Turistický sprievodca Oravským hradom spred sto rokov

Ako sa Oravský hrad stal sídlom jedného z najstarších múzeí na Slovensku

Oravský hrad ostal po ničivom požiari z roku 1800 bez praktického využitia až do roku 1868, kedy v ňom na príkaz vtedajšieho direktora grófa Edmunda Zichy, bolo zriadené múzeum Oravského komposesorátu a hrad bol sprístupnený verejnosti. Generácia zakladateľov, ku ktorým patrili okrem direktora predovšetkým hlavný lesmajster Oravského komposesorátu Wiliam Rowland, hlavný právny zástupca veľkostatku Mikuláš Kubínyi[1] a ďalší, má dodnes nespochybniteľné zásluhy na poli zachovania historického, prírodného a kultúrneho dedičstva. Veď podľa dobového svedectva „V správe zámockej a podzámockej nebolo dávno predtým, ani dlho potom toľko o hrad zaslúžilých ľudí, ako za čias grófa Edmunda Zichy. Nielen sám direktor, ale i jemu podriadení úradníci takmer závodili v tom, aby mohli povzniesť povesť a slávu hradu a zdokonaliť jeho hospodárstvo, a ako by mohli urobiť z neho hospodárskeho a kultúrneho života Oravy.“[2]

Múzeum prezentovalo predovšetkým samotný hrad a jeho zachované interiéry (hlavne kaplnku sv. Michala). Okrem toho boli vo vyčlenených priestoroch zriadené expozície prírodovedných zbierok a neskôr aj výsledky archeologických výskumov.[3] Tým, že našlo pre stredoveký hrad nové, vo svojej podstate veľmi moderné, uplatnenie, bezpochyby zachránilo Oravský hrad pred zánikom.[4] Múzeum na Oravskom hrade prečkalo rozpad Rakúsko – Uhorska, pôsobilo v medzivojnovom období aj počas druhej svetovej vojny. Po celú túto epochu bolo súčasťou Oravského komposesorátu, ktorý 24. 7. 1945 zanikol. Hlavný majetok veľkostatku, lesný fond, prevzali do svojej správy Štátne lesy ČSR, časť aktívov podniku bola delimitovaná na obce. Oravský hrad sa stal štátnym hradom, v správe Štátnych lesov, ktoré sa starali o hrad a na ňom umiestnené múzeum v podstate rovnakým spôsobom ako zaniknutý komposesorát. Oravský hrad bol 9. 2. 1951 vyhlásený za štátny kultúrny majetok a od 1. 1. 1956 sa stal sídlom Oravského múzea, ktoré ho dostalo do svojej správy. Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava je v prítomnosti správcom Oravského hradu a vo svojej činnosti priamo stavia na základoch ktoré položilo múzeum Oravského komposesorátu pred 155 rokmi.[5]

Prvá pamiatková obnova hradu pred prvou svetovou vojnou

Pod  kuratelou direktora Oravského komposesorátu, gróf Jozefa Pálffy, bola v rokoch 1896 – 1913 realizovaná prvá pamiatková obnova priestorov Oravského hradu. Bolo to vyvrcholenie úsilia komposesorátu o záchranu a zveľadenie Oravského hradu, ktoré už vtedy malo za sebou viac než storočnú históriu.[6] Gróf o vykonaných prácach uviedol: „Udržiavanie hradných budov bolo pod mojim špeciálnym dohľadom. Tomuto cieľu bolo každoročne venovaných 13 000 K, čo je vzhľadom k veľkej rozlohe hradu primerane vysoká suma. Jednako, nástojil som na tom, aby navrhované opravy vykonané boli so zreteľom na stavebný sloh a zodpovedali pôvodnému výzoru budov.“[7]

Investície neboli minuté bez výsledkov, naopak: budova Korvínovho paláca a časť obytnej veže Donjon boli revitalizované. Do reštaurovaných priestorov boli presunuté niektoré staršie zbierkové predmety Oravského múzea. Vynovené miestnosti nechal direktor Pálffy zariadiť historicky vernými replikami dobového nábytku a bytových doplnkov v gotickom štýle. Expozícia v Korvínovom paláci, ktorú nechal vybudovať, je prístupná dodnes a patrí k najobdivovanejším častiam Oravského hradu.[8] Rozpracované boli plány na renováciu Dubovského paláca a Citadely, ale ich realizáciu zmarilo vypuknutie prvej svetovej vojny.

