Človek už dlhé stáročia pretvára prírodu a využíva jej zdroje pre vlastné potreby. Od najjednoduchších činností, zdokonaľovaním technických postupov a pracovných nástrojov sa postupne vyšpecifikovali jednotlivé pracovné činnosti, ktoré ovplyvňovali a vytvárali svet duchovnej a hmotnej kultúry. Počas historického vývoja spoločnosti sa formovali výrobné spôsoby, ktoré tvorili podmienky na vyprofilovanie špecializovaných remeselných činností, od výroby bežne používaných predmetov, potrebných ku každodennému životu, až po nádherné umelecké diela.
Základným živobytím obyvateľstva v minulosti bolo poľnohospodárstvo a chov dobytka. Všetko, čo človek potreboval pre chod vlastnej domácnosti a svojho hospodárstva, si dokázal vyrobiť a zhotoviť sám. O remesle môžeme však hovoriť v tom momente, keď sa výrobná činnosť oddelila od poľnohospodárstva a človek – remeselník sa už venoval najmä tejto špecializovanej práci, ktorá sa stala jeho hlavným zamestnaním a výrobky začal vyrábať pre trh.
V rozpätí 9. a 12. storočia sa na Slovensku postupne z poľnohospodárstva vyčlenilo remeslo. Medzi remeslá, ktoré sa uplatňovali už v ranom feudalizme sa radilo šperkárstvo, hrnčiarstvo a kováčstvo.
Archeologickými výskumami niektorých lokalít na Orave (Trniny, Ostrá a Tupá skala), na ktorých máme doložené nálezy keramiky, šperkov a kovových nástrojov, môžeme predpokladať, že i na území Oravy sa v najstaršom období už začala vyvíjať remeselná výroba, hoci nie úplne oddelená od poľnohospodárstva.
Orava, charakteristická horským prostredím, ale s nízkou úrodnosťou pôdy, nevytvárala veľmi priaznivé podmienky pre rozvoj remeselnej výroby. Úmorná práca poddaných na vlastnom hospodárstve, plnenie predpísaných robôt a dávok pre zemepána spôsobovalo to, že odpútanie sa roľníka od pôdy bolo zdĺhavejšie. Kúpna sila obyvateľov bola slabá, vnútorný trh sa rozvíjal pomaly a hospodári si predmety každodennej potreby zhotovovali vo vlastnej réžii. Práve tento znak sa vlastne stal i najtypickejším pre počiatočný stav vývoja remesla na Orave.
Prvé písomné zmienky o remeselnej činnosti na Orave zo staršieho obdobia sú dosť skromné. Informácie o konkrétnych remeselníkoch sa objavujú v portálnych súpisoch Oravského panstva začiatkom 18. storočia a v jednom z nich, z roku 1712, sú evidované ich počty a špecializácie v jednotlivých lokalitách. V 17. storočí už na Orave pracovalo niekoľko samostatných remeselníkov a s nepriamymi zmienkami o nich sa stretávame v písomných prameňoch z roku 1619, keď Michal Nižňanský, provizor Oravského panstva, posielal Alžbete Czoborovej do rodinného sídla v Bytči kožky vyrobené „kušnierom“ (kožušníkom) a 30 kusov glazovaných hrnčekov.
Obdobie 17. a začiatku 18. storočia bolo pre Oravu, podobne ako i pre celé Uhorsko, obdobím vojenských nepokojov, poznačené rôznymi povstaniami a hospodárskym úpadkom. Neúrody a choroby, dôsledok týchto neutešených čias, prispeli k zhoršeniu stavu poddanských hospodárstiev. Napriek týmto nepriaznivým skutočnostiam sa domáca a remeselná výroba, i keď s istými ťažkosťami, rozvíjala pomaly ďalej. Práve z polovice 18. storočia máme zachované písomné doklady, ktoré dokumentujú už špecifikáciu a rozvoj remesla na Orave. Podmienené to bolo i tým, že nárastom obyvateľstva sa postupne vyčerpal pôdny fond, a tak sa roľníci snažili hľadať nové možnosti obživy a zamestnania.
K jedným z najrozšírenejších remesiel, o ktorom máme správy už i zo začiatku 17. storočia, sa radilo remeslo mlynárske. Nebolo hádam dediny, v ktorej by sa nenachádzal aspoň jeden múčny mlyn, buď v správe danej lokality alebo šoltýsov.
Z múky, zomletej v mlyne, sa piekol chlieb, biele pečivo a rôzne koláče. Vo väčšine oravských domácností si ľudia piekli chlieb sami pre vlastnú potrebu, ale napriek tomu sa v 18. a 19. storočí objavujú v niektorých lokalitách zmienky o pekároch (Dolný Kubín, Oravský Podzámok), cukrároch (Trstená) a pernikároch (Trstená).
V rámci potravinárskych remesiel sa na Orave spomínajú v 18. storočí výrobcovia ľanového oleja „oleum lini conficiens“ (Zákamenné, Oravské Veselé, Rabča, Zubrohlava, Trstená, Hladovka, Klin). Ako samostatné remeslo sa olejníctvo nevyprofilovalo, ale pretrvávalo vo forme domácej výroby.
