Turecké nebezpečenstvo

Uhorsko[1] sa dostalo do konfliktu s Osmanskou ríšou v dôsledku tureckej expanzie na Balkán v priebehu 14. stor. a koncom tohto storočia sa turecká hrozba na južných hraniciach Uhorska stala veľmi naliehavou. Základnou geopolitickou udalosťou, ktorá vtiahla uhorské územie do víru tureckých vojenských ťažení bola bitka na Kosovom poli v r. 1379, v dôsledku ktorej sa Osmanská ríša stala dominantnou silou na Balkáne. Srbsko sa namiesto hrádze stalo základňou tureckých výpadov do Uhorska. Uhorský kráľ Žigmund Luxemburský sa tureckej hrozbe snažil čeliť, ale v roku 1396 utrpelo Uhorsko, navzdory podpore zo západnej Európy, katastrofálnu porážku v bitke pri Nikopole v Bulharsku. V priebehu 15. stor. sa južné hranice Uhorska stali bojiskom, pričom Turci začínali získavať prevahu, napr. v bitke pri Varne v Bulharsku v roku 1444, v ktorej padol aj uhorský kráľ Vladislav. V polovici 15. stor. sa Uhrom podarilo dočasne front stabilizovať, hlavne v dôsledku víťaznej bitky pri Belehrade v roku 1456, v ktorej uhorský magnát Ján Huňadi porazil turecké vojsko sultána Mehmeda. Jánov syn Matej, ktorý sa stal uhorským kráľom, čiastočne nadviazal na vojenské úspechy na Dunaji, ale hoci vytvoril v Uhorsku efektívny vojenský systém, turecké nebezpečenstvo sa podarilo iba odsunúť.[2] Za vlády Vladislava II. a Ľudovíta II. Jagelovských sa strategická situácia zhoršila. Osmani dobyli v r. 1521 Šabac a Belehrad a do roku 1524 v podstate rozvrátili celú obranu Uhorska na Dunaji. Rozhodujúci úder Osmani zosadili v roku 1526. Ich nápor vyvrcholil 29. 8. 1526 v bitke pri Moháči, v ktorej bolo uhorské vojsko kompletne zničené.[3]

V bitke zahynul uhorský kráľ Ľudovít II. a v krajine zavládlo bezvládie. Tejto príležitosti sa chopili Habsburgovci, ktorí si uplatnili nárok na vládu v Uhorsku, ktorý mali v dôsledku dynastických dohôd z Jagellovcami. Hlavou rodu bol Karol V., ktorý sa stal v r. 1519 cisárom svätej ríše rímskej a tajnou dynastickou zmluvou z r. 1522 prepustil moc v strednej Európe svojmu bratovi Ferdinandovi.[4] Ferdinand, arcivojvoda rakúsky, ktorý získal dňa 24. 10. 1526 českú korunu, sa usiloval dosiahnuť aj uhorskú kráľovskú hodnosť. Jeho súperom bol uhorský magnát Ján Zápoľský. Mal podporu nielen časti uhorskej šľachty, ale aj Turecka. Dňa 10. 11. 1526 ho v Stoličnom Belehrade korunovali za kráľa. Ferdinand sa snažil uplatniť svoj nárok na trón s pomocou vojska a dňa 3. 11. 1527 bol v Stoličnom Belehrade slávnostne korunovaný za uhorského kráľa. Medzi oboma panovníkmi došlo k otvorenej vojne, do ktorej intervenovala Osmanská ríša. Turecká intervencia vyvrcholia v r. 1529, keď jej vojská obliehali Viedeň. Habsburgovci sa ubránili, Turci museli 16. 10. 1529 obliehanie sídelného mesta ukončiť bez úspechu.[5] V Uhorsku si upevnili svoju pozíciu v roku 1540, keď osmanské vojsko dobylo Budín. Uhorsko sa rozpadlo. Jeho západná časť a sever pod vládou Habsburgovcov boli známe ako kráľovské Uhorsko,[6] centrum štátu a hlavné mesto ovládli Turci a Sedmohradsko sa stalo autonómnym kniežatstvom, o kontrou nad ktorým súperili Habsburgovci a Osmanská ríša.[7]

