Každá spoločnosť v rámci historického vývoja nazerala na spoločenské postavenie mužov a žien cez optiku daného obdobia. Postavenie ženy, matky, udržiavateľky rodu bolo poslaním, s ktorým sa v minulosti ľudia stotožňovali a na základe toho sa určovali aj normy správania sa a rovnako i morálne hodnoty. Česť a dobré meno patrili medzi cnosti, ktoré boli veľmi dôležité. Ich strata alebo poškvrnenie prinášalo nepriaznivé dôsledky pre človeka.
Postavenie žien v porovnaní s mužmi, bolo v takomto prípade oveľa komplikovanejšie a často znamenalo i vylúčenie ženy zo spoločnosti, ktorá vyžadovala morálny spôsob života. Vzťah muža a ženy sa posudzoval veľmi prísne a v prípade, že došlo k poškodeniu cti ženy, odhaleniu nedovoleného vzťahu s mužom, ohrozilo to jej budúcnosť a jej dobré meno. Pri slobodnej žene to mohlo znamenať i ohrozenie či dokonca zmarenie jej šance na vydaj.
Morálne hodnoty, ako manželská vernosť a panenstvo sa vysoko vyzdvihovali a ich porušenie si podľa cirkevného alebo svetského práva vyžadovalo adekvátny trest. Vo všeobecnosti však právo prísnejšie postihovalo ženu ako muža. Porušenie čistoty pred manželstvom alebo mimomanželský pomer bol priestupkom voči tradičnej morálke a tiež prestúpením božích prikázaní. Preto sa takéto vzťahy snažili ľudia utajiť pred očami verejnosti.
Problém nastal v prípade, keď žena otehotnela. Narodenie nechceného dieťaťa z hriechu, hanba a odsúdenie sa často stávalo motívom trestného činu – usmrtenia novorodenca (infanticidum). Nemanželské deti boli zvyčajne pokladané za spoločensky menejcenné, odsúdené k životu na okraji spoločnosti.
Tresty za takéto zločiny – proti životu, boli všeobecne prísne a samotná infanticída sa trestala najvyšším trestom – smrťou podľa zákona. Ako pri každom trestnom čine sa i v tomto prípade posudzovali poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, ktoré mohli ovplyvniť trest. Ak súd zobral do úvahy poľahčujúce okolnosti, mohol stanoviť telesný trest alebo vyhnanie z územia príslušnej stolice.
Ani oravský stoličný súd (sedria) sa nevyhol riešeniu takýchto súdnych sporov. V 18. storočí prerokovával viacero prípadov usmrtenia dieťaťa alebo násilia voči nemu. Okrem troch prípadov, v ktorých išlo o týranie starších detí, väčšina sporov sa týkala usmrtenia novorodencov.
Súdené či vyšetrované boli nielen poddané ženy ale i príslušníčky nižšej šľachty – zemianky. Či išlo o slobodné dievčatá, vydaté ženy alebo vdovy, väčšina obžalovaných sa snažila utajiť tehotenstvo, porodili na rôznych odľahlých miestach a snažili sa telo dieťaťa ukryť. Najčastejšie telíčko novorodenca zakopali do zeme v záhrade či vo dvore, hodili ho do rieky, alebo sa snažili nejakým iným spôsobom ukryť, napríklad za žľab v stajni, v sypárni, pričom jedna z obvinených ho dokonca hodila medzi prasatá.
Po odhalení činu obžalované vo väčšine prípadov tvrdili, že dieťa sa narodilo mŕtve alebo predčasne a nebolo teda schopné života.
Na preverenie takéhoto tvrdenia povolával oravský stoličný súd lekára, aby v prítomnosti jedného slúžneho a prísažného, členov súdu, vykonal obhliadku tela dieťaťa. Odborné posúdenie lekára (visum repertum, attestatum) sa neskôr stalo neodmysliteľnou súčasťou súdnej agendy a jedným zo základných dôkazov, ktorý často rozhodoval i o konečnom treste pre obžalovaných.
V prípade, že lekár potvrdil úmrtie dieťaťa hneď po pôrode a potvrdil i to, že nebolo spôsobené úmyselne, obvinenú odsúdili na telesný trest, zvyčajne s určeným počtom úderov korbáča, alebo musela stráviť určený čas vo väzení, často spojený s opakujúcimi sa pôstnymi dňami. Ak ale lekár potvrdil, že na tele dieťaťa sa nachádzajú znaky násilia a teda išlo o úmyselné usmrtenie, čakal obžalovanú najvyšší trest – hrdelný. Právo však umožňovalo odvolať sa k vyššej súdnej inštancii – Kráľovskej súdnej tabuli, čo aj viaceré obžalované využili a v niektorých prípadoch bol ich trest zmiernený zo smrti na väzenie.
Počas vyšetrovania daných prípadov často dochádzalo i k nejasnostiam či pochybnostiam vo výpovediach obžalovaných, a tak oravský stoličný súd mohol odporučiť jeho doplnenie pri mučení (tortúre). Nezriedka sa stalo, že naň odsúdili i ženu preto, aby preverili jej výpoveď a bola potvrdená jej nevina.
Súčasťou vyšetrovania bolo tiež zisťovanie spoluvinníkov, ktorí o čine vedeli, alebo pri ňom pomáhali. Medzi spoluvinníkov sa radili predovšetkým matky obžalovaných žien, ktoré sa snažili zakryť a utajiť hriech svojej dcéry a nezriedka sa ostatným ľuďom v dedine aj vyhrážali, napríklad: „… že bude babam korbačom oči vytinať, ktere o tom nečo mluviť budu“. Potvrdená spoluvina matiek bola dokázaná v dvoch prípadoch, boli obžalované a za svoju spoluvinu potrestané väzením.
Z celkového počtu riešených súdnych prípadov boli súdené iba samotné ženy, ktoré priamo vykonali trestný čin usmrtenia dieťaťa. Len v dvoch prípadoch, v rámci konkrétnych súdnych sporov, oravský stoličný súd prerokovával i podiel viny otca dieťaťa na spáchanom trestnom čine. V jednom z týchto prípadov vyšlo najavo, že práve otec dieťaťa navádzal ženu, aby v tajnosti porodila a dieťa hodila do vody. Jeho dokázaná spoluvina znamenala pre neho trest väzenia.
Za trestný čin, popri usmrtení dieťaťa, bola však považovaná i snaha ženy umelo vyvolať potrat a zbaviť sa tak nechceného plodu. Zistenie tejto skutočnosti počas riešenia sporu bolo priťažujúcou okolnosťou a sprísňovalo konečný výrok súdu.
Mgr. Iveta Floreková
Historik OM
historia@oravskemuzeum.sk
Použitá literatúra a pramene:
SEGHYOVÁ, B.: Žena a zločin vo východoslovenských mestách v 16. storočí. In: Lengyelová, T. (Ed.). Žena a právo. Bratislava: Academic Elektronic Press, s.r.o., 2004, s. 66-84.
FLOREKOVÁ, I.: Trestné činy infanticídy v súdnej praxi Oravskej stolice v 18. storočí. In: Jagnešáková, M. (Ed.). Zborník Oravského múzea, XXIX. Dolný Kubín: Oravské múzeum POH v DK, 2012, s.18-66.
Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči: Oravská župa I., Trestné písomnosti Oravskej stolice.