Veľký význam mali práce s cieľom zaistiť statické zabezpečenie budov v Dolnom hrade, ktorým hrozilo zrútenie. Pod vedením grófa Pálffy bolo inštalované mohutné tiahlo do budovy Archívnej veže, ktoré ju spojilo s budovami Thurzovského paláca. Ďalším významným opatrením bola inštalácia železobetónového ukotvenia obvodových múrov Západného bastiónu a Západnej bašty pomocou horizontálnych a vertikálnych pilierov, zapustených do podložia.[9] Rekonštrukčné práce na Oravskom hrade podľa rád uhorských i zahraničných architektov organizoval hlavný lesmajster komposesorátu František Fertsek. Popri plnení svojich organizačných úloh uskutočnil aj zememeračské práce, vlastnoručne kreslil plány[10] a viedol hospodárenie a účtovníctvo. Z jeho záznamov sa dozvedáme, že Oravský komposesorát na opravy Oravského hradu v r. 1898 – 1911 vynaložil 126 567,73 K. Ročné výdavky boli nasledovné:[11]

Tento zásah stabilizoval situáciu a zaistil lepšie možnosti rekonštrukcie Oravského hradu počas jeho reštaurovania v 20. a 21. stor. Hrad a múzeum, umiestnené v jeho priestoroch  v roku 1868, boli prístupné verejnosti od ich otvorenia až do zániku Rakúsko – Uhorska bezplatne.[12]

V medzivojnovom Československu bol Oravský hrad a múzeum Oravského komposesorátu, ktoré sídlilo v jeho múroch, naďalej otvorené pre verejnosť. V tejto epoche vznikal masový cestovný ruch, ako ho poznáme v prítomnosti. Vedenie komposesorátu na nový trend reagovalo a od 1. 7. 1924 sa za návštevu Oravského hradu začalo vyberať vstupné (vo výške 1 Kč za dospelú osobu). Už vtedy bola poskytovaná zľava (50 halierov pre členov Klubu československých lyžiarov a turistov, 20 halierov za vojaka a 10 halierov za dieťa a žiaka). Prehliadky hradu sa konali o 9³⁰, 10³⁰, 15³⁰ a 17³⁰ hod.[13] Hrad a jeho expozície každoročne navštevovali tisíce ľudí, domácich i návštevníkov zo zahraničia. Pre potreby rastúceho segmentu turistického ruchu vznikali turistickí sprievodcovia v knižnej podobe. Prvé diela tohto typu vznikli už v období monarchie.[14]

Krátko po vzniku Československa vznikol prvý turistický sprievodca po Orave v slovenskom jazyku. Vydaný bol v roku 1922 a mal skutočne všestranný záber.[15] Čestné miesto v tomto diele mal Oravský hrad, vtedy i dnes jeden z hlavných magnetov turistického ruchu. Preto dajme slovo dobovému turistickému sprievodcovi. V záujme autentickosti ponechajme text v pôvodnom znení:

Oravský zámok

Oravský zámok patrí medzi najzachovalejšie hrady na Slovensku. Ačkoľvek v dejinách minulosti málo je spomínaný, lebo úloha jeho v príbehoch krajinských bola vždy podriadená: zachoval sa v lepšom stave, nežli mnohé slávnejšie hrady. Ďaleko znamenitejšie hrady ktoré hrávali vynikajúcejšie úlohy v dejinách krajiny, jako hrad trenčiansky alebo spišský, ležia dávno v rumoch, a tento, aspoň dľa zovňajšku, je akoby netknutý zubom času. Poloha jeho je nanajvýš romantická. Stojí na strmej skale, kolmo pnejúcej nad riekou Oravou, ba v temeni ešte nachýlenej nad hladinu rieky. Dolu mohutné skalisko stále obmýva bystrý prúd Oravy, bežiaci od severu, na západe a juhu skala spadá svahovite. Pod svahom týmto leží osada Podzámok, kolónia úradníkov Oravského panstva. Zámok oravský je kol do kola obtočený v bezprostrednej blízkosti lesnatými horami, stiesnený v úzkom údolí, ktorým preteká rieka Orava.