Veľká vojna, ktorá trvala pätnásť rokov

V druhej polovici 16. storočia sa front stabilizoval, ale o mierovom riešení konfliktu nemohlo byť ani reči. Naopak, nová veľká konfrontácia bola čoraz viac pravdepodobná. Na začiatku 90. rokov 16. storočia začali kresťania získavať prevahu. Aktívne akcie cisárskej armády zabránili tureckým okupantom opúšťať posádky bez ozbrojeného sprievodu a ich kontrola nad dobitým územím bola oslabená. V dôsledku tohto stavu sa zrútil systém vymáhania daní, z ktorých žili sipáhiovia a posádkové jednotky osmanského vojska. Turecké posádky preto lúpili a okrádali civilné obyvateľstvo. Násilnosti moslimov neostali bez odvety z kresťanskej strany a stúpajúce ozbrojené strety v pohraničí prilievali olej do ohňa.[8] V januári roku 1593 bol do Bratislavy zvolaný uhorský krajinský snem, poverený organizovať ozbrojené akcie proti Turkom. Viedol ho arcivojvoda Matej Habsburský. Uhorská šľachta sa snažila získať od viedenského dvora ústupky a získať väčší podiel na velení armády. Stavy tým sledovali hlavne vlastný prospech, čo narazilo na odpor dvora, usilujúceho sa naopak o presadenie centralizácie a absolutistických foriem vlády.[9]

Bezprostredným podnetom otvorenej vojny medzi Osmami a Habsburgovcami sa stala víťazná bitka kresťanov pri Sisaku v Chorvátsku. V tomto boji, ktorý svojou intenzitou prekonal rozsah pohraničnej šarvátky, padol aj budinský paša. Sultán následne vyhlásil Viedni vojnu. Boje priniesli striedavé úspechy a porážky obom stranám.  Turecká armáda dobyla dňa 4. 10. 1593 Vesprém, cisárska armáda zvíťazila 3. 11. 1593 pri Pákozde pod velením Mikuláša Pálffyho. Dňa 27. 11. toho istého roku bolo oslobodené Fiľakovo a Modrý Kameň. Jarný nástup cisárskych vojsk v r. 1594 korunovalo znovu dobytie Novohradu, ktorý bol oslobodený dňa 10. 3. 1594. Jeho turecká posádka kapitulovala pod podmienkou slobodného odchodu.[10] Cisárska strana sa v priebehu roku 1594 pokúsila rozvinúť svoje úspechy. Navzdory vynaloženému úsiliu bol pokus oslobodiť Ostrihom neúspešný. V máji r. 1594 cisárske vojsko generála Tieffenbacha porazilo osmanských Turkov pri Jászberényi, ale aj napriek tomu sa nepodarilo dobyť Pešť ani Hatvan. Veľkým úspechom kresťanov bolo víťazstvo v bitke pri Ostrihome dňa 2. 9. 1595, v dôsledku ktorého sa vzdala aj turecká posádka mesta. Cisárska armáda následne obsadila aj Vacov a Vyšehrad. Ale tento úspech bol vyvážený pádom mesta Jágru do tureckých rúk, čo sa stalo 11. 10. 1596. Cisárska strana vyslala svoju armádu s cieľom získať toto dôležité mesto späť. Všetky nádeje na znovu získanie Jágru zmarili Turci svojim víťazstvom v bitke pri Mezőkerestesi v dňoch 26. – 28. 10. 1596, ktoré Osmani hodnotili ako druhý Moháč. Táto porážka mala zásadný význam pre výsledok vojny.

Cisárske vojská otvorenej bitke v ďalšom priebehu vojny vyhýbali a namiesto toho sa zamerali na obliehanie tureckých pevností. Aktívne boli na jar a na jeseň, keď boli turecké vojská na zimoviskách. V letných mesiacoch si udržiavala iniciatívu osmanská armáda. Od r. 1597 konflikt ustrnul a zmenil sa na pozičnú vojnu.[11] Obe strany boli vyčerpané krvavým zápasom a žiadna nedokázala získať rozhodujúcu výhodu. Preto na jar roku 1599 došlo k rokovaniam o mieri. Delegácie znepriatelených strán sa stretli na Ondrejovskom ostrove pri Ostrihome. Rokovanie bolo neúspešné, lebo obe strany si kládli neprijateľné podmienky. Vojna pokračovala ďalej. Práve v čase, keď stroskotali mierové rokovania, podnikli vojská krymských Tatárov, vazalov sultána, ničivé nájazdy na územie Slovenska, pri ktorých najviac trpelo zraniteľné civilné obyvateľstvo.[12]

