Druhá svetová vojna, najničivejší konflikt v dejinách ľudstva
Druhá svetová vojna sa stala najväčším a najničivejším konfliktom v doterajších dejinách ľudstva. Do víru vojnových udalostí boli strhnutí obyvatelia viac než 60 štátov, v ktorých žila v tých časoch väčšina obyvateľov Zeme. Bojové operácie sa odohrávali na troch kontinentoch, vo vlnách svetového oceánu a letecké operácie sa rozvíjali vo vzduchu. Do boja sa zapojili milióny vojakov v obrovských armádach, ale vojna kruto zasiahla predovšetkým do života civilného obyvateľstva. Celé národy boli okupované armádami agresorov, obyvatelia mnohých miest a obcí boli vystavení plošnému bombardovaniu, často konkrétne zameranému na terorizovanie civilného obyvateľstva a ničenie civilnej infraštruktúry a hrôzy vojny boli zavŕšené koncentračnými a vyhladzovacími tábormi, v ktorých sa odohrala genocída doslova v priemyselnom rozsahu. Tento svetový konflikt hlboko zasiahol aj do života obyvateľov regiónu Oravy. Tak ako celá Slovenská republika bola Orava v tomto období pod silným vplyvom fašistického Nemecka a musela sa zapojiť do druhej svetovej vojny na jeho strane. Bojové operácie proti Poľsku a hlavne proti ZSSR viedli u Slovákov k rozchodu s Nemeckom, vypuknutiu SNP a nemeckej okupácii. Oslobodenie Oravy spod fašistickej nadvlády bolo spojené s prechodom frontu, čo premenilo celý región na bojisko. Odohralo sa tu nemálo ľudských tragédií.[1]
Orava pred vypuknutím SNP
V posledných rokoch existencie medzivojnovej ČSR získala v oravských pomeroch veľmi vplyvné postavenie Hlinkova slovenská ľudová strana, HSĽS. Autonomistický blok pod jej vedením získal v posledných predvojnových voľbách v roku 1935 presvedčivé výsledky: v okrese Dolný Kubín 51,2 %, v okrese Trstená 73,9 % a Námestovo 77,9 %, čo bolo vysoko nad celoslovenský priemer.[2] Preto možno konštatovať, že po vzniku Slovenského štátu v prvých rokoch mala vládna politika na Orave reálnu podporu. Lež to neznamená, že by proti fašistickému režimu neexistovala opozícia. Predovšetkým v okrese Dolný Kubín bola početná a vplyvná komunita prívržencov Republikánskej strany maloroľníckeho ľudu (agrárnikov), ČS. sociálnej demokracie a Komunistickej strany ČSR. Patrila medzi nich značná časť inteligencie, ktorá sa nechcela zmieriť so zánikom Československej republiky a jej demokratického režimu. Zdĺhavá a pustošivá vojna, hospodárske a politické problémy, ktoré zmietali celým Slovenskom Oravu rozhodne neobišli a stúpajúca dezilúzia medzi obyvateľstvom získavala stúpencov pre odboj, ktorý sa pripravoval na otvorené vystúpenie proti fašistickej Osi. Predovšetkým v roku 1944, keď sa front blížil k slovenským hraniciam, došlo ku kryštalizácii postojov a konania, lebo pod tlakom okolností si takmer každý občan musel zvoliť stranu. Fašistický režim Slovenského štátu sa rozkladal zvnútra. Jeho verejná podpora upadala. Ani okresný veliteľ Hlinkovej gardy v Námestove Kamil Polčík už nemal ilúzie. Jeho správa veliteľstvu HG do Bratislavy z 21. 5. 1944 bola veľmi pesimistická: vzťah vojakov slovenskej armády k členom HG bol veľmi zlý a vojaci ho ani neskrývali. „Tento jav má rozhodne neblahý vplyv na študujúcu mládež, čím ďalej boľševickejšie zmýšľajúcu.“[3]
