V utorok 8. novembra 2022 sme si pripomenuli 101. výročie úmrtia najväčšieho pevca Slovenska – Pavla Országha Hviezdoslava. Otec všetkých slovenských umelcov skonal vo veku 72 rokov vo svojom dolnokubínskom dome. Vďaka spomienkam doktora Ladislava Nádašiho (Jégé) a profesora Alberta Pražáka, vieme pomerne presne ako vyzerali jeho posledné chvíle na tomto svete.
Podľa doktora Nádašiho, básnikovho celoživotného priateľa i osobného lekára, sa Pavol Országh Hviezdoslav až do dňa svojich 72. narodenín tešil pevnému zdraviu. Ako píše v článku Súkromný život Hviezdoslava, celých dvadsať rokov, ktoré básnik prežil v Dolnom Kubíne, bol vyjmúc nejakých malicherných neduhov, vždy zdravý a čerstvý. V dvadsiatom prvom roku však zaklopala nemilosrdná choroba na jeho dvere. Keď Ladislav Nádaši prišiel svojho priateľa 2. februára 1921 (v deň jeho narodenín) navštíviť, našiel ho neobyčajne zroneného a zmeneného. Nebol už tým živým, všetko obodrujúcim domácim pánom, ktorého si ho pamätal. Nasledujúci deň Hviezdoslav uľahol, aby sa vybral na onú púť, ktorej koniec bol návrat k pôvodcovi onej duše. A ako ďalej uvádza, darmo schyľovali nad ním svoje múdre hlavy naši najznamenitejší profesori v Prahe a v Bratislave, darmo sa liečil v kúpeľoch, ktoré sa chlúbia, že liečia s istým účinkom. Smrť sa už viac nedala odohnať.
Doktor Nádaši diagnostikoval slabnúcemu básnikovi katarálne zapálenie pľúc. Po troch týždňoch síce Pavlove pľúca ako-tak prišli k sebe, no jeho srdce už bolo nezhojiteľne zoslabené. Hoci absolvoval liečebný pobyt v sanatóriu v Prahe – Podolí aj v kúpeľoch Luhačovice a liečili ho znamenití profesori (Josef Pelnář a Kristián Hynek), všetka lekárska veda nevedela zamedziť pokrok slabnutia jeho srdca.
Ako uvádza v článku Posledné dni Hviezdoslava, po návrate z Luhačovíc Hviezdoslav ešte vládal chodiť, ale okruh jeho pohybovania v dome sa deň čo deň zmenšoval. Počas leta ešte sedával na otvorenej verande svojho domu, kde prijímal aj návštevy. S postupujúcim časom ho však choroba tisla stále viacej dovnútra. Už vládal prejsť len z jednej izby do druhej a posledný týždeň svojho života trávil len svojej spálni. Hoci ho trápila vodnatieľka i silné bolesti brušnej dutiny, jeho duša, dokiaľ nemoc nepremohla jeho sily telesné, bola stále čulá, zaujímajúca sa o všetko navôkol. Hviezdoslav trpezlivo znášal svoj ťažký zdravotný stav a ako poznamenal jeho priateľ doktor Nádaši, často dojemnými slovami vyslovoval svoje uznanie, svoju vrelú vďaku za každú, podľa neho vždy preháňanú láskavosť. Posledné dni svojho života strávil Pavol Országh Hviezdoslav prevažne sediac. Keďže sa už nevládal hýbať, bolo potrebné prekladať ho. Dňom i nocou sa oň s bezmernou trpezlivosťou a na najmenšie maličkosti ohľad berúcou láskavosťou starala jeho manželka – Ilonka. Len v posledných dňoch básnikovho života jej prišla na pomoc pani Kamila Čajková z Liptovského Mikuláša.
Vzácne svedectvo o posledných hodinách Pavla Országha Hviezdoslava na tomto svete spísal po rokoch i ďalší Pavlov blízky priateľ – literárny historik Albert Pražák. Profesor Pražák pricestoval do Dolného Kubína včasráno 7. novembra 1921. Prv než navštívil pacienta, zastavil sa u jeho švagra seniora Pavla Nováka s cieľom prezvedieť aký je jeho aktuálny zdravotný stav. Hviezdoslavov švagor, žiaľ, pre profesora Pražáka nemal dobré správy. Stav chorého bol podľa jeho slov veľmi vážny. Pred pár dňami k nemu zavolali profesora Hynka z Bratislavy, ktorý im s ľútosťou oznámil, že dni básnika na tomto svete sú už spočítané a až ich už nebude mnoho. Rodina a priatelia sa pripravovali na najhoršie.
