stolice, ale tiež do Poľska a Sliezska. Samotní členovia družín pochádzali z rôznych susedných či vzdialenejších uhorských stolíc, alebo lokalít v Poľsku.
V prípade zbojníka Jakuba Surovca, hajtmana zbojníckej družiny, ktorého trestné činy v roku 1740 riešil súd Zvolenskej stolice, sa vyšetrovatelia dostali až na Oravu, kde vypočúvali podozrivých zo zbojstva v jeho družine, Jána Mlynarčíka a Jakuba Zubra. Svedkovia počas vypočúvania na Orave však spoločne tvrdili, že obidvaja podozriví: „… pekne sa sprawowaly a zachowawaly… „
Zbojnícka družina, v ktorej zbojníčili Jakub a Juraj Ľuptákovci, mala 25 členov a boli v nej združení muži z Kysúc, Oravy, Turca a Poľska, a teda aj ich pôsobenie ako zbojníckej družiny bolo smerované do týchto regiónov. Keďže z nich pochádzali, mali celkovo dobrý prehľad o majetných obyvateľoch – šľachte, bohatých gazdoch a kupcoch.
Vo väčšine prípadov, ktoré Oravský stoličný súd riešil, išlo o lúpeže a prepady šľachtických kúrií, bohatších gazdovských domov, krčiem a mlynov, vykonávané pod rúškom noci, keď sa dal využiť moment prekvapenia. Samotní zbojníci sa nestránili svoje obete mučiť a týrať, aby prezradili, kde majú ukryté peniaze a cenné veci. Často ľuďom „pressowaly prsty“, bili ich, alebo bičovali a opaľovali časti tela ohňom. Nezriedka sa stávalo, že obeť takéto mučenie neprežila.
Korisťou pre zbojníkov sa stávali najmä peniaze. Okrem nich však brali všetky veci, ktoré mali nejakú cenu: strieborné gombíky, šperky, hodiny, svietniky, odev a obuv (župan, klobúk, dolomány, nohavice, mentieky, živôtiky, ručníky, fertuchy – zástery, čižmy), zbrane (sekery, kosy, valašky, paloše, pištole a flinty), potraviny (slaninu, bryndzu, syr, maslo, mäso, chlieb, klobásy, med, pálenku, pivo ale i korce jačmeňa a iných obilnín), domáce zvieratá (kone, voly, ovce, včely v úľoch), ale i periny, plátno a súkno. Mnohé z nich slúžili k predaju a získaniu peňazí, potraviny použili na nasýtenie členov zbojníckej družiny a domáce zvieratá buď predali, alebo tiež poslúžili ako potrava pre mužov.
Predmety, získane prepadom, si členovia zbojníckej družiny zväčša rozdelili, niekedy doniesli domov a rozdali svojim príbuzným: „… sukne on pak fragerce dal…“, alebo ukryli v lese: „… Na Prednagskeg holy wyss stareho Kossiara Lyptowskeho, k wrchu holy na prawu ruku iducz, na Dwog strelenia k polu, aneb k wrchowine holneg, na kragi pri gednom smreku pod skalu welku, pod timže korenom gsucu, wložene po wreczku wisse tristo meru zlatich… Platno pak niže kossiara do gedneho budlawieho pnya wotkal.“ Zvyčajne však za utŕžené peniaze z predaja nazbíjaných vecí kupovali jedlo, zbrane, prach a náboje do pušiek, nazbíjané plátno a súkno buď predali, alebo si z nich dali šiť košele a nohavice či hune, ktoré ich mali chrániť pred zimou.
Počas svojho zbojníckeho pôsobenia sa členovia družiny zdržiavali od jari do jesene v lesoch a pred zimou sa buď rozišli na salaše k bačom, ktorí boli ochotní ich ukryť a prezimovať, alebo sa skrývali doma, či u svojich príbuzných alebo známych. S príchodom teplejších dní sa stretávali a zhromažďovali v lese a opäť sa vydávali na zbojnícke chodníčky.
Uhorskí panovníci upozorňovali zástupcov jednotlivých stolíc na pretrvávajúce problémy so zbojníkmi a neustále vydávali nariadenia a príkazy na ich lapanie. Žiadali zjednať nápravu, zabezpečiť ochranu kráľovských ciest a ustanoviť verejný poriadok a pokoj. Chytiť zbojníkov a rozbiť zbojnícku družinu bolo niekedy veľmi problematické. „Hôrni chlapci“ poznali úkryty a zákutia lesov, v ktorých sa zdržiavali. Samotní nespokojní obyvatelia upozorňovali svoju vrchnosť na neznáme osoby, stoliční hajdúsi kontrolovali tulákov na svojom území a zástupcovia obcí sa snažili dobre vykonať príkazy vrchnosti. Za lapenie zbojníka mohli ľudia získať finančnú odmenu, čo pre nich v tom období bolo veľkým lákadlom. Chytania zbojníkov sa predovšetkým zúčastňovali stoliční hajdúsi, ale niekedy boli na tento účel najímané i ďalšie osoby. V roku 1783 pri pohone na zbojníkov sa hajdúchom podarilo chytiť Ignáca Belončíka z Dolnej Lipnice, uvádzaného v obžalobe ako „famosus praedo“. Jeden z hajdúchov, ktorí ho zatkli, dostal mimoriadnu odmenu 40 zlatých zo stoličnej pokladnice.