Na začiatku 17. stor. armády oboch znepriatelených strán sústredili svoje úsilie na dobýjanie, resp. obranu pevností a miest. Veľkým neúspechom kresťanov bola strata Stoličného Belehradu, ktorého sa Turci zmocnili dňa bola 29. 8. 1602. Na oplátku cisárska armáda dobyla Pešť a neúspešne obliehala samotný Budín. V roku 1603 museli Turci čeliť nie len povstaniu sipáhiov v Istanbule, ale aj vojne proti Iránu na Kaukaze. Obe strany boli vyčerpané, posádky často ostávali bez žoldu a potravín. Tento vývoj udalostí donútil obe strany obnoviť pokusy o uzavretie mieru. Nové mierové rokovania sa uskutočnili v Budíne a Pešti v priebehu roku 1604. V tom čase Osmani znovu dobili Vacov. Situáciu Habsburgovcov prudko zhoršilo povstanie Štefana Bočkaja, ktoré vypuklo v tom istom roku 1604. Až po jeho ukončení Viedenským mierom sa odohrali mierové rokovania na ostrove v ústí rieky Žitavy. Za cisársku stranu vystupovali Ján z Mollardu, gróf Althan, Juraj Thuzro, M. Ištvánfi Ž Kolonič, Vysokú Portu zastupovali Ali, budínsky paša a kádí Habil. Bočkajovu stranu zastupoval Štefan Illešházy a Pavol Nyári. Mier bol uzavretý dňa 11. 11. 1606, s platnosťou na 20 rokov. Cisár zaplatil jednorazový tribút 200 000 zlatých, namiesto ročného poplatku 30 000, ktorý bol poskytovaný Turkom pred pätnásťročnou vojnou, obe strany si ponechali vo svojej moci pevnosti, ktoré práve držali, nové opevnenia sa mali stavať len so vzájomným súhlasom. Vojna de facto skončila nerozhodne.[13]

Dopady veľkej tureckej vojny na Oravu

Juraj Thurzo, zemepán Oravy a hlavný župan Oravskej stolice, aktívne pôsobil na bojiskách tejto veľkej vojny. Osobne sa zúčastnil v r. 1594 bojov pri Ostrihome a Stoličnom Belehrade, pri úspešnom obliehaní hradov Hajnáčka a Modrý Kameň. Vďaka svojim zásluhám postupoval vo vojenskej hierarchii a od r. 1599 bol hlavným kapitánom preddunajského kapitanátu, jedného so šiestich vojenských okruhov kráľovského Uhorska. (táto vojenská organizácia bola vytvorená v r. 1564)[14] Orava, jedna z rodinných dŕžav Juraja Thurzu, nebola priamo zasiahnutá vojenskými udalosťami, ale na jej obyvateľov doliehali hospodárske a finančné náklady, ktoré si vyžiadali vojenské operácie. Juraj Thurzo pôsobil na bojisku s vlastným vojskom, ktoré si vydržiaval na vlastné náklady, ktoré pochádzali aj z daní a dodávok materiálu a zásob od obyvateľov Oravy. Juraj Thurzo sa ako zemepán panstiev Orava, Lietava a Bytča sa so svojimi príkazmi na svojich úradníkov, aby zabezpečili financie a dodávky pre vydržiavanie vojska: „Na drábov opäť je potrebné vybrať peniaze na budúci mesiac, a to, aby každé dve usadlosti vydržiavali jedného ozbrojeného muža, dvorským špánom prikážte v mojom mene, aby poslali peniaze na pešiakov z Oravy, Lietavy a Bytče. Z každej usadlosti nech je vybraná suma 4 zlaté. Nech pošlú aj sliepky, husi a ovos, nech pošlú aj piva, nech zásoby pošlú do môjho vojenského tábora.“ Hospodárske zaťaženie všetkého obyvateľstva, hlavne však poddaných, dosiahlo na začiatku 17. storočia neúnosných rozmerov. Kým ešte v roku 1598 bolo na Orave zdanených 1169 domov, koncom vojny, v roku 1604, bolo možné zdaniť už len 553 domov, viac než polovica usadlostí bola opustených.[15]