Z dolného Kubína, župného mesta, zájdeme do Podzámku tak zvanou hradskou[16] pešky za dve hodiny, a to buď novšou, ktorá vedie vedľa  rieky Oravy, alebo starou cestou cez vrch.

Oravský zámok pozostáva z troch častí, z dolného a prostredného hradu a z citadely, ktoré, ačkoľvek spojené medzi sebou, tvoria osobitné celky a každá časť zvlášť bola v stave obhajovať sa proti nepriateľovi, uzavretím padacích mostov. V najvyššej časti, tak zvanej citadele, r. 1868 zapravili zvonku do steny altánok so železným zábradlím, z ktorého pohľad na Podzámok do hĺbky spôsobuje slabšej hlave závrať a mdlobu. Že hrad neni dielom jedného pokolenia, k tomu neni treba čítať jeho dejiny, to prezradzuje sama zmatečná stavba izby a chodby, jedny na druhé nalepené, a medzi jednotlivými časťami múry obrovských rozmerov.

Dolný hrad

Úpätie zámku z tejto strany je pokryté v lete zelenou trávou a lesíkom ihličnatých stromov po príkrych svahoch, nad nimiž dvíhajú sa múry hradné s kostolíkom. Nad bránou, ktorou vchodíme do hradu, je v skale vyrytý letopočet 1543 a začiatočné písmená tehdajšieho vlastiteľa hradu Jána z Dubové. U vchodu do druhého dvora je nad bránou novší nápis so znakom rodiny Zichyovskej, nápis hovorí nám, že r. 1800 pod správou Františka Zichyho celý hrad, zničený požiarom, bol opravený. Prvej na mieste tohto nápisu boli znaky Juraja Thurzu, bývalého palatína a manželky jeho, Alžbety Czoborovej, s primeraným nápisom.

Na dolnom konci druhého dvora je priestranná glorietta z kresaného pieskovca, z ktorej pekný rozhľad je na kraj okoľný. V tomto dvore je múzeum a archív, i sbierka prírodopisná, hlavne zvierat na Orave žijúcich, ale i rostlinstva a nerostov. Sbierka táto bola založená na podnet Edmunda Zichyho v novšej dobe. Archív uložený je v okrúhlej veži, sú v ňom uchované medzi iným pôvodné dopisy Juraja Thurzu a zápisník jeho syna Imricha. Z tohto dvora, pekne dláždeného, zrieme pred sebou hrad prostredný a vo výške nad ním citadelu. Tu je tiež kostolík, vystavený Jurajom Thurzom v slohu gotickom, pod ním je hrobka, v ktorej spočívajú ostatky jeho, syna jeho Imricha a manželky Alžbety. Ale oltár a kazateľňa sú dielom veku pozdejšieho. Do steny kostolíka je zasadený v mramore vypukle kresaný obraz palatínov, na jednom okne vidíme znak jeho manželky, rodenej Czoborovej.

Z kostolíka vyjdeme na chodbu. Pri nej je kuchyňa, do ktorej bola zvedená voda z doliny Račovej cínovými rúrami ešte za Thurzu. Pozdejšie cínové rúry boli nahradené drevenými a trvali až do r. 1848. Z chodby ďalej prídeme do komnát, zariadených dobovým nábytkom. Z nádvoria dolného hradu po nízkych schodoch stúpame do hradu prostredného. Naľavo je obydlie Thurzovo a jeho potomkov. V ňom sú obrazy správcov Oravského Panstva počnúc Thuzom až po dnes: Štefana Thökölyho, Mikuláša Draškoviča, Illéšházyiovcov, Mikuláša Esterháziho, Erdőidhö, Zichyho. Všetky tieto obrazy viseli kedysi na stenách jedálne, v kaštieli Oravského panstva vo Veľkej Vsi.[17] Z predsiene prejdeme do iných komnát, kde sú podobizne Juraja Thurzu a Alžbety Czoborovej na umrlčom loži, práce neumelej ruky, ale maľované dľa prírody.

Vykročiac z chodby na dvor, vidíme naproti nepatrnú stavbu. Je to bývalá kuchyňa, z jejž obrovského komína vypukol požiar 18. apríla 1800, ktorý trval viacej dní a obrátil v popol celý hrad, s mnohou krásnou pamiatkou v ňom. Bývala kuchyňa táto je teraz prestavaná a upotrebená za archív.