Viacero zbojníkov a zbojníckych družín bolo pochytaných v krčmách, kde sa zastavili počas svojho presunu na iné pôsobisko. V prípade Jána Kovalíka to bola krčma v Hornej Zubrici, kde členovia družiny hodovali pri prechode z Oravy na Kysuce. Zabávali sa, jedli a pili a pospali priamo v miestnosti. Obyvatelia dediny ich počas spánku poviazali a na druhý deň ráno odviedli na Oravský hrad, kde skončili vo väzení.
Počas vyšetrovania a riešenia zbojníckych procesov oravský stoličný súd, rovnako ako i iné stoličné súdy, využíval právo „tortúry“, teda vypočúvania pri mučení, a to v prípade určitých nejasností, či potvrdenia výpovedí obžalovaných. Takto bol vypočúvaný, napríklad Albert Motyka v roku 1696, ktorý popieral svoju účasť na zbojníckom prepade mestečka Žiwiec v Poľsku. Tvrdil, že niektorých uväznených zbojníkov poznal, pretože sa narodili v susednej dedine, ale: „… W zlodegstwi a w zbognictwyi w nigakowem, že nikda nebil, ale wždicky pracne že swu žiwnost pracne gest wihledawal.“ Oravská sedria vzhľadom na nejasné výsledky vyšetrovania nariadila tortúru prvého stupňa s tým, že ak sa nepreukáže jeho účasť na prepade mestečka, bude prepustený na slobodu, v opačnom prípade ho čakal trest smrti.
Na potvrdenie pravdy boli mučeniu počas vypočúvania podrobení, napríklad bratia Juraj a Jakub Ľuptákovci, Ján Kovalík, Ján Mlynarčík, Jakub Zubro a iní. Podstúpiť „muky“ počas vyšetrovania musel i obžalovaný zbojník Andrej Veliký, aby vyzradil členov zbojníckej družiny, ktorej bol členom. Vykonať „probu“ prikázal Oravský stoličný súd i v prípade obžalovaného Jozefa Pitela z Poľska, chyteného na salaši v Lipnici. Na nohách mal rany, ktoré vyšetrovatelia považovali za strelné zranenia, získané počas „wizbigania“ sypárne v Skavici v Poľsku. Obžalovaný všetko popieral a tvrdil, že sú to rany z „pupencow“. Privolaný lekár však diagnostikoval postrelenie. Vo svojej výpovedi nakoniec Jozef Pitel priznal, že nemohol uviesť pôvod svojho zranenia, pretože ho zbojníci sprisahali.
Tresty pre zbojníkov boli veľmi prísne, pretože mali byť odstrašujúcim príkladom pre všetky potenciálne kriminálne živly: „… pre odwraczeni obeczniho w lidu pohorseny, tak tež na wistrahu a pro zachowani lidu k podobnim zlim účinkom naklonenich,…“. Zbojníci ohrozovali život obyvateľov a ich majetok, a tak museli byť k tomu adekvátne potrestaní. Zbojnícka družina Jakuba Surovca, v ktorej pôsobil aj obvinený Matej Pijak, bola postrachom ľudí: „… kdežto zgewiwsse se, weliki strach gsu lidem spusobily, takže mnozy obawagice se gich prepadnuty ani w domgech swich obnocuwat nesmely…“. Podobne v písomnej agende zbojníka Andreja Velikého sa jeho trest odôvodňoval i tým, že: „… oddal se gest k nepokogeny a russeny obecneho pokoge a bespečnosti, takže y w nočnem čase Lidem w odpočinutí oddanym, nenadale prekažku weliku, ano y wůbec wssem strach a nepokog mnohym pak Sl. Stolicziam dosti welike kelčigy a utrati pusobil…“.
Vo väčšine prípadov oravská sedria stanovila ako konečný trest pre obžalovaného a jeho dokázanú zbojnícku činnosť smrť buď sťatím, lámaním na kolese alebo obesením na „poprawnem miste“. Na zdôraznenie nezákonnej činnosti zbojníkov a ich potupy dochádzalo k sprísneniu trestu tým, že telo popraveného bolo vpletené do kolesa a hlava napichnutá na kôl: „… lidu pak obecznemu k wistraze a strassliwemu prikladu wistawene byly.“ Ak mal obvinený šťastie, mohol byť potrestaný telesným trestom (určeným počtom rán palicou alebo korbáča), prípadne väzením na Oravskom hrade alebo v stoličnom väzení v Dolnom Kubíne. Zbojníci mali vo väzení zvyčajne ešte sprísnený režim, a to buď boli prikovaní reťazou o stenu, alebo museli v určené dni v týždni ešte držať pôst, kedy dostávali iba chlieb a vodu. Taktiež bolo využívaným a bežným pravidlom to, že na väzenie odsúdení zbojníci ako prídavok dostali ešte telesný trest. Palicovanie bolo rozložené podľa počtu úderov na viacero období, napríklad: raz za pol roka 40 rán palicou.
Pri svojom rozhodovaní zohľadňovali sudcovia i priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ktoré mohli ovplyvniť konečný rozsudok. Nedostatočné dôkazy mohli viesť aj k prepusteniu obžalovaného, ohľad na mladý vek vinníka mohol zmierniť trest smrti na väzenie. Priťažujúce okolnosti, napríklad nevhodné správanie v minulosti potvrdené svedkami, usmrtenie obete pri prepade, recidíva v činnosti a pod., viedli zväčša k sprísneniu trestu.
Proti rozhodnutiu Oravského stoličného súdu mali odsúdení zbojníci, podobne ako aj iní obžalovaní, právo sa odvolať, pričom Kráľovská súdna tabuľa, ako odvolacia inštancia, mohla zmeniť pôvodný rozsudok. Na základe posúdenia všetkých okolností aj jej zástupcovia mohli ešte sprísniť či zmierniť rozhodnutie stoličného súdu. Takým bol i prípad zbojníka Mateja Korpeľa, pôvodom z Poľska, ktorý riešila oravská sedria v roku 1825. Uvedený zbojník zbíjal v Poľsku, v Liptovskej, Zvolenskej i Gemerskej stolici a na Orave sa chcel ukryť pred spravodlivosťou. Podarilo sa ho však chytiť a oravská sedria ho odsúdila na trest smrti sťatím. Obžalovaný sa však odvolal proti rozhodnutiu ku Kráľovskej súdnej tabuli, ktorá zmenila pôvodný trest smrti na šesťročné väzenie s prikovaním na reťaz, zároveň na výkon povinných prác, musel dva dni v týždni počas doby výkonu trestu držať pôst o chlebe a vode a každý polrok mal ešte dostať 40 rán palicou. Zaujímavé na tomto prípade je to, že vo väzení si odsedel iba dva roky a potom sa mu podarilo pod rúškom noci zo stoličného väzenia utiecť.
Ku koncu 18. storočia došlo postupne k upokojeniu politickej situácie, čo prinieslo konsolidáciu i po stránke sociálnej a spoločenskej. Sprísnenie opatrení štátu pri potlačovaní zbojníctva viedlo nakoniec i k jeho postupnému zániku. Proces, ktorý riešila oravská sedria v druhom decéniu 19. storočia bol v podstate posledným zbojníckym sporom a v neskoršom období sa už s tento typ súdnych sporov v trestnej agende neobjavuje.
Mgr. Iveta Floreková
historik Oravského múzea
história@oravskemuzeum.sk
Použitá literatúra a pramene:
FLOREKOVÁ, Iveta: Zbojnícke procesy v súdnej praxi Oravskej stolice. In: Zbojníctvo na Slovensku. Krakow: Towarzystwo Słowaków w Polsce, 2014, s. 84-96.
FLOREKOVÁ, Iveta: Sedriálny protokol Oravskej stolice z rokov 1688 až 1735; Z hľadiska diplomatického a historického rozboru. In: Zborník Oravského múzea XIII. Dolný Kubín: Oravské múzeum POH v DK, 1996, s. 9-24.
FLOREKOVÁ, Iveta. Sedriálny protokol Oravskej stolice z rokov 1688 až 1735. In: Mýty a skutočnosť zbojníctva na poľsko-slovenskom pohraničí v dejinách, literatúre a kultúre; materiály z medzinárodnej vedeckej konferencie Krakow, Bukowina Tatrzańska, 18.-22. október 2006. Nowy Targ: Podhalańska Panstwowa Wyzsza Szkola Zawodowa, 2007, s. 74-79.
KOČIŠ, Jozef: Súdna prax Oravskej stolice. In: Slovenská archivistika. Bratislava, 1978, roč. XIII., č. 1., s. 42-58.
Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči: Fond Oravská župa I., Trestné písomnosti a Dobrovoľné priznania.