Začiatok stavovských povstaní proti Habsburgovcom

Súčasťou veľkej vojny medzi Habsburgovcami a Osmanmi sa stalo povstanie, ktoré viedol gróf Štefan Bočkaj (Boczkay). Útrapy a pustošenie počas pätnásťročnej vojny vyhrotili roztržku medzi Viedňou a časťou uhorskej šľachty. Ideovým odôvodnením konfliktu medzi časťou uhorských stavov a cisárskym dvorom sa stala protireformácia. Väčšina obyvateľstva Uhorska bola na začiatku 17. stor. stúpencom reformácie, prívrženci reformných hnutí pochádzali zo všetkých so všetkých spoločenských vrstiev. Väčšina protestantov bola luteránskeho zmýšľania, svojich stúpencov mal aj Kalvinizmus, najmä v maďarskom prostredí a svojich sympatizantov si našli aj radikálne reformačné prúdy. Na našom území sa začala protireformácia v r. 1586, keď arcibiskup Juraj Draškovič pozval do Uhorska Jezuitov. Vojenská situácia a prítomnosť cisárskych vojsk v Uhorsku motivovali Habsburgovcov, aby urýchlili svoj protireformačný program v tejto krajine. Na jeseň roku 1603 boli v Košiciach protestantom odňaté chrámy, čo na príkaz panovníka vykonal hornouhorský hlavný kapitán Juraj Belgiojoso. Zaberanie cirkevných budov a škôl protestantov a ich odovzdávanie katolíkom sa uskutočňovalo v širokom meradle aj v ďalších mestách a na stoličnej úrovni.[16]

Aktivity katolíckej strany vyvolali veľký odpor zo strany protestantov, na čele ktorých začal vystupovať sedmohradský magnát Štefan Bočkaj. Tento šľachtic bol pôvodne stúpencom Viedne a bojoval proti Turkom v Sedmohradsku. Ale keď Sedmohradsko ovládli cisárske vojská, prišiel o miesto varadínskeho kapitána a o časť majetkov, v dôsledku čoho sa stal lídrom protestantskej opozície. Keď cisárske jednotky, ktorým velil Juraj Belgiojoso začali obsadzovať Bočkajove majetky, postavil sa im na vojenský odpor. Prvé víťazstvo získal 15. 10. 1604 neďaleko Debrecína. Tento víťazný zápas mu umožnil získať pod svoju kontrolu územie za riekou Tisa. Vládne vojsko, pod velením Valentína Drugeta, vyslané proti vzbúrencom, prešlo na Bočkajovu stranu. Povstalci vystupovali pod zástavou boja za náboženskú slobodu. Podarilo sa im na svoju stranu získať viaceré mestá a hradné posádky, vďaka čomu ovládli hornouhorské mestá vrátane Košíc, ktoré sa stali Bočkajovým hlavným stanom.[17]

Proti Bočkajovým jednotkám bojovali jednotky cisárskeho veliteľa Bastu a dosiahli niekoľko úspechov. Navzdory tomu ovládli povstalci väčšinu slovenského územia. Základom ich úspechu bol fakt, že na stranu povstania prešli početné hradné posádky. Najvýznamnejšou z nich boli Nové Zámky, obsadené v roku 1605. Povstalci prenikli aj na Moravu. Na moravskom území plienili, čím si znepriatelili tamojšie obyvateľstvo, ktoré s nimi z náboženských dôvodov najprv sympatizovalo. V priebehu roku 1605 sa v tábore povstalcov vyhrotili rozpory medzi šachtou, ktorá chcela uzavrieť kompromis s cisárom a radikálnym krídlom, ktoré tvorili hajdúsi, ktorí chceli pokračovať v boji. Bočkaj s vypätím síl udržiaval rovnováhu medzi svojimi stúpencami. Mal podporu Turkov, ktorí mu darovali korunu, ale on ju neprijal, aby mohol rokovať s cisárom. Mnohým hajdúchom dal Bočkaj zemiansky titul. Mier s cisárom bol uzavretý dňa 23. 6. 1606, do platnosti vošiel až po uzavretí Žitavského mieru dňa 11. 11. 1606. Viedenský mier bol úspechom povstania: účastníci dostali beztrestnosť, Bočkaj sa stal sedmohradským kniežaťom, dostal Satu Mare a Tokaj. Bola obnovená platnosť uhorskej ústavy a znovu obnovený úrad palatína. Veliteľské miesta v Uhorsku, z výnimkou Komárna a Rábu, hlavných cisársky pevností, mali zastávať Uhri. Štyridsať dní po uzavretí mieru Štefan Bočkaj zomrel.[18]