Kráčajúc po schodoch nádvoria do hradu prostredného, ďalej po ľavej ruke vidíme priestor, kde stávali kedysi stáje pre dobytok, potrebný národu v hrade obývajúcemu. A je patrno, že tu medzi dolným a prostredným hradom býval kedysi padací most na zatarasenie cesty, keby sa bol nepriateľ tlačil dohora.

Prostredný hrad

V prostrednom hrade úzky dvor je opustenejší, trávou zarastený, tu už, jako sa hovorí, sovy húkajú v noci. Pod mocným klenutím vidíme tu otvor do studne, dľa svedectva starých listín, kopanej do hĺbky 288 stôp v skale. Jako vodovod, tak i táto studňa, plná vody, je dielom rozšafného Františka Thurzu. Kopanie studne trvalo dva roky a jako listina z doby tej udáva, hĺbkou siahala ešte 17 lakťov nižšie hladiny rieky Oravy.[18] Napravo od studne je jaskyňa, vchod do nej je zúžený odpadkami drobiacej sa vápencovej skaly. Jaskyňa táto slúžila asi za pivnicu. Nad ňou bola kedysi dielňa holičská, ale stôp schodov do nej sotva už vidno dnes. V tejto čiastke hradu bol kedysi uväznený kaločský arcibiskup Peter Várday a nie, jako sa hovorievalo, v horejšej citadele.

Prostredná časť hradu spojená je s citadelou, budovou asi na 4 – 5 poschodí vysokou, podoby veže štvorhrannej. Ale dnes len holé múry stoja z tejto budovy, namiesto okien a dverí zejú diery v múroch, vrúbené kresaným pieskovcom, na stenách stopy maľby, alebo širokých krbov. Nad dverami kde – tu vidíme znaky rodinné, ktoré svojimi letopočty hlásajú, že budova ta slúžila za obydlie Jánovi z Dubové. Pozdejšie býval tu tiež asi František Thurzo, jako znak jeho na stene maľovaný nasvedčuje. Teraz cez tieto priestory vystupujeme po drevenom schodišti do hradu horného.

Horný hrad

V hornom hrade vyjdeme opäť na voľné priestranstvo pod holým nebom. Ale kráčame ešte po niekoľkých kamenných schodoch, a potom stojíme už na temeni skaliska, ktoré slúži za podklad citadely. V budove tejto tesnými dverami vstúpime napred do priestrannej izby, v nejž na prostriedku vidíme okrúhly otvor do podlahy, vrúbený kameňom. To bola nádržka na vodu, do ktorej stekala zvonku dažďová voda hlinenými rúrami. Tieto rúry tiež možno dosiaľ vidieť. Citadela není najstaršou časťou, jako tvrdí ústne podanie, svedčí o tom nápis v tejto izbe nado dvermi: „IMPENSIS FRANCISCI THURZO ERECTUM ANNO 1561“ čili: postavené nákladom Františka Thurzu r. 1561. Po drevených schodoch dostaneme sa odtiaľto na altánok so železným zábradlím, ale je treba silných nervov, aby sme sa odvážili do tejto závratnej výše, z ktorej ináč pohľad na kraj je veľkolepý.

Vrátiac sa z altánku, ideme do siene, odkiaľ úzkym otvorom je vstup do cely, o ktorej hovorievalo sa, že tu bol väznený arcibiskup kaločský Várday, ale jako sme vyššie podotkli, tvrdenie toto nemá základu. Odtiaľto po točitých schodoch a po drevenom schodišti dostaneme sa k najvyššej budove citadely. Kedysi schádzali sa tu obyvatelia hradu, odbavovať služby božie. Stará kaplnka, opatrená najnovšie dvermi i oknami, slúžieva dnes turistom za miesto odpočinutia.

Dvermi protejšími vykročíme opäť pod holé nebo, na samý kraj skaly, ktorá je ohradená železným zábradlím nad zejúcou hĺbkou. Krásny výhľad na kraje oravské odplatí vďačnému turistovi námahu, s ktorou sa dostal do týchto výšin. Pod ním belejúca sa cesta a rieka, jako stuhy vinú sa od dediny k dedine, uprostred vzdelávaných rolí, alebo zalesnených vrchov, úzadie ktorých tvoria ďaleké šedé bašty Vysokých Tatier.

