Druhá svetová vojna a jej dopady na Slovensko a Oravu
Druhá svetová vojna sa stala najväčším a najničivejším konfliktom v doterajších dejinách ľudstva. Do víru vojnových udalostí boli strhnutí obyvatelia viac než 60 štátov, v ktorých žila v tých časoch väčšina obyvateľov Zeme. Bojové operácie sa odohrávali na troch kontinentoch, vo vlnách svetového oceánu a letecké operácie sa rozvíjali vo vzduchu. Do boja sa zapojili milióny vojakov v obrovských armádach. Okrem svojich ničivých následkoch na fronte vojna kruto zasiahla predovšetkým do života civilného obyvateľstva. Celé národy boli okupované armádami agresorov, obyvatelia mnohých miest a obcí sa stali cieľmi plošného leteckého bombardovania, často konkrétne zameranému na likvidáciu civilného obyvateľstva a ničenie občianskej infraštruktúry. Hrôzy vojny boli zavŕšené koncentračnými a vyhladzovacími tábormi, v ktorých sa odohrala genocída v obludnom, doslova priemyselnom rozsahu, ktorý si ťažko možno vôbec predstaviť. Tento svetový konflikt hlboko zasiahol aj do života obyvateľov regiónu Oravy. Tak ako celá Slovenská republika bola Orava v tomto období pod silným vplyvom fašistického Nemecka a musela sa zapojiť do druhej svetovej vojny na jeho strane. Bojové operácie proti Poľsku a hlavne proti ZSSR viedli u Slovákov k rozchodu s Nemeckom, k vypuknutiu slovenského národného povstania a k nemeckej okupácii. Oslobodenie Oravy spod fašistickej nadvlády bolo spojené s prechodom frontu, čo premenilo celý región na bojisko. Odohralo sa tu nemálo ľudských tragédií.
Druhá svetová vojna zanechala nezmazateľnú stopu v dejinách ľudstva. Od jej skončenia až do prítomnosti je predmetom záujmu historikov, politikov, vojnových veteránov i širokej verejnosti. O jej príčinách, priebehu a výsledkoch bolo publikované obrovské množstvo kníh a publikácií, vzniklo mnoho dokumentárnych i umeleckých filmov a televíznych seriálov, u nás i v zahraničí. O druhej svetovej vojne sa aj v prítomnosti vedú polemiky. Mnohé majú charakter vecnej debaty a kladú si za cieľ pochopiť a vysvetliť historické udalosti. Je žiaľ i nemálo takých, ktoré si z druhej svetovej vojny urobili arénu nedávnych i súčasných politických a mocenských sporov. Tento fakt presvedčivo dokazuje, že druhá svetová vojna, jej priebeh a výsledky sú nielen predmetom živého záujmu aj v súčasnosti, ale sú taktiež súčasťou dnešných významných spoločenských a politických zápasov.
Náš príspevok si nemôže robiť nárok na celostné a úplné podanie tak grandióznej globálnej udalosti, akou bola (a stále je) druhá svetová vojna, ale má aj tak neskromnú ambíciu priblížiť základné udalosti, ktoré viedli k jej vypuknutiu a stručne popísať jej priebeh. V dnešných dňoch, kedy si pripomíname 80. výročie jej ukončenia, je to určite potrebné.
Svet medzi dvoma svetovými vojnami
Žiadna historická udalosť sa neodohráva vo vzduchoprázdne. Druhá svetová vojna nie je výnimkou, naopak. Jej príbeh sa začína už v zákopoch predchádzajúceho svetového požiaru v rokoch 1914 – 1918 a v mnohých ohľadoch je jeho pokračovaním. Malo to viacero príčin. Prvá svetová vojna dramaticky zmenila mapu sveta. Rakúsko – Uhorsko a Osmanská ríša zanikli. V Nemecku padla monarchia a porazený štát musel odstúpiť časť svojho územia Francúzsku, Poľsku a Belgicku, vzdať sa svojich kolónií, prijať obmedzenia v oblasti sily a výzbroje svojej armády a platiť víťazom reparácie za vojnové škody. V Rusku vypukla revolúcia a bezprostredne nato aj občianska vojna, eskalovaná navyše zahraničnou intervenciou štátov Dohody, ktoré podporovali antikomunistickú opozíciu. V Európe vznikli nové štáty: Československo, Maďarsko, Rakúsko, Juhoslávia, Lotyšsko, Estónsko, Litva, obnovené bolo Poľsko. Koalície veľmocí z prvej svetovej vojny sa rozpadli. Nemecko bolo ako porazený štát dočasne mocensky oslabené, Rusko, ktoré od roku 1922 nieslo oficiálny názov Zväz sovietskych socialistických republík, ZSSR sa kvôli svojmu komunistickému režimu dostalo do medzinárodnej izolácie. USA sa priklonili k izolacionizmu.