Gróf Štefan Bočkaj proti Jurajovi Thurzovi

Povstalci vystupovali voči Viedni so zámerom vybojovať náboženskú slobodu pre protestantov. Nakoľko Juraj Thurzo bol protestant a významný veliteľ armády v Uhorsku, snažil sa ho líder povstalcov presvedčiť, aby sa pridal k odporu proti cisárovi. Juraj Thurzo však odmietol. Ani on nebol nadšený z protireformačnej činnosti cisárskeho dvora, ale k povstaniu sa nepripojil, lebo hlavným spojencom Bočkaja bolo Turecko. Pripravoval sa na obranu svojich panstiev pred povstalcami a v rámci obranných príprav nariadil bojovú pohotovosť pre posádku Oravského hradu. Z jeho listu, napísaného v roku 1604 je zrejmé, že posádka zanedbávala svoje povinnosti: „Ja som tu síce v pevnom zdraví, ale ten prekliaty dvorský špán ani v najmenšom sa nepripravil na obranu hradu a vôbec nedbal a neuposlúchol moje nariadenia a rozkazy. Dnes som palicu dolámal na tom zlom človeku. Toľko nedbanlivosti bolo na hrade, že zásoba potravín by nevystačila ani na tri dni. Vďaka Pánu Bohu, že som sem včas prišiel, lebo snáď ani jeden hrad by tak rýchlo nezahynul, keby ho nepriateľ napadol.“[19] Thurzove obavy neboli neopodstatnené, v priebehu roku 1605 postúpili povstalci na územie stredného Slovenska a začali pustošiť jeho majetky. Hajdúsi z vojska Štefana Bočkaja, ktorým velil plukovník Gregor Hajda, vpadli na Oravu. Dôstojníci z Hajdovho pluku, kapitán Mikuláš Sennyei a Michal Dengelegi v mene svojho pána Štefana Bočkaja zvolali na deň 6. 5. 1605 generálnu kongregáciu Oravskej stolice, ktorej odovzdali povstalecké ultimátum, aby sa oravská šľachta pridala k Bočkajovi a zorganizovala zásobovanie jeho jednotiek v Likave. Podžupan Štefan Kubínyi, ktorý zastupoval neprítomného Thurzu, ultimátum odmietol.[20] Zápas o Oravu medzi Bočkajom a Thurzom vyvrcholil bitkou pri Oravskom hrade dňa 27. 12. 1605. Posádku obliehaného hradu posilnili obyvatelia oravských dedín. Bitka skončila víťazstvom posádky Oravského hradu a Oravcov. Porážka hajdúchov mala značný ohlas. Samotný Štefan Bočkaj sa sťažoval, že: „Poddaní so zbraňou v ruke bojovali proti hajdúchom a 400 z nich biedne sťali, zabili a pohádzali do rieky Oravy.“[21]

Pamäť o veľkej vojne proti Turkom v expozícii Korvínov palác na Oravskom hrade

Vstupná miestnosť poschodia expozície Korvínov palác na Oravskom hrade bola zariadená, podobne ako ostatné miestnosti, v rámci prvej pamiatkovej rekonštrukcie Oravského hradu, ktorú v rokoch 1898 – 1913 viedol direktor Oravského komposesorátu, gróf Jozef Pálffy.[22] Steny boli obložené dreveným obkladom z červeného smreka (smrekovec opadavý) a miestnosť bola vybavená replikami dobového nábytku. Súčasťou jej výzdoby je súbor historických medirytín, ktoré sú svedectvom epochy veľkej vojny proti Osmanskej ríši, ktorá trvala 15 rokov. Nižšie si priblížime jednotlivé pamiatky:

Prvou z nich je medirytina mesta Ráb.[23] Zachycuje pohľad na mesto a jeho opevnenie na brehoch rieky Dunaj. Na obraze sa nachádzajú tri historické nápisy v latinskej reči. Prvým nápisom je: Laverinum, ľudovo zvaný Ráb, (maďarsky Győr, nemecky Raab, latinsky Laverinum)[24] bol roku 1594 obliehaný vojskom zlorečeného tureckého tyrana, ktorému velil Sinan Bassa. (Turecké vojsko) Prekročilo rieku Dunaj, obľahlo kresťanský hrad na ostrove Ziegel.[25] Obliehanie sa začalo v posledný deň júla a vyššie spomenutý hrad (Ráb) odolával tlaku útočníkov až do dňa 29. septembra, kedy bol vyššie spomenutým (tureckým) vojskom okupovaný. Druhým nápisom je: Lavenium vyššie zobrazené v roku 1614 zachytil na medirytinu tým najpresnejším spôsobom Nicolao Aginelli z Talianska a priateľským spôsobom ju venoval vydavateľovi (menom) Georg Houfnagel[26]  (v origináli je latinizované meno Georgius Houfnagilius), ktorý ju (medirytinu) uverejnil vo svojom diele. Tretí nápis udáva: Tu na tomto mieste, ktoré je tu označené, stál nepremožiteľný rímsky cisár Maximilián II v roku 1566.