Chov dobytka, rozšírený na území Oravy, podmienil spracovanie a predaj mäsa, spojený s rozvojom mäsiarskeho remesla. V urbároch zo 17. a 18. storočia sa nachádzajú poplatky za „mäsiarov“. Mäsiarski majstri vykonávali svoje remeslo napríklad: v Trstenej, Dolnom Kubíne, Veličnej, Tvrdošíne, Hruštíne, Zákamennom, Ťapešove, Bobrove, Rabči, Brezovici, Dolnej Lipnici, Podvlku, Chyžnom a iných lokalitách.
Ďalšie remeslá, viazané na chov dobytka, boli remeselné činnosti, zamerané na spracovanie kože: garbiari, ševci, čižmári, črievičkári, kordovaníci, remenári a sedlári.
Začiatkom 18. storočia sa spomínajú ševcovskí majstri v lokalitách, ako boli napríklad: Lokca, Námestovo, Vitanová, Trstená, Krásna Hôrka, Veličná, Oravská Poruba a iné. Neskôr už bolo ševcovské remeslo veľmi rozšírené.
Dokladom o tom, že sa v 17. storočí zo ševcovského remesla vyčlenilo čižmárske svedčí majstrovská listina z roku 1617. Čižmárske dielne nachádzame v 17. a 18. storočí v lokalitách, akými boli napríklad: Trstená, Lokca, Podvlk, Chyžné, Dolný Kubín, Istebné, Párnica a iné.
Pôvodne sa spracovaním kože zaoberali ševci, ale neskôr sa tejto činnosti začali venovať garbiari. Daňový súpis z 18. storočia uvádza existenciu garbiarskych dielní v Trstenej.
So zmienkami o kordovaníkoch sa stretávame až v 19. storočí. Kordovanícki majstri sa spomínajú v zápisoch spoločného remeselného cechu v Dolnom Kubíne.
Remenárske a sedlárske remeslo nebolo na Orave veľmi rozšírené. Sedlár sa spomína v dedine Vaňovka v polovici 18. storočia a remenári v 2. polovici 18. storočia. Uvedené remeslá sa uplatňovali vo väčšej miere až v 19. storočí.
Predpokladom rozvoja kožušníckeho remesla bol chov oviec, na Orave rozšírený od najstaršej minulosti. Spracovať kožu a vypracovať z nej kožuch, dokázali viacerí obyvatelia aj po domácky. V 17. storočí vykonávali kožušnícke remeslo majstri v dedinách, napríklad: Lokca, Babín, Vitanová, Orávka, Oravská Jasenica, Slanica, Leštiny, Jasenová a mestečkách Námestovo, Trstená, Tvrdošín a iné.
Kováčske remeslo malo svoj dlhý historický vývoj. Kováč bol dôležitým a potrebným remeselníkom nielen na dedine, ale i v meste, pretože jeho výrobky (poľnohospodárske a kovové náradie, klince, podkovy) využívali ľudia v každodennom živote. S kováčskymi dielňami sa stretávame skoro v každej dedine.
Široké spektrum výrobkov, ktoré kováči vyrábali, viedlo neskôr k rozčleneniu pracovných činností a z kováčskeho remesla sa osamostatnili ďalší remeselní špecialisti: zámočníci, medikováči, zvonolejári, kotlári, výrobcovia brnené a štítov, výrobcovia mečov, zlatníci, nožiari, cínari, ihlári, blachári a tiež hodinári.
Na Orave sa z uvedených remesiel uplatňovali predovšetkým zámočníci (Hladovka, Tvrdošín, Párnica, Oravská Polhora, Dolná Lipnica, Suchá Hora, Rabčice, Trstená, Veličná), majstri kotlárskeho remesla sa spomínajú vo Veličnej a Dolnom Kubíne, nožiar sa uvádza vo Veličnej, zlatníci vykonávali svoje remeslo v Istebnom, Dolnom Kubíne, Tvrdošíne a Slanici, existenciu hodinárskeho remesla dokladá zmluva s hodinárom v Oravskom Podzámku.
V 19. storočí sa v zápisoch spoločného remeselného cechu v Dolnom Kubíne nachádzajú zmienky i o medikováčoch, blachároch a kotlároch.
Špeciálny druh kováčskeho remesla predstavovali tzv. hámroví kováči, ktorí pôsobili na Orave v lokalite Hámre a zmienky o nich pochádzajú z polovice 18. storočia. Pracovali v železných hámroch, ktorých vznik sa datuje do 17. storočia.
Dlhú tradíciu na Orave malo hrnčiarske remeslo. V 18. storočí si popredné miesto v hrnčiarskej výrobe udržiavali mestečká Tvrdošín a Veličná. Okrem nich hrnčiarski majstri pracovali i v ďalších lokalitách: Suchá Hora, Hámre, Horná Lehota, Záskalie, Vasiľov, Trstená, Podvlk, Osada, Podbiel, Krivá a Oravský Biely Potok.