Na medzinárodnej aréne sa etablovala prvá veľká medzinárodná organizácia – Spoločnosť národov, ktorej úlohou bolo riešiť medzištátne konflikty. Zlom v dejinách po druhej svetovej vojne priniesla veľká hospodárska kríza, ktorá vypukla po krachu na burze v New Yorku dňa 24. 10. 1929. Hospodárska recesia sa rozšírila z USA do celého sveta. Mala dovtedy nevídané sociálne dôsledky. Priniesla so sebou nezamestnanosť, biedu, sociálne vylúčenie. Ekonomické problémy rozvrátili celé štáty a destabilizovali spoločenské pomery natoľko, že umožnili príchod k moci extrémistom, predovšetkým v Nemecku a Japonsku. V medzinárodnej politike začalo stúpať napätie a po celom svete vypukli ozbrojené konflikty, ktoré sa stali prológom novej svetovej vojny.
Fašizmus a nárast medzinárodného napätia
Novým prvkom v medzinárodných vzťahoch sa stala nová, extrémistická, násilná a vo svojej podstate zločinecká ideológia fašizmu. Fašizmus vznikol v dôsledku zložitých hospodárskych a sociálnych pomerov po skončení prvej svetovej vojny a taktiež v dôsledku rozporných vplyvov komunistickej revolúcie v Rusku z roku 1917, ktorá znepokojila niektoré spoločenské vrstvy, predovšetkým bohatých, ale aj mnohých príslušníkov strednej triedy. Štátom, kde sa fašizmus zrodil, sa stalo Taliansko, ktoré síce vyšlo z prvej svetovej vojny víťazne, ale bolo v ťažkej hospodárskej a sociálnej situácii a vládlo v ňom sklamanie z výsledkov prvej svetovej vojny. Líder fašistickej strany Benito Mussolini zorganizoval v rokoch 1921 – 1922 štátny prevrat, zmocnil sa vlády a v priebehu 20. rokov 20. storočia sa stal diktátorom. Radikálne a násilné myšlienky fašizmu inšpirovali extrémistické strany v ďalších štátoch. Fašistické strany a hnutia pôsobili v Nemecku, Španielsku, Rakúsku, Maďarsku, Japonsku, ale aj vo Francúzsku, Belgicku, Rumunsku, Francúzsku, Veľkej Británii a v iných krajinách.
Najväčšou hrozbou sa stala Národne socialistická robotnícka strana Nemecka (NSDAP), na čele ktorej stál Adolf Hitler. Nacistické hnutie vzniklo v Nemecku krátko po skončení prvej svetovej vojny, ale v dvadsiatych rokoch pôsobilo na okraji nemeckej spoločnosti. Situácia sa zmenila po vypuknutí veľkej hospodárskej krízy po krachu na burze v New Yorku v roku 1929. Následky krízy drasticky destabilizovali nemeckú spoločnosť a zápas o moc sa skončil víťazstvom Hitlera, ktorý bol 30. 1. 1933 menovaný kancelárom Nemecka. Svoje postavenie zneužil k tomu, aby sa stal nemeckým diktátorom a viedol Nemecko na cestu agresie. V roku 1935 obnovil v Nemecku povinnú vojenskú službu. V roku 1936 nemecké jednotky v rozpore z versailleskou mierovou dohodou vojensky obsadili Porýnie. Dňa 12. 3. 1938 násilne okupovali Rakúsko a zaistili jeho pripojenie k Nemecku, tzv. Anschluss. Ďalším cieľom Hitlera sa stalo Československo. Spojencami Nemecka sa stali fašistické Taliansko, ktoré s Nemeckom uzavrelo zmluvu v r. 1936, stvrdenú Oceľovým paktom, prijatým 22. 5. 1939 a Japonsko, ktoré sa s Nemeckom spojilo prostredníctvom paktu proti Kominterne, schválenom 25. 11. 1936 v Berlíne. Spojenecký blok Nemecka, Japonska a Talianska bol formálne potvrdený paktom troch, ktorý bol uzavretý dňa 27. 9. 1940. K spojeneckým zmluvám fašistických veľmocí sa postupne pridávali ich spojenci a vazalské štáty. Boli medzi nimi napríklad Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Fínsko, Španielsko, Thajsko a v priebehu druhej svetovej vojny sa formálne členmi fašistickej Osy[1] stali aj bábkové vlády okupovaných štátov, napríklad Francúzska, Belgicka, Holandska, Dánska, Nórska, Chorvátska a Slovenska.