Druhou medirytinou je vyobrazenie hradu Šariš.[27] Hrad je zobrazený aj s podhradím a kresba je doplnená stručnými nápismi v latinskej reči: Šariš. Mesto a opevnený hrad v Hornom Uhorsku. Uverejnil Georg Houfnagel v roku 1617.[28]

Treťou medirytinou je vyobrazenie palanky (opevnenej obce) Sv. Mikuláš.[29] V zábere je pohľad na mestečko opevnené zemným valom a palisádou. Obraz je doplnený textom v latinskej rečí: Santonicolaum, v ľudovej reči Svätý Mikuláš (maď. Törökszentmiklós)[30], opevnené poddanské mestečko v Hornom Uhorsku neďaleko mesta Szolnok.[31] Uvedené mesto bolo opevnené palisádou na obranu pred tureckým vojskom. Na príkaz cisára Maximiliána II bolo 20. októbra 1595 (mesto Sv. Mikuláš) podpálené a opustené. Uverejnil Georg Houfnagel.[32]

Štvrtou medirytinou je obraz východoslovenského mesta Košice.[33] V zábere je mestská zástavba, mestské opevnenie a chrám sv. Alžbety. Obraz je doplnený stručným nápisom v latinskej reči: Košice. Popredné slobodné kráľovské mesto Horného Uhorska. Medirytinu vytvoril Egidius van der Rye[34] a vo svojom diele uverejnil Georg Houfnagel v roku 1617.

Piatou medirytinou je vyobrazenie mesta a pevnosti Komárno.[35] Zachytené sú dva pohľady na pevnosť trojuholníkového tvaru s bastiónovým opevnením, smerom zhora a zboku. Obraz je doplnený stručným nápisom v latinskom jazyku: Komárno. Uverejnil Georg Houfnagel vo svojom diele v roku 1593.[36]

Súčasťou expozície, tematicky spojenou z dramatickými udalosťami veľkej vojny proti Osmanskej ríši sa stala hodnoverná rekonštrukcia odevu grófa Štefana Bočkaj, ktorá je prezentovaná na figuríne v životnej veľkosti.

Miesto záveru

Veľká vojna medzi Svätou ríšou rímskou národa nemeckého pod žezlom Habsburgovcov a Osmanskou tureckou ríšou medzi rokmi 1593 – 1608 bola konfliktom európskeho významu. Hoci väčšina bojových akcií sa odohrala na vzdialených bojiskách, územie Oravy a Oravský hrad neobišla. Naopak, vpád hajdúchov v službách grófa Štefana Bočkaj na Oravu a ich porážka v bitke pod hradbami Oravského hradu patria medzi najdramatickejšie udalosti regionálnych dejín. Expozícia vo vstupnej miestnosti poschodia Korvínovho paláca na Oravskom hrade je pripomenutím si týchto pamätihodných a často tragických udalostí. Navyše by sme nemali zabúdať, že v čase vypuknutia 15. ročnej vojny už turecký vpád na naše územie trval tri generácie a po jej skončení mal trvať ešte ďalších viac než 80 rokov…

A ešte na doplnenie

Pamiatkou na časy prvej pamiatkovej obnovy Oravského hradu, kedy vznikla aj expozícia v Korvínovom paláci, je aj historický diplom pre Oravský komposesorát v nemeckom jazyku z roku 1890.[37] Uvádzame jeho preklad v plnom znení: Cisárska a kráľovská poľnohospodárska spoločnosť vo Viedni. Spoločná poľnohospodárska a lesnícka výstava vo Viedni, 1890 pod najvyššou ochranou jeho apoštolského cisárskeho a kráľovského veličenstva Františka Jozefa I. Hodnotiaca komisia skupiny č. III udeľuje Oravskému panstvu so sídlom v Oravskom Podzámku v Uhorsku za skvelé výsledky v oblasti inžinierskych vied udeľuje čestný diplom. Viedeň, 30. 10. 1890.