Okolo desiatej hodiny predpoludním dorazil profesor Pražák k Országhovcom. Básnik sedel melancholicky zadumaný vo foteli. Svojmu hosťovi sa hneď posťažoval, že ľudia i noviny mu vraj už odzváňajú a jeho zdravotný stav pokladajú za beznádejný, hoci on sa ešte necíti tak zle aby už čakal len na smrť. V podolskom sanatóriu sa niekedy cítil aj horšie. Ako však uvádza Albert Pražák v práci Posledný deň Hviezdoslavovho života, v tvári jeho priateľa už bola akási cudzia črta, zlovestná, ako dostávajú tí, ktorí už neodvratne smerujú k druhému brehu. Hlas bol síce stále zvučný a duch stále pevný, no jeho oko akoby umdlievalo a strácalo svoj lesk. I úsmev akoby bol len vynútený.
Rozhovor priateľov náhle prerušila pani Ilonka, ktorá doniesla dva poháre vína a cigary. Na básnikovo naliehanie si pohár vína naliala aj ona a potom si spoločne všetci traja pripili na jeho zdravie. Hviezdoslav z vína odpil len málo, ale s chuťou si zapálil cigaru. Pofajčieval si so zreteľným pôžitkom. Sadol si k pracovnému stolu aby svoju hosťovi ukázal aký poriadok si pre každý prípad urobil vo svojich literárnych veciach. Otváral zásuvku po zásuvke a vysvetľoval čo je už hotové, čo rozpracované, čo zaslal do časopisov a čo pripravil pre knižné vydanie. Ako sám priznal, tvorivé podnety má i teraz, no telesne už nie je dosť silný na to aby sa energickejšie a sústavnejšie pustil do práce. Nato sa vrátil do fotela a mávol nad všetkým rukou. Zmocnil sa ho akýsi závan pochybovačnosti voči sebe a začal vyhlasovať svoju prácu za ničotnú. Profesor Pražák sa snažil Hviezdoslavovi protirečiť a vyviesť ho z tejto náhlej pochybovačnosti, ten však ďalej pokračoval v pesimistickej tónine. To, čo urobil vraj nebolo dielo, ale len pokusy. Istotne by toho urobil viac, keby sa nebol narodil z chudoby, keby jeho talent nebola premárnila zháňka za chlebom a keby mohol viac cestovať, pobudnúť vo svetových umeleckých centrách a stretať sa s veľkými zjavmi všetkých odvetví umenia a myšlienky. Len tak by sa v ňom zrodilo opravdivé a veľké umenie. Svojou zháňkou za chlebom si síce pripravil pokojný život a pokojnú starobu, ale pripravil sa tým o vnútorné uspokojenie, že aj umelecky vykonal všetko, čo chcel a mohol.
Albert Pražák sa ho snažil v tejto skepse zastaviť. Vyzdvihoval hodnoty jeho poézie vo všetkých druhoch a tvaroch, pričom nezabudol zdôrazniť, do akých vysokých a svetových polôh povzniesol slovenskú literatúru a aký zázrak urobil so slovenčinou. Pomohlo to. Pavol Országh Hviezdoslav sa napokon upokojil. Cigara, ktorú držal v ruke, medzitým vyhasla. Už bol veľmi slabý. Fajčil už zrejme len zo zvyku. Profesor Pražák, vidiac jeho slabosť, náročky pozrel pred ním na hodinky s výhovorkou, že má byť o jedenástej v Čaplovičovej knižnici, kde naňho čaká knihovník doktor Ján Smetana (starší). Hviezdoslav však namietal, že sa necíti unavený a že by sa rád ešte pozhováral. Vzácneho hosťa preto, spoločne s manželkou, pozvali na obed.