Horúce leto 1944 sľubovalo Slovensku pohnuté udalosti, lebo situácia sa vláde celkom vymykala z rúk. Napriek tomu, že dňa 12. 8. 1944 bolo vyhlásené stanné právo[4], vládnym orgánom sa nepodarilo potlačiť odbojové sily, ani zabrániť spolupráci zložiek brannej moci, úradov, ale predovšetkým širokej verejnosti s členmi odboja. Blížiaci sa front, narastajúca aktivita partizánov, silnejúce vrenie v celej spoločnosti a obavy z nemeckého zásahu vyostrovali situáciu do krajnosti. Orava neostala nedotknutá vývojom udalostí na Slovensku. Aj v miestnych pomeroch vznikala revolučná situácia. Plasticky ju vykresľuje situačná správa okresného náčelníka za Dolný Kubín o situácii v okrese v auguste 1944: „V Dolnom Kubíne na politickej škole nebrali účasť profesori gymnázia, ani učitelia meštianskej školy. Títo všetci provokatívne majú svoj negativistický postoj k terajšiemu režimu. Politická situácia následkom nepriaznivých frontových správ z východu náramne sa zhoršuje. Nespoľahlivé a štátu nepriateľské živly šíria londýnske správy, šuškaná propaganda veští blízky koniec a zrútenie sa nemeckej ríše, predpovedá víťazstvo boľševikov, čím sa ľud veľmi znepokojuje. Situácia najkritickejšia je v Dolnom Kubíne, kde práve inteligencia potajomky sa schádza po krčmách a rozširuje nepriateľskú propagandu. Sú medzi nimi mnohí, ktorí si želajú zánik Slovenského štátu.“[5]
Organizátori povstania na Orave
Hoci v mestách a obciach na Orave zostávali stúpenci režimu Slovenského štátu, väčšina z nich sa chovala pasívne. Na druhej strane Odporcovia fašizmu v regióne tvorili vnútorne veľmi diferencovanú skupinu. ktorá bola schopná sa zjednotiť pri prípravách na spoločné vystúpenie. Rešpektovali pritom zásady, prijaté pri uzavretí Vianočnej dohode o zriadení SNR. Najpočetnejšiu a najvplyvnejšiu skupinu antifašistov na Orave organizovali Pavol Lettrich a Vladimír Čaplovič. Podporovali ich veliteľ žandárov v Dolnom Kubíne nadporučík Július Kutliš a komisár politickej správy Eugen Ryboš. Ich partnermi v zmysle Vianočnej dohody bola miestna organizácia KSS. Jej hlavnými predstaviteľmi boli Július Šefránek, Ján Majer a Elena Hroboňová. V počiatkoch samostatne vystupovala aj skupina, ktorú okolo seba zhromaždil Ľudovít Kelliar. K jeho prívržencom patril lekárnik Gebura a spolu vytvárali agrárne krídlo v odboji. Treba uviesť, že všetky prúdy viedli rozhodní a odhodlaní antifašisti, ktorí navzdory vzájomným rozporom boli ochotní spolupracovať v záujme spoločnej veci.[6]
Vedúce osobnosti odboja sa vo svojom úsilí orientovali hlavne na dolnú Oravu, kde bola opozícia voči fašistickému režimu najsilnejšia a mala podchytené všetky miestne orgány moci a inštitúcie. Na hornej Orave, vo vtedajších okresoch Námestovo a Trstená bola situácia podstatne zložitejšia. V trstenskom okrese sa hlavnou oporou povstania stali Pavol Linhart – Ftorek a jeho kolega Miroslav Nešpor, ktorí riadili práce na stavbe Oravskej priehrady od roku 1941. Obe vedúce osobnosti dali na prípravu povstania k dispozícii infraštruktúru a ľudské zdroje stavby. Na stavbe priehrady zamestnávali početných utečencov z fašistických koncentračných a zajateckých táborov. Ich odbojovú činnosť pomáhali kryť miestne útvary žandárov.[7] Je potrebné zdôrazniť, že väčšina žandárov na Orave, počnúc ich veliteľom Júliusom Kuklišom a okresnými veliteľmi Jozefom Šestákom v okrese Dolný Kubín, Michalom Gábrišom v Námestove a Štefanom Moravčíkom v Trstenej sa dala do služieb protifašistického odboja a predovšetkým v čase príprav povstania, ale aj v jeho priebehu vykonali preň neoceniteľné služby. [8] Na konci augusta 1944 prešiel odboj k aktívnej činnosti. V dolnom Kubíne bol 29. 8. 1944 zorganizovaný revolučný národný výbor, spočiatku len pre okres Dolný Kubín. Ale vývoj udalostí už v najbližších dňoch viedol k tomu, že v ostatných oravských okresoch k vytvoreniu RNV nedošlo a dolnokubínsky RNV vykonával svoju funkciu v rámci celej Oravy. Organizácia RNV vychádzala, tak ako na celom Slovensku, z princípov Vianočnej dohody. Predsedom sa stal Pavol Lettrich za vznikajúcu Demokratickú stranu, hodnosť podpredsedu dostal zástupca KSS Ján Majer. Paritným spôsobom si obe strany rozdelili aj ostatné posty.[9]