Zoznam prameňov a odbornej literatúry:

DANGL, V.: Bitky a bojiská v našich dejinách. Od Samovej ríše po vznik stálej armády. Bratislava: Perfekt, 2005

DANGL, V. – KOPČAN, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, 1526 – 1711. Bratislava: Ministerstvo obrany SR, 1995

HORVÁTH, P.: Orava v období Thurzovcov. In: Zborník Oravského  múzea XII Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O Hviezdoslava, 1995

CHMELÍK, M.: Kráľovstvo vykúpené krvou. In: DVOŘÁK, P. a kol.: Juraj Thurzo. Veľká kniha o uhorskom palatínovi. Martin: Matica Slovenská, 2012

CHMELÍK, M.: Obranné stavby a vojenské umenie v období novoveku. In: Novoveké opevnenia na území Oravy a Kysúc. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2014

KAVULJAK, A.: Hrad Orava. Dejiny hradu a kraja so zreteľom na sociálne položenie ľudu oravského. Martin: Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1927

The British Museum: https://www.britishmuseum.org/collection/term/BIOG31725

Web umenia: https://www.webumenia.sk/autor/8819

Zbierkový fond Oravského múzea P. O. Hviezdoslava:

Medirytina mesto Komárno, H-847

Medirytina mesto Košice, H-844                                                                                           Medirytina mestečko Svätý Mikuláš, H-846

Medirytina hrad Šariš, H-848

Diplom pre Oravský komposesorát, H-839

Medirytina mesto Ráb, H-845

[1] Súčasťou stredovekého Uhorska bolo od prelomu 10. a 11. storočia aj územie dnešného Slovenska, preto je história Uhorska neoddeliteľnou súčasťou našich národných dejín.

[2] CHMELÍK, M.: Obranné stavby a vojenské umenie v období novoveku. In: Novoveké opevnenia na území Oravy a Kysúc. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2014: 24 – 49, s. 25

[3] CHMELÍK, M.: Kráľovstvo vykúpené krvou. In: DVOŘÁK, P. a kol.: Juraj Thurzo. Veľká kniha o uhorskom palatínovi. Martin: Matica Slovenská, 2012, s. 71

[4] DANGL, V. – KOPČAN, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, 1526 – 1711. Bratislava: MO SR, 1995, s. 15

[5] DANGL, V. – KOPČAN, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, 1526 – 1711. Bratislava: MO SR, 1995, s. 24

[6] Kráľovské Uhorsko tvorili územia dnešného Chorvátska, západná časť dnešného Maďarska s mestom Šoproň a väčšina územia dnešného Slovenska.

[7] Turci okupovali takmer celé územie dnešného Maďarska a centrum ich správy sa stalo hlavné mesto Budín (tzv. budinsky vijálet). Pohraničné územia dnešného Maďarska a Slovenska sa stali na 150 rokov frontovým územím a obe strany bojovali o veľké mestá a pevnosti, ako boli Jáger (maď. Eger v severnom Maďarsku), Nové Zámky, Komárno, Nitra a ďalšie.

[8] CHMELÍK, M.: Kráľovstvo vykúpené krvou. In: DVOŘÁK, P. a kol.: Juraj Thurzo. Veľká kniha o uhorskom palatínovi. Martin: Matica Slovenská, 2012, s. 76

[9] DANGL, V. – KOPČAN, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, 1526 – 1711. Bratislava: MO SR, 1995, s. 36

[10] CHMELÍK, M.: Kráľovstvo vykúpené krvou. In: DVOŘÁK, P. a kol.: Juraj Thurzo. Veľká kniha o uhorskom palatínovi. Martin: Matica Slovenská, 2012, s. 78

[11] DANGL, V. – KOPČAN, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, 1526 – 1711. Bratislava: MO SR, 1995, s. 38

[12] DANGL, V. – KOPČAN, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, 1526 – 1711. Bratislava: MO SR, 1995, s. 39

[13] CHMELÍK, M.: Kráľovstvo vykúpené krvou. In: DVOŘÁK, P. a kol.: Juraj Thurzo. Veľká kniha o uhorskom palatínovi. Martin: Matica Slovenská, 2012, s. 81

[14] HORVÁTH, P.: Orava v období Thurzovcov. In: Zborník Oravského  múzea XII Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O Hviezdoslava, 1995, s. 7

[15] KAVULJAK, A.: Hrad Orava. Dejiny hradu a kraja so zreteľom na sociálne položenie ľudu oravského. Martin: Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1927, s. 131

[16] CHMELÍK, M.: Kráľovstvo vykúpené krvou. In: DVOŘÁK, P. a kol.: Juraj Thurzo. Veľká kniha o uhorskom palatínovi. Martin: Matica Slovenská, 2012, s. 81

[17] DANGL, V. – KOPČAN, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, 1526 – 1711. Bratislava: MO SR, 1995, s. 81

[18] DANGL, V. – KOPČAN, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, 1526 – 1711. Bratislava: MO SR, 1995, s. 91

[19] CHMELÍK, M.: Kráľovstvo vykúpené krvou. In: DVOŘÁK, P. a kol.: Juraj Thurzo. Veľká kniha o uhorskom palatínovi. Martin: Matica Slovenská, 2012, s. 84

[20] KAVULJAK, A.: Hrad Orava. Dejiny hradu a kraja so zreteľom na sociálne položenie ľudu oravského. Martin: Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1927, s. 135

[21] CHMELÍK, M.: Kráľovstvo vykúpené krvou. In: DVOŘÁK, P. a kol.: Juraj Thurzo. Veľká kniha o uhorskom palatínovi. Martin: Matica Slovenská, 2012, s. 82

[22] Vstupná miestnosť do expozície na poschodí Korvínovho paláca netvorí po architektonickej stránke súčasť tohto paláca, ale je miestnosťou Obytnej veže (známej ako Donjon), postavenej v 13. storočí, o dvesto rokov skôr, ako bol v druhej polovici 15. storočia postavený samotný Korvínov palác.

[23] Medirytina mesto Ráb. Zdroj: Zbierkový fond Oravského múzea P. O. Hviezdoslava, H-845

[24] Mesto v Maďarsku, Rábsko-mošonsko-šopronská župa, ktorej je administratívnym centrom

[25] Ostrov na rieke Dunaj pri meste Győr. Slovensky sa nazýva Malý žitný ostrov, maďarsky Szigetköz

[26] Maliar a minaturista, ilustrátor, majiteľ vydavateľstva a tlačiarne v Antverpách. Žil v rokoch 1542 – 1601. vid: The British Museum: https://www.britishmuseum.org/collection/term/BIOG31725

[27] Medirytina hrad Šariš. Zdroj: Zbierkový fond Oravského múzea P. O. Hviezdoslava, H-848

[28] Maliar a minaturista, ilustrátor, majiteľ vydavateľstva a tlačiarne v Antverpách. Žil v rokoch 1542 – 1601. vid: The British Museum: https://www.britishmuseum.org/collection/term/BIOG31725

[29] Medirytina mestečko Sv. Mikuláš. Zdroj: Zbierkový fond Oravského múzea P. O. Hviezdoslava, H-846

[30] Mesto v Maďarsku, Jasovsko-veľkokumánsko-solnocká župa, obvod Törökszentmiklós

[31] Mesto v Maďarsku, Jasovsko-veľkokumánsko-solnocká župa, centrum obvodu Szolnok

[32] Maliar a minaturista, ilustrátor, majiteľ vydavateľstva a tlačiarne v Antverpách. Žil v rokoch 1542 – 1601. vid: The British Museum: https://www.britishmuseum.org/collection/term/BIOG31725

[33] Medirytina mesto Košice. Zdroj: Zbierkový fond Oravského múzea P. O. Hviezdoslava, H-844

[34] Egidius van der Rye, známy tiež ako Aegid de Rijde, bol maliar a rytec holandského pôvodu. Žil v rokoch 1555 – 1605 v meste Graz ( Štajerský Hradec, slovinsky Gradec, mesto v Rakúsku v spolkovej krajine Štajersko). Vid: Web umenia: https://www.webumenia.sk/autor/8819

[35] Medirytina mesto Komárno. Zdroj: Zbierkový fond Oravského múzea P. O. Hviezdoslava, H-847

[36] Maliar a minaturista, ilustrátor, majiteľ vydavateľstva a tlačiarne v Antverpách. Žil v rokoch 1542 – 1601. vid: The British Museum: https://www.britishmuseum.org/collection/term/BIOG31725

[37] Diplom pre Oravský komposesorát. Zdroj: Zbierkový fond Oravského múzea P. O Hviezdoslava, H-839

Autor článku: PhDr. Martin Chmelík