O jednej hodine sa všetci traja opäť stretli pri obede. Pavol čakal svojho priateľa v spálni pri stole, sediac na pohovke. Pozornému oku Alberta Pražáka neuniklo, že hoci rozprával veľa, jedol len málo. Už mu nič nechutilo. Tešil sa však na poobedňajšiu kávu a na to, ako si po nej opäť zafajčí. Počas rozhovoru sa živo zaujímal o dianie v Bratislave aj o novinky na univerzite. Posťažoval sa tiež, že mu lekári zakazujú kávu a fajčenie. Kávy vraj teraz musí piť čo najmenej a čo možno najslabšiu. Cigary tiež nanajvýš dve za deň. Ako však prezradil svojmu priateľovi, ani tie už niekedy nedofajčí do konca. Načo je mu taký život, keď sa nemôže pohybovať, nemá pôžitkov, nemôže pracovať, stále sa len musí šetriť a užívať lieky? Ľutoval tiež, že si neužíval kým bol mladý. Že viac necestoval. Že stále len šetril a teraz, na staré kolená, keď si už nemôže nič užiť, len živorí. Mal si postaviť v Ľubochni vilu a žiť v krásnom prostredí. Teraz sú to, žiaľ,
všetko len premeškané predstavy a želania. Počas ďalšieho rozhovoru sa zamýšľal aj nad svojou literárnou tvorbou. Ako sám priznal, nebásnil vždy len z vnútorného nutkania. Boli i časy, keď sa hnal za slávou, za popularitou. Veľmi ho tiež trápil osud jeho rodného domu. Dôrazne žiadal aby ľudia dom, v ktorom pred 72 rokmi prišiel na svet, zachránili (jeho rodný dom totižto roku 1916 vyhorel). Profesor Pražák sa optimistickým rozhovorom usiloval priviesť trochu ozónu do ovzdušia chorého básnika. Ale nedarilo sa mu to. Hviezdoslav už očividne slabol a pripravoval sa na to najhoršie. Keď sa však v rozhovore opäť vrátili k jeho dielu, vtedy akoby aj jeho duch, aj chuť do života boli vzbĺkli. Prezradil, že sa svoje najlepšie dielo pokladá epickú skladbu Prvý záprah, ktorú písal ozaj s vášňou.
Po tomto akoby víťaznom rozmachu sa básnik akosi unavil. Odložil nedofajčenú cigaru a oprel sa mdlo o pohovku. Albert Pražák sa ho snažil presvedčiť aby si trochu odpočinul. Keď sa profesor Pražák chystal odísť, Pavol sa naňho zahľadel a s čudnou úzkosťou ho poprosil, aby u nich ešte ostal, aby bol po ruke pani Ilonke, lebo vraj pociťuje, že ho teraz bude potrebovať. Spoločnými silami uložili jej slabnúceho manžela do postele. Keď po chvíli zaspal, odobral sa profesor Pražák postupne k županovi Vladimírovi Pivkovi, seniorovi Pavlovi Novákovi a doktorovi Ladislavovi Nádašimu, aby sa s nimi podelil o svoje dojmy. Zdalo sa mu totižto, že na pacienta
prichádza kríza.
Po týchto znepokojivých slovách zamierili všetci k Országhovcom. Keďže sa už pomaly stmievalo, zažala pani Ilonka svetlo, ktoré básnika zobudilo. Doktor Nádaši pacienta prezrel a podal mu liek na utíšenie srdcových bolestí. Pri odchode ho Hviezdoslav poprosil aby za ním zase čo najskôr prišiel, aby ho neopúšťal teraz, keď cíti, že ho najväčšmi potrebuje. Keď doktor Nádaši so županom Pivkom odišli, Pavol opäť zaspal. Ťažko dýchal a zavše aj vzdychal. Pani Ilonka s bratom Pavlom a profesorom Pražákom sa striedali pri jeho posteli. Všetkým trom bolo jasné, že prichádza ťažký večer a rozhodujúca noc. Ako totižto pri svojom odchode poznamenal Ladislav Nádaši, nešlo o krízu, ale o začiatok konca.
Všetci spolu mlčky sedeli v Hviezdoslavovej pracovni, len pani Ilonka občas zaplakala. Už sa vraj dávno na túto chvíľu pripravovala, no ešte stále dúfala, že sa oddiali. Brat Pavol ju utešoval slovami, že s jej manželom bolo už niekoľkokrát tak zle a vždy sa mu uľavilo. Možno sa mu uľaví aj teraz. Snažil sa ju presvedčiť aby si aspoň na chvíľu odpočinula, čo však rázne odmietla. Je predsa jej povinnosťou posilňovať svojho starinkého svojou vôľou, aby i tentokrát vyhral nad chorobou.
Okolo deviatej hodiny sa Pavol opäť nachvíľu prebudil. Profesor Pražák ho uisťoval, že sa ešte vylieči, musí mať však na to pevnejšiu vôľu. Trochu sa usmial, ale inak sa mu zdalo, že sa akosi rýchlo mení a že mu oči zasa prudšie blčia. Mal už aj vidiny akoby záhrobné. Zdalo sa mu o dvoch zábradliach. Popri jednom išli ľudia pred ním, popri druhom išli ľudia za ním, tých pred sebou nemohol dohoniť, tí, čo boli za ním, zas nemohli dohoniť jeho. Ako v práci Posledný deň Hviezdoslavovho života po rokoch uviedol, išlo zrejme o pocit umierajúceho človeka, ktorý ešte bol na brehu života, ale videl už breh smrti a mal práve preplávať hranicu medzi životom a smrťou.
Po týchto slovách znova zaspal. Slová, ktoré z času na čas keď prišiel k sebe vyslovil, sa Albertovi Pražákovi navždy vryli do pamäti. Malo sa údajne jednať o vety: Bože môj, prečo si ma nevyslyšal a nedal mi ešte aspoň rok života, aby som mohol dať vrch svojmu dielu? Prečo si mi nedoprial, aby som mohol ešte povstať a vstať hore a pracovať? Bože môj, prečo mi dávaš koniec taký ťažký, je to pomsta, alebo trest? Veď i keď človek sadá na súdnu stolicu, sám sebe určí mieru svojho súdu i trestu. Asi o jedenástej hodine večer sa pretrhol zo zdanlivo tvrdého spánku a zašepkal: Čo som ja len skúsil na púti na tejto strašnej zemi. Nato na chvíľku zomdlel. Keď opäť pootvoril oči, povedal svojmu švagrovi a manželke: Pochovajte ma vedľa Jarka (t. j. Jaroslava Országha, Pavlovho adoptívneho syna). Neďaleko je i Matúška, bude tam miesto i pre moju ženu. Odpusť, že i o tom disponujem! Okolo polnoci sa zaponosoval: Mne nebude lepšie, kým nebudem na doske. Nato vyslovil svoje posledné slová: Keby to chcela byť ostatná noc!
Potom tvrdo zaspal. V tomto stave ho po polnoci našiel aj doktor Nádaši. Skontroloval mu tep a srdce a so slzami v očiach zhromaždeným oznámil, že pomaly prichádza agónia. Pani Ilonka sa po týchto jeho slovách oprela o operadlo pohovky a usedavo plakala. Ladislav Nádaši a Albert Pražák sa s ňou úprimným stisnutím ruky rozlúčili a odišli z básnikovho domu. Doktor Nádaši sa s profesorom Pražákom rozchádzal v presvedčení, že Hviezdoslav nedožije do rána. Z hlbokého popolnočného spánku sa Pavol Országh Hviezdoslav už neprebral. Ako vo svojom článku Posledné dni Hviezdoslava informoval doktor Ladislav Nádaši, okolo piatej hodiny ráno 8. novembra začal Pavol Országh Hviezdoslav ťažko vydychovať a dve minúty pred pol šiestou odišiel jeho duch do nekonečného všehomíru.
Pramene
NÁDAŠI-JÉGÉ, Ladislav. Hviezdoslav. In: Národnie noviny. 1921, roč. 52, č. 102, s. 3.
NÁDAŠI-JÉGÉ, Ladislav. Posledné dni Hviezdoslava. In: Naša Orava. 1921, roč. 4, č. 31, s. 2.
NÁDAŠI-JÉGÉ, Ladislav. Súkromný život Hviezdoslavov. In: Slovenské pohľady. 1931, roč. 47, č. 11, s. 653 – 666.
PRAŽÁK, Albert. Posledný deň Hviezdoslavovho života. In: S. ŠMATLÁK a G. RAPOŠ, eds. Hviezdoslav v kritike a spomienkach. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1954, s. 595 – 601.
Proroka národa sme pochovali. In: Naša Orava. 1921, roč. 4, č. 32, s. 1 – 3.
Mgr. Lukáš Tkáč, PhD.
Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava
Obrazová príloha
Pavol Országh Hviezdoslav v roku 1919. Fotodokumentácia Literárnovedného oddelenia Oravského múzea P. O. Hviezdoslava, sekcia literárna
Pavol Országh Hviezdoslav s manželkou Ilonkou v roku 1920. Fotodokumentácia Literárnovedného oddelenia Oravského múzea P. O. Hviezdoslava, sekcia literárna