V rámci remesiel, ktoré spracovávali hlinu, sa na Orave uplatňovali aj tehliari, spomínaní v Oravskom Podzámku.
Zaujímavou surovinou pre niektorých obyvateľov Oravy bol kameň. Jeho opracovávanie podporilo vznik a rozvoj kamenárskeho remesla, spomínaného už v 17. storočí v lokalitách: Pucov, Medzibrodie, Pribiš, Bziny, Pokryváč, Medzihradné, Podbiel, Oravský Biely Potok a Brezovica. Toto remeslo si zachovalo svoje tradície až do súčasnosti, i keď už predovšetkým v umeleckej rovine.
Stavebné remeslá boli na Orave zastúpené murármi (Trstená, Dolný Kubín) a sklármi (Jasenová).
Hornatý charakter územia Oravy s bohatstvom lesov sa stal dobrým základom pre rozvoj remeselnej výroby spracovávajúcej drevo. Z drevárskych remesiel sa v regióne uplatňovali stolári (Trstená, Veličná, Lokca, Hruštín). Zmienky o tokárskych majstrov sú veľmi sporadické (Trstená). Ani tesárskych majstrov nebolo veľa, uvádzajú sa v lokalitách: Hruštín, Mútne, Veličná, Zázrivá, Dolná Lipnica, Jablonka, Kulich, Suchá Hora, Trstená.
Debnárske remeslo je doložené v Lokci, Tvrdošíne, Hornej Lipnici, Veličnej, Tvrdošíne a Ústí.
Najrozšírenejším remeslom v tomto obore bolo kolárstvo. Dielne vznikali najmä v lokalitách situovaných pri cestách. Najviac kolárskych dielní existovalo v Párnici, cez ktorú viedla stará obchodná cesta.
Výroba a spracovanie textilu bolo na Orave veľmi rozšírenou činnosťou, ktorá zastávala v živote obyvateľov významné miesto. Pestovanie technických plodín (ľan a konope) si na Orave udržalo dlhú tradíciu a v minulosti malo charakter urbárskych povinností.
Ľanové vlákno spracovávali tkáči, predovšetkým v lokalitách hornej Oravy, pre ktorých sa tkanie stalo hlavným zdrojom obživy: Rabčice, Rabča, Klin, Oravské Veselé, Mútne, Horná a Dolná Lipnica, Jablonka, Podvlk, Pekelník, Bukovina, Suchá Hora, Zákamenné, Novoť, Horná a Dolná Zubrica, Chyžné, Liesek a iné.
Plátno sa spracovávalo v mangľoch a farbiarňach, písomne doložených vo Veličnej, Námestove, Bobrove, Zubrohlave, Ústí, Kline, atď. Výroba plátna bola vo veľkej miere určená na predaj, ktorým sa zaoberali obchodníci s plátnom zo Slanice, Námestova, Jablonky a Bobrova.
Farbenie plátna predstavovalo vyššiu formu spracovania textílie. Farbiari sú uvádzaní v lokalitách: Slanica, Bobrov, Veličná, Dolný Kubín.
Súkno sa spracovávalo vo valchách, ktorých existenciu máme doloženú v 17. a 18. storočí v lokalitách, ako boli napríklad: Zuberec, Habovka, Zubrohlava, Breza, Lomná, Oravská Polhora, Párnica, Podbiel, Kraľovany, Krušetnica, Jasenová, Dlhí, Zázrivá a iné.
Konečným spracovaním textílie bolo zhotovenie odevu, ktorý si dokázali mnohé oravské ženy vyrobiť po domácky. So stúpajúcimi nárokmi na kvalitu sa postupne vyšpecifikovali ako remeslo i krajčíri (Lokca, Trstená, Tvrdošín, Veličná, Námestovo, Oravská Jasenica, Vavrečka, Podvlk, Jablonka, atď.). Súčasťou textilných remesiel boli aj gombičkári (Veľký Bysterec) a klobučníci (Trstená).
Koncom 18. storočia sa v písomných prameňoch objavujú zmienky aj o papiernickom remesle, a to žiadosti papiernických majstrov o súhlas so založením papierní (Valaská Dubová a Nižná).
Majstri povrazníckeho remesla sa spomínajú v 18. storočí v Tvrdošíne a niekoľko zmienok pochádza aj z 19. storočia.
Mgr. Iveta Floreková
Historik Oravského múzea
historia@oravskemuzeum.sk
Použitá literatúra a pramene:
FLOREKOVÁ, Iveta: Remeslo na Orave do zániku cechov. In: Jagnešáková, M. (Ed.). História remesla a uchovávanie remeselných tradícií na území Oravy, Ziemi Sądieckiej a Liptova. Dolný Kubín: Oravské múzeum POH., 2017, s. 31 – 54.
HORVÁTH, Pavol: Remeslo a obchod na Orave v 18. storočí. In: Čaplovič, P. (Ed.). Zborník Oravského múzea II. Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľstvo, 1978, s. 57 – 73.
Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči, Fond Oravský komposesorát a Oravská župa I.
Oravské múzeum POH, Fond Čaplovičovej knižnice, ČK X-3029.