Oravská vojenská posádka v predvečer povstania
Rozhodujúci význam pri organizovaní protifašistického vystúpenia mala podpora armády. Vojenská posádka na Orave sídlila v kasárňach v Dolnom Kubíne. V čase vypuknutia povstania tu bol umiestnený náhradný prápor pešieho pluku 6 a odlúčená časť pešieho pluku 4. V stave náhradného práporu pešieho pluku 6 v Dolnom Kubíne bolo 498 mužov základnej služby, 1724 mužov záloh, 91 záložných dôstojníkov. Veliteľom posádky bol plukovník Albrecht, ktorý sa odmietol vo veci SNP angažovať. Prenechal veciam voľný priebeh a neurobil nič proti prípravám na ozbrojené vystúpenie, hoci ako veliteľ posádky na Orave tak mohol ľahko urobiť.[10] Stanovisko svojho veliteľa nasledovali viacerí dôstojníci, ktorým v búrlivých posledných augustových dňoch roku 1944 zväzovala ruky nerozhodnosť. V tejto situácii vzali vec do rúk niektorí aktívni poddôstojníci a nižší velitelia, ktorí viedli posádku do ozbrojeného vystúpenia. Vojenské oddiely nadviazali kontakt s partizánmi, ktorí vstúpili do Dolného Kubína 28. 8. 1944.[11] V období od 31. 8. do 6. 9. 1944 sa vo velení vojenskej posádky na Orave vystriedali štyria velitelia: Hneď po vypuknutí SNP bol odvolaný a zatknutý plukovník Albrecht, kapitán Miškovič a podplukovník Širica velili len niekoľko dní. Až 6. 9. 1944 bol vymenovaný stály veliteľ oravskej skupiny, podplukovník Dušan Jamriška. Kapitán Miškovič bol určený za jeho zástupcu.[12]
Situáciu v Dolnom Kubíne v čase vypuknutia SNP charakterizoval jeho účastník Emil Hýroš: „Dňa 29. augusta 1944 bolo ticho pred búrkou. Všetci čakali, čo povie armáda, kto sa ujme rozpadnutého domáceho poriadku a vyvedie všetkých z neistoty. Jedno však bolo isté, že nijaká vládna moc (Slovenského štátu) neexistovala, a keby aj bola, iste by ju nikto neposlúchal. Tým skôr, ak by niekto chcel hájiť rozkazy z Bratislavy.“[13] V ten istý deň bol zachytený rozkaz podplukovníka Goliana „Začnite s vysťahovaním“ o začiatku ozbrojeného vystúpenia. Oravský RNV rozkaz poslúchol a na nasledujúci deň, 30. 8. 1944 bola vyhlásená mobilizácia. Výzvu k uverejneniu mobilizačnej vyhlášky uposlúchli všetky oravské obce a prebehla veľmi dobre. V Dolnom Kubíne, centre protifašistického odboja na Orave, vládla veľmi zmiešaná, kontroverzná atmosféra. Mobilizácia záložníkov od 18. do 40. rokov síce prebehla úspešne, ale tak vysoký počet odvedencov nebolo možné vyzbrojiť, ubytovať a zorganizovať. Práve začínala žatva a Orava bola takmer výlučne agrárny región. Roľníci, ktorí tvorili väčšinu záložníkov, ostro pociťovali svoju neprítomnosť doma v najdôležitejšej časti roka. Ich morálke neprispievali zmätky v zásobovaní, nedostatok výzbroje a absencia akýchkoľvek overených správ o nepriateľovi. Preto keď zahájili Nemci 31. 8. 1944 ozbrojený prieskum do Trstenej, po príchode zveličených správ do Dolného Kubína vypukla panika. Mnohí vojaci hľadali útočisko v kopcoch nad mestom. Revolučný národný výbor a vojenské velenie museli vynaložiť značné úsilie, aby získali kontrolu nad situáciou.[14]
Partizánsky boj a jeho metódy
Okrem pravidelnej armády sa bojov v SNP na Orave aktívne zúčastnili partizáni. Partizánske hnutie v našom regióne predstavovalo organickú súčasť širokého, intenzívneho boja proti fašistickým okupantom v Európe počas druhej svetovej vojny. Partizánske jednotky pôsobili v tyle nepriateľských vojsk. Ich úlohou bolo rozvracať nepriateľské zázemie, viazať na seba sily a prostriedky okupantov a vykonávať spravodajskú činnosť. Metódy boja partizánov na Orave charakterizoval priamy účastník týchto bojov Emil Kováčik: „Hlavnou úlohou partizánskych jednotiek na Orave bol jednak obranný boj, ale hlavne nevyhľadávať bojové akcie, ale vysielať rozviedky na ničenie tratí, nemeckých transportov, ďalej na nadviazanie spojenia s frontom, s Červenou armádou, ktorá už vtedy stála pri Liptovskom Mikuláši. Mali sme za úlohu lapať nemeckých dôstojníkov a týchto prevážať cez front ako jazykov. Ďalej zbierať informácie o fronte (nemeckom) na úseku Liptov až pred Mikulášom, o jednotkách, ktoré tam stáli, jednak počty nemeckých vojsk a podobné ďalšie akcie. Napríklad jedna z našich najväčších akcií bola, že sme získali plány opevnenia Bratislavy a zaslali ich cez front.“[15]
Podpora civilného obyvateľstva
Pre úspech protifašistického povstania, najprv vo forme otvoreného boja na frontoch Slovenského národného povstania a neskôr hlavne partizánskeho spôsobu boja bola zásadnou vecou podpora zo strany miestneho obyvateľstva. Veľká časť občanov oravského regiónu bola ochotná i za cenu obrovského osobného rizika pre seba i pre svoje rodiny podporovať odbojovú činnosť a menovite partizánske oddiely. Partizáni si tejto skutočnosti boli veľmi dobre vedomí. Ako príklad uveďme vyjadrenie významného partizána, oravského rodáka Emila Kováčika: „Veľké služby robili (pre partizánov) práve civilní obyvatelia. Tu boli – skoro tuto ten úsek od Choča, vôbec celá táto Dolná Orava, skoro všetko partizánske dediny, celé, kde nebolo jediného človeka, ktorý by bol zradil a podobne. Takže skutočne tá spolupráca s obyvateľstvom našim oravským bola veľmi dobrá a bez tejto spolupráce by nebolo bývalo možné tak účinne viesť boj, ktorý sa tu prevádzal.“[16]
Nie je to ojedinelý názor, ako o tom svedčí výpoveď partizánky Boženy Greššovej, ktorá pôsobila v inej časti Oravy: „Ešte by som spomenula, že Studená Dolina, od Podbieľa počnúc až končiac v Roháčoch, všetci ľudia podporovali plne partizánov a bez ich pomoci ťažko by sa bolo dalo tam pracovať.“[17] Názory účastníkov odboja a partizánskeho hnutia o podpore obyvateľstva potvrdzuje aj tón úradných dokumentov. Napr. Okresný náčelník okresu Trstená dňa 27. 10. 1944 musel konštatovať: „Páchatelia ani v jednom prípade neboli pristihnutí. Toto možno pripísať jedine tomu, že obyvateľstvo inkorporovaného územia nie je slovenského cítenia, z väčšej časti (vyjmúc poškodené osoby) sympatizuje s partizánmi a ich činnosťou, alebo z bojazlivosti pred terorom týchže neposkytuje bezpečnostným orgánom žiaducu podporu, ba naopak, potajomky kryje partizánov, poskytujúc im nocľah a prístrešie.“[18]
Rovnako ako partizáni sa nezaobišli bez pomoci a podpory zo strany verejnosti ani odbojoví činitelia, ktorí organizovali protifašistický odpor z tyla. Dosvedčuje to okresný náčelník v Trstenej svojim hlásením z 6. 8. 1944: „V poslednej dobe boli zistené prípady, že súkromné osoby poskytli nocľah, alebo iné krátkodobé ubytovanie rôznym neznámym osobám, v mnohých prípadoch bezpečnostnými orgánmi hľadaným, bez toho, aby tieto orgány o tom včas nadobudli vedomia… Vyskytli sa prípady prenájmu odľahlých budov, alebo samôt, kde potom vydržiavali si títo podvratní pracovníci svoje periodické schôdzky. V mnohých prípadoch sa tak stalo s vedomím ich majiteľov.“[19]
Orava ako osobitné bojisko Slovenského národného povstania
Vojenská posádka na Orave, posilnená mobilizovanými záložníkmi a jednotkami partizánov sa od 31. 8. 1944 museli brániť intervencii nemeckých fašistických vojsk, ktoré na Oravu útočili z troch strán. 1009 granátnický prápor, vyčlenený z tankovej divízie Tatra sa blížil od Zázrivej. Bojová skupina SS Schäffer, ktorá pôsobila proti povstalcom smerom od Ružomberku, neskôr bola v tomto priestore nasadená nemecká bojová skupina, do ktorej boli zaradené jeden prápor tankovej divízie Tatra, jeden prápor frekventantov školy leteckých pozorovateľov 2 a jednej delostreleckej batérie, vyčlenenej od 18 divízie tankových granátnikov SS. Na hornej Orave smerom z Poľska útočila bojová skupina Volkmann. Činnosťou proti príslušníkom odboja sa zaoberali aj jednotky 14 divízie granátnikov Galizien a členovia Abwehrgruppe 218 s krycím menom Edelweiss.[20] Už 31. 8. 1944 vojaci bojovej skupiny Volkmann obsadili Oravskú Polhoru. Sebadôvera vojakov oravskej skupiny vzrástla po prvej úspešnej zrážke s fašistami, keď rota mužov pod velením nadporučíka Fleischera zlikvidovala 1. 9. 1944 v Oravskom Podzámku nemeckú prieskumnú hliadku a ukoristila 2 nákladné autá.[21]
V prvom boji medzi povstaleckým vojskom, partizánmi a nemeckými okupačnými silami, ku ktorému došlo v Oravskom Podzámku, bol zabitý jeden príslušník nemeckého poľného žandárstva a piati boli zajatí.[22] Prvý nápor fašistov viedol k strate veľkej časti Hornej Oravy. Už do 8. 9. 1944 boli obsadené Trstená a Tvrdošín, obrancovia s vypätím síl bránili údolie rieky Oravy neďaleko Krivej. Keď 5. 9. 1944 hitlerovci obsadili Ružomberok a 12. 5. 1944 Kraľovany, ocitla sa povstalecká Orava v obkľúčení zo všetkých strán. Hlavný úder nacistov dopadol 13. 9. 1944, keď vojská Wehrmachtu a SS prelomili obranu povstalcov na vrchu Brestová a obsadili Dolný Kubín.[23] Po porážke na Brestovej sa situácia oravskej skupiny 1. československej armády na Slovensku podstatne zhoršila. Nemecké vojská druhý krát a natrvalo obsadili Dolný Kubín 18. 9. 1944 a odrezali jednotky povstalcov na hornej Orave, predovšetkým pri Krivej, ktoré tam bránili postupu fašistov údolím rieky Oravy. Vojaci pod velením poručíka Justa preto zrušili svoju líniu a zahájili ústup na juh, kde sa spojili so zvyškami oravskej skupiny. V treťom septembrovom týždni držali povstalecké jednotky poslednú obranu v trojuholníku Zázrivá – Párnica – Lúčivná, čím blokovali najdôležitejšie komunikácie z Oravy na Žilinu a znemožňovali fašistom využívať Oravskú vicinálnu železnicu. Vojenská posádka spoločne s partizánmi kládla odpor až do 3. 10. 1944, keď veliteľ oravských vojakov, podplukovník Dušan Jamriška na príkaz velenia 1. československej armády na Slovensku odviedol zvyšky Oravskej vojenskej skupiny na slobodné územie pri Banskej Bystrici, aby mohli pokračovať v boji na ostatných bojiskách SNP.[24]
Po odchode povstaleckých vojakov z Oravy pokračovali v boji príslušníci partizánskych oddielov. Na území Oravy mali tri hlavné oblasti pôsobenia: v oblasti Párnica – Zázrivá, v oblasti Chočských vrchov a v priestoroch Západných Tatier – Roháčov. Bojová, spravodajský a diverzná činnosť partizánov udržiavala fašistický okupantov v napätí a prispela svojim dielom k celkovému boju proti Hitlerovi, ale nedokázala zabrániť tomu, aby nemecké fašistické vojsko udržiavalo pod svojou priamou kontrolou väčšinu územia Oravy. To sa zmenilo až v dôsledku prechodu frontu v zime a na jar roku 1945.[25]
Prechod frontu a oslobodenie Oravy spod nacistickej okupácie
Boje na Orave a prechod frontu boli v kontexte druhej svetovej vojny epizódou záverečnej fázy boja Spojených národov proti Hitlerovi. Vojenské operácie, spojené s prechodom frontu cez územie Oravy v r. 1945 sú čo do rozsahu a intenzity bojov najintenzívnejším vojenským konfliktom, aký sa v regióne odohral. V rámci Západokarpatskej a Ostravskej operácie sa do tejto oblasti prebojovali vojská sovietskej 1. gardovej a 18. armády 4. ukrajinského frontu, ktoré sa usilovali zlomiť odpor nemeckých vojsk a ich spojencov z armádnej skupiny Heinrici, neskôr premenovanej na 1. tankovú armádu. Orava sa stala vedľajším bojiskom úsilia sovietskych a československých vojsk o dobytie Ostravy v záverečných mesiacoch druhej svetovej vojny v Európe.[26]
Koncom januára a vo februári sa sovietske jednotky usilovali prelomiť nemeckú obranu na hornej Orave, ale dosiahli len obmedzených výsledkov. Nový útok v marci 1945 v rámci Ostravskej operácie priniesol tiež len obmedzené výsledky. Nemecké jednotky a ich spojenci si nielen udržali pozície, ale podnikali aj silné protiútoky.[27] Na konci marca sa sovietske sily preskupili a zahájili na Orave nový útok, ktorý po intenzívnom boji o mesto Trstená a okolité obce viedol k prielomu obrany fašistov a v apríli 1945 bolo celé územie regiónu pod kontrolou Červenej armády. V oblasti Kraľovian sa na oslobodení regiónu zúčastnili vojaci 1. československého armádneho zboru v ZSSR. Prechod frontu znamenal koniec nemeckej vojenskej okupácie, spojenej s masovými represiami nie len voči odporcom nacizmu, ale i voči civilnému obyvateľstvu. Cena za víťazstvo Červenej armády a 1. československého armádneho zboru bola vysoká – v bojoch padli tisíce vojakov oboch bojujúcich strán.[28]
Obyvatelia regiónu pocítili, rovnako ako v iných častiach Slovenska či Európy, cez ktoré prešiel front, všetky hrôzy modernej vojny. Na následky bombardovania, delostreleckého, mínometného a raketového ostreľovania a pouličných bojov v mestách a obciach zahynuli stovky civilných obyvateľov, mnoho ďalších osôb bolo zranených. Okrem priamych obetí vojenských operácií sa bohužiaľ vyskytli násilné excesy vojakov voči civilným obyvateľom, a to nielen z radov nemeckej armády a jej spojencov, ale aj zo strany príslušníkov sovietskych vojsk. Región utrpel devastujúce škody na majetku. Celé obce vyhoreli, zničené a poškodené boli železničná trať, cesty a mosty. Veľké hospodárske ujmy utrpeli obyvatelia regiónu v dôsledku rekvirácií a násilných konfiškácií dopravných prostriedkov, domácich zvierat, potravín, krmiva, ale i predmetov osobnej potreby vojakmi. Najväčšie škody spôsobili príslušníci nemeckej armády a jej spojenci, ale ďalšiu záťaž pre obyvateľov si vyžiadala aj činnosť a zásobovanie sovietskych jednotiek.
Miesto záveru
V týchto dňoch si pripomíname 80. výročie od vypuknutia Slovenského národného povstania. Od týchto pohnutých čias už uplynulo toľko rokov, že by vydali za jeden celý dlhý a naplnený ľudský život. Napriek tomu, či skôr práve preto, nestratili dodnes nič zo svojho významu a aktuálnosti. Obyvatelia Slovenska a v rámci neho aj Oravci boli postavení pred historickú voľbu a zvolili si otvorený boj proti Hitlerovi a jeho režimu, založenom na rasizme, agresii a genocíde. Museli sa postaviť mocnej, odhodlanej a úplne bezohľadnej ničivej mašinérii, ktorá okupovala takmer celú kontinentálnu Európu a to v jednej z najťažších foriem ozbrojeného zápasu: povstaním v tyle okupanta. To znamenalo boj v obkľúčení, s malou nádejou na okamžitú a účinnú pomoc a zápas zoči voči silnejšiemu, vojensky skúsenejšiemu a lepšie vyzbrojenému protivníkovi. A hrdinovia, ktorí sa do tohto zápasu pustili, neboli nejakí bájni bohatieri, ale prostí smrteľníci, často tak zvane malí, obyčajní ľudia. A oni za cenu svojej krvi, potu a sĺz zastavili a potom zničili vražedný, neľudský režim, založený na svojvoľnej likvidácii jemu nepohodlných ľudí. Jednotlivcov, celých rodín, ba celých národov. Slovenské národné povstanie bolo bojom za slobodu, nezávislosť a ľudskú dôstojnosť. Ale hlavne bolo bojom za život. Za prežitie tých, ktorých Adolf Hitler a jeho nasledovníci spupne označili za pod-ľudí, určených k likvidácii.
PhDr. Martin Chmelík
Historik Oravského múzea P.O.Hviezdoslava
Zoznam odbornej literatúry:
CSÉFALVAY, František.: Vojenské dejiny Slovenska V. Bratislava: Magnet-pess, 2008.
CSÉFALVAY, František: Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1945 – 1945. Bratislava: Vojenský historický ústav, 2013
ĎURČO, Marek: Rok 1944 v dejinách mesta Trstená. In: Zborník Oravského múzea XXXVII. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2020: 133 – 154
GREČKO, Andrej Antonovič: Cez Karpaty. Bratislava: Pravda, 1973
CHMELÍK, Martin: Partizánske skupiny na Orave počas druhej svetovej vojny. In: Zborník Oravského múzea XXVIII. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2011: 74 – 105
CHMELÍK, Martin: Prechod frontu a oslobodenie Oravy v roku 1945. In: Zborník Oravského múzea XXXI. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2014: 122 – 148
CHMELÍK, Martin – Peter TOMÁŇ: Zachované vojenské opevnenia na Orave z epochy druhej svetovej vojny. In: Zborník Oravského múzea P. O. Hviezdoslava XXXVIII. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2021: 131 – 157
KOLEKTÍV: Vojenské dějiny Československa, IV. díl (1939 – 1945). Praha: Naše Vojsko, 1988
LANGER, Juraj – Jozef MLYNARČÍK.: Protifašistický odboj na Orave. Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľstvo, 1967
MLYNARČÍK, Juraj: Orava v oslobodzovacích bojoch r. 1945. Dolný Kubín, 1970
PAULIAK, Ervín.: Od povstania k oslobodeniu. Bratislava: Pravda, 1985
RICHTER, Karel a kolektív: Podiel 1. čs. armádneho zboru na oslobodzovaní Československa sovietskou armádou. Praha: Magnet, 1975
TESÁREK, Pavel – Martin CHMELÍK: Činnosť partizánskych jednotiek v priestore Zázrivá – Lučivná v októbri a novembri 1944. In: HRUBOŇ, Anton – Juraj KRIŠTOFÍK: Partizáni a Slovensko. Krakov: Spolok Slovákov v Poľsku, 2013: 163 – 180
Zoznam archívnych prameňov:
MV SR ŠAŽB, fond Tatranská župa, 1940 – 1945
MV SR ŠAŽB, fond Krajský súd Ružomberok, 1875 – 1947
MV SR ŠAŽB DK, fond Okresný úrad Dolný Kubín 1923 – 1945
MV SR ŠAŽB DK, fond Okresný úrad Trstená 1923 – 1945
MV SR ŠAŽB DK, fond Okresný úrad Námestovo 1923 – 1945
Zbierkový fond:
Múzeum SNP Banská Bystrica A4-1/44, Spomienka Cyrila Šolca partizánsky oddiel Tichonova
Zbierkový fond Oravského múzea P. O. Hviezdoslava, Spomienky B. Greššovej, číslo odb. inventára H-905
Zbierkový fond Oravského múzea P. O. Hviezdoslava, Spomienky E. Kováčika, číslo odb. inventára H-903
Zbierkový fond Oravského múzea P. O. Hviezdoslava, Spomienky E. Hýroša, číslo odb. inventára H-4280
Zbierkový fond Oravského múzea P. O. Hviezdoslava, Spomienky D. Jamrišku, číslo odb. inventára H-6240
Zoznam skratiek:
SNP Slovenské národné povstanie
MV SR ŠAŽB Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, štátny archív Žilina so sídlom v Bytči
MV SR ŠAŽB DK Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, štátny archív Žilina so sídlom v Bytči, pracovisko Dolný Kubín
[1] CHMELÍK, Martin – Peter TOMÁŇ: Zachované vojenské opevnenia na Orave z epochy druhej svetovej vojny. In: Zborník Oravského múzea P. O. Hviezdoslava XXXVIII. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2021: 131 – 157, s. 142
[2] CHMELÍK, Martin: Prechod frontu a oslobodenie Oravy v roku 1945. In: Zborník Oravského múzea XXXI. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2014: 122 – 148, s. 143
[3] CHMELÍK, Martin: Prechod frontu a oslobodenie Oravy v roku 1945. In: Zborník Oravského múzea XXXI. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2014: 122 – 148, s. 143
[4] PAULIAK, Ervín.: Od povstania k oslobodeniu. Bratislava: Pravda, 1985, s. 217
[5] Múzeum SNP Banská Bystrica A4-1/44, Spomienka Cyrila Šolca partizánsky oddiel Tichonova, s. 13
[6] Zbierkový fond Oravského múzea P. O. Hviezdoslava, Spomienky D. Jamrišku, číslo odb. inventára H-6240
[7] CHMELÍK, Martin: Partizánske skupiny na Orave počas druhej svetovej vojny. In: Zborník Oravského múzea XXVIII. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2011: 74 – 105, s. 92
[8] TESÁREK, Pavel – Martin CHMELÍK: Činnosť partizánskych jednotiek v priestore Zázrivá – Lučivná v októbri a novembri 1944. In: HRUBOŇ, Anton – Juraj KRIŠTOFÍK: Partizáni a Slovensko. Krakov: Spolok Slovákov v Poľsku, 2013: 163 – 180, s. 168
[9] LANGER, Juraj – Jozef MLYNARČÍK.: Protifašistický odboj na Orave. Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľstvo, 1967, s. 55
[10] MV SR ŠAŽB DK fond Okresný úrad Trstená 1923 – 1945, Š. 87, 15/1945 prez.
[11] Zbierkový fond Oravského múzea P. O. Hviezdoslava, Spomienky B. Greššovej, číslo odb. inventára H-905
[12] MV SR ŠAŽB DK fond Okresný úrad Trstená 1923 – 1945, Š. 77, 861/1943 prez.
[13] Zbierkový fond Oravského múzea P. O. Hviezdoslava, Spomienky E. Kováčika, číslo odb. inventára H-903
[14] Zbierkový fond Oravského múzea P. O. Hviezdoslava, Spomienky E. Kováčika, číslo odb. inventára H-903
[15] Zbierkový fond Oravského múzea P. O. Hviezdoslava, Spomienky E. Hýroša, číslo odb. inventára H-4280
[16] LANGER, Juraj – Jozef MLYNARČÍK.: Protifašistický odboj na Orave. Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľstvo, 1967, s. 54
[17] MV SR Štátny archív v Bratislave, OLS BA 155/47 adm
[18] CHMELÍK, Martin: Partizánske skupiny na Orave počas druhej svetovej vojny. In: Zborník Oravského múzea XXVIII. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2011: 74 – 105, s. 77
[19] Zbierkový fond Oravského múzea P. O. Hviezdoslava, Spomienky D. Jamrišku, číslo odb. inventára H-6240
[20] CHMELÍK, Martin: Partizánske skupiny na Orave počas druhej svetovej vojny. In: Zborník Oravského múzea XXVIII. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2011: 74 – 105, s. 75
[21] CHMELÍK, Martin: Partizánske skupiny na Orave počas druhej svetovej vojny. In: Zborník Oravského múzea XXVIII. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2011: 74 – 105, s. 77
[22] LANGER, Juraj – Jozef MLYNARČÍK.: Protifašistický odboj na Orave. Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľstvo, 1967, s. 50
[23] LANGER, Juraj – Jozef MLYNARČÍK.: Protifašistický odboj na Orave. Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľstvo, 1967, s. 48
[24] MV SR ŠAŽB DK, fond Dolný Kubín, fond Okresný úrad Dolný Kubín 1923 – 1945., Š. 24, 884/1944 prez.
[25] MV SR ŠAŽB DK, fond Dolný Kubín, fond Okresný úrad Dolný Kubín 1923 – 1945, Š. 24, 31/44 prez.
[26] LANGER, Juraj – Jozef MLYNARČÍK.: Protifašistický odboj na Orave. Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľstvo, 1967, s. 9
[27] MV SR ŠAŽB DK, fond Okresný úrad Námestovo 1923 – 1945, Š. 91, 178/1944 prez.
[28] CHMELÍK, Martin: Prechod frontu a oslobodenie Oravy v roku 1945. In: Zborník Oravského múzea XXXI. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2014: 122 – 148, s. 123