Toľko teda starý Sprievodca po Orave z roku 1922, ktorý je zborníkom príspevkov viacerých prispievateľov. Autorom state o Oravskom hrade je Ján Smetanay.[19] Návštevníkov pred sto rokmi vítal Oravský hrad, podobný a predsa tak odlišný od toho, ako vyzerá dnes. Za uplynuté dekády prebehli na Oravskom hrade rozsiahle rekonštrukčné práce. Prvá generálna rekonštrukcia, 70. výročie od začiatku ktorej si tohto roku pripomíname, prebehla v rokoch 1953 – 1967. Systematické úsilie o reštaurovanie budov Oravského hradu sa obnovilo v rokoch 2002 – 2005 a pokračuje do súčasnosti. V reštaurovaných priestoroch boli zriadené nové expozície a renováciou prešli aj exteriéry. Ale skutočnosť, že Oravský hrad je vzácna pamiatka a hlavným lákadlom cestovného ruchu na Orave, platilo pred sto rokmi rovnako, ako to platí v súčasnosti.

PhDr. Martin Chmelík

Historik Oravského múzea

Zoznam prameňov a literatúry

CHMELÍK, Martin: Oravský Podzámok  v rokoch 1918 – 1945. In: ČAJKA, Michal (zost.): Oravský Podzámok. Obec a jej obyvatelia. Oravský Podzámok: Obecný úrad v Oravskom Podzámku, 2015: 235 – 370

JAGNEŠÁKOVÁ, Mária (zost.): Oravské múzeum. Dejiny a súčasnosť. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2013

KAVULIKAK, Andrej: Hrad Orava. Dejiny hradu a kraja so zreteľom na sociálne položenie ľudu oravského. Martin: Kníhtlačiarsky účastinný podnik, 1927

KAVULIAK, Andrej: Monografia a Ocenenie veľkostatku Orava dľa stavu zo dňa 15. 1. 1919. Dolný Kubín: Slovenská tlačiareň Jána Trnkóciho, 1922

KOLEKTÍV: Sprievodca po Orave. Oravský zámok a iné pamiatky a prírodné krásy Oravy. Sostavil odbor Klubu československých turistov v Dolnom Kubíne. Nákladom odboru Klubu československých turistov v Dolnom Kubíne. Tlačou českej grafickej „Únie“ účastinnej spoločnosti v Prahe, 1922

ROWLAND, Wiliam: Aus dem Arwa. In: A Magyarországi Kárpátegyület Évkönyve. Késmark, 1874

_____________________________________________________________________

[1] Wiliam Rowland bol nie len špecialistom na lesné hospodárenie, ale súčasne sa zaoberal osvetou, podporoval vzdelávanie pre zamestnancov panstva z radov obyčajných pracujúcich ľudí a okrem svojich hlavných povinností sa stal aj autorom prvého známeho vedeckého diela o Orave. Mikuláš Kubínyi (maď. Kubínyi Miklós) bol hlavným právnym zástupcom Oravského komposesorátu, ale súčasne aj všestranným vzdelancom, zakladateľom historického, archeologického a geologického bádania v regióne.

[2] JAGNEŠÁKOVÁ, Mária (zost.): Oravské múzeum. Dejiny a súčasnosť. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2013, s. 32

[3] ROWLAND, Wiliam: Aus dem Arwa. In: A Magyarországi Kárpátegyület Évkönyve. Késmark, 1874, s. 107

[4] Oravský hrad bol po požiari v takom stave, že mu reálne hrozil zánik. Mohol byť opustený a dnes by vyzeral ako ruina (tak, ako väčšina hradov na našom území). Vedenie Oravského komposesorátu takýto koniec Oravského hradu odmietlo pripustiť a bolo ochotné vyčleniť finančné a materiálne zdroje, aby negatívnemu vývoju udalostí zabránilo.

[5] JAGNEŠÁKOVÁ, Mária (ZOST.): Oravské múzeum. Dejiny a súčasnosť. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2013, s. 44

[6] Prvé práce na reštaurovaní Oravského hradu, zdevastovaného požiarom v roku 1800, sa začali na začiatku 19. storočia. Práce viedol vtedajší direktor Oravského komposesorátu, gróf František Zichy st. (1749 – 1812), v úrade v rokoch 1792 – 1812. Nechal opraviť priestory Thurzovského paláca a Južného bastiónu. Druhou veľkou etapou boli renovácie Oravského hradu pod kuratelou direktora Oravského komposesorátu, grófa Edmunda Zichy (1811 – 894), v úrade v rokoch 1862 – 1894. Pripomíname že v tejto epoche bol Oravský hrad od roku 1868 sprístupnený verejnosti.