Prológ nového svetového konfliktu
V tridsiatych rokoch 20. storočia sa rýchlo zhoršovala medzinárodná bezpečnostná situácia. Prvým ohniskom napätia sa stala východná Ázia. Japonské vládnuce kruhy sa snažili riešiť domáce problémy cestou agresie a expanzie, predovšetkým na územie ázijského kontinentu. Japonské vojsko vyvolalo 18. 9. 1931 incident na železničnej trati pri meste Mukden (Mandžusko, Čína), ktorý sa stal zámienkou na ozbrojený vpád do Číny. Japonská armáda okupovala Mandžusko a 1. 3. 1932 v ňom vytvorila bábkový štát. V dôsledku kritiky na adresu japonskej agresie Japonsko v roku 1933 opustilo Spoločnosť národov. Japonsko 8. 7. 1937 obnovilo svoju agresiu voči Číne a oba štáty sa ocitli vo vojne, ktorá trvala až do roku 1945. Bol to jeden z najkrvavejších vojnových konfliktov, ktorý si vyžiadal desiatky miliónov obetí na ľudských životoch. Výbojná politika Japonska viedla k ozbrojenému konfliktu so ZSSR. V roku 1938 sa Japonsko a ZSSR stretli v bitke pri jazere Chasan a v priebehu roku 1939 prebehla japonská invázia do Mongolska, ktoré si vďaka pomoci ZSSR ubránilo nezávislosť. Japonská agresia súčasne spôsobila zhoršenie vzťahov medzi Japonskom a západnými štátmi, ktoré mali svoje kolónie v Ázii.
Vojenskú expanziu začalo aj Mussoliniho Taliansko, ktoré sa snažilo rozšíriť svoje koloniálne panstvo v Afrike. Cieľom talianskej expanzie sa stala Etiópia, ktorú Mussolini dňa 3. 10. 1935 bez vyhlásenia vojny napadol. Odpor nedostatočne vybavenej etiópskej armády bol zlomený 5. 5. 1936. Voči talianskej agresii zaviedla Spoločnosť národov sankcie, tie ostali bez efektu. Taliansko a Nemecko v roku 1936 opustili Spoločnosť národov. V dôsledku týchto udalostí sa Nemecko a Taliansko stali spojencami. V roku 1936 vyvrcholili hlboké vnútorné rozpory a konflikty v Španielsku, v ktorom od pádu monarchie a vzniku republiky v roku 1931 súperili rozmanité politické frakcie. Víťazstvo vlády Ľudového frontu, do ktorej sa spojili republikáni, anarchisti a komunisti, vyvolalo reakciu fašistov, monarchistov a vojenských špičiek, ktoré sa dňa 18. 7. 1936 vzbúrili voči vláde a v Španielsku vypukla občianska vojna. Fašistických povstalcov, ktorým velil generál Francisco Franco, podporili svojou intervenciou Taliansko a Nemecko. Republikánsku vládu podporoval ZSSR dodávkami zbraní a vyslaním dobrovoľníkov. Na strane republikánov bojovali interbrigadisti z mnohých krajín sveta. Veľká Británia a Francúzsko sa usilovali zaistiť nezasahovanie vonkajších strán do španielskych záležitostí, ale Nemecko a Taliansko pokračovali v intervencii a výraznou mierou prispeli k víťazstvu generála Franca 8. 3. 1939.
Agresia fašistického Nemecka proti ČSR a rozbitie republiky
Československo vzniklo po rozpade Rakúsko – Uhorska. Skladalo z tzv. historických českých krajín – Čiech, Moravy a Sliezska a jeho súčasťou bolo aj Slovensko a Podkarpatská Rus. Väčšina obyvateľov Slovenska vytvorenie novej republiky uvítala, lebo voči starej monarchii, a predovšetkým voči nedemokratickému režimu v Uhorsku prechovávali odpor nielen slovenskí politici, ale aj veľká väčšina občanov. Podoba štátnych hraníc ČSR bola schválená víťaznými veľmocami z prvej svetovej vojny a bezpečnosť republiky sa stala závislou od versailleského systému. Československo bolo demokratická republika, so slobodným, všeobecným a tajným volebným právom. Československá ústava deklarovala aj medzinárodne zaručené práva menšín. Zdrojom problémov medzi Čechmi a Slovákmi sa stala oficiálna štátna idea čechoslovakizmu, ktorá viedla k národnostným treniciam.
Československo bolo vážne