[7] KAVULIKAK, Andrej: Hrad Orava. Dejiny hradu a kraja so zreteľom na sociálne položenie ľudu oravského. Martin: Kníhtlačiarsky účastinný podnik, 1927, s. 225

[8] JAGNEŠÁKOVÁ, Mária (zost.): Oravské múzeum. Dejiny a súčasnosť. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2013, s. 39

[9] KAVULIKAK, Andrej: Hrad Orava. Dejiny hradu a kraja so zreteľom na sociálne položenie ľudu oravského. Martin: Kníhtlačiarsky účastinný podnik, 1927, s. 226

[10] Plány, rezy a projekty obnovy budov Oravského hradu, ktoré hlavný lesmajster František Fertsek osobne vytvoril, sa dodnes zachovali v Zbierkovom fonde Oravského múzea, pod evidenčnými číslami K-487, K-484, K-492, K-393, K-482, K-483, K-484 a ďalšími. Sú nielen historicky cennými dokladmi, ale majú aj umeleckú hodnotu.

[11] KAVULIKAK, Andrej: Hrad Orava. Dejiny hradu a kraja so zreteľom na sociálne položenie ľudu oravského. Martin: Kníhtlačiarsky účastinný podnik, 1927, s. 259

[12] KAVULIAK, Andrej: Monografia a Ocenenie veľkostatku Orava dľa stavu zo dňa 15. 1. 1919. Dolný Kubín: Slovenská tlačiareň Jána Trnkóciho, 1922, s. 26

[13] CHMELÍK, Martin: Oravský Podzámok  v rokoch 1918 – 1945. In: ČAJKA, Michal (zost.): Oravský Podzámok. Obec a jej obyvatelia. Oravský Podzámok: Obecný úrad v Oravskom Podzámku, 2015: 235 – 370, s. 278

[14] Priekopníkmi na tomto poli boli Wiliam Rowland, Mikuláš Kubínyi a Andrej Kavuljak. Ich diela sú kvalitné aj podľa súčasných meradiel a dodnes tvoria základ odbornej a prezentačnej literatúry o Oravskom hrade a o Orave ako celku.

[15] KOLEKTÍV: Sprievodca po Orave. Oravský zámok a iné pamiatky a prírodné krásy Oravy. Sostavil odbor Klubu československých turistov v Dolnom Kubíne. Nákladom odboru Klubu československých turistov v Dolnom Kubíne. Tlačou českej grafickej „Únie“ účastinnej spoločnosti v Prahe, 1922. Autormi príspevkov boli Ján Smetanay, Ján Tatliak, Vladimír Vašeka (známy skôr pod svojim umeleckým menom peter Bezruč), Ján Kofroň a ďalší.

[16] Hradskými nazýva ľud náš cesty, ktoré dnes udržuje štát, po starom zvyku, keď ešte hradní páni ich stavali a udržovali.

[17] Starý názov obce Veličná

[18] Stopa je stará dĺžková miera, odvodená od dĺžky ľudského chodidla s dĺžkou v rôznych krajinách od 25 do 34 cm. Najznámejšia je anglická imperiálna stopa, dlhá 0,30480 m. Táto merná jednotka sa používa aj v prítomnosti. Lakeť je stará dĺžková miera, odvodená od dĺžky ruky od lakťa po prsty. U nás sa používal viedenský lakeť s dĺžkou 0,777558 m.

[19] Slovenský spisovateľ, archivár, historik a knihovník Čaplovičovej knižnice. Známy tiež pod umeleckými menami Ondrej Kalina a Ondrej Smutný. Narodil sa 24. 11. 1867 vo Veličnej. Študoval v Ružomberku, Levoči, Jágri, Viedni, Budapešti a v Prahe. Autor početných literárnych diel a prekladov. Zomrel 19. 4. 1953 v Dolnom Kubíne. Vid: Slovenské literárne centrum: https://www.litcentrum.sk/autor/ondrej-kalina/zivotopis-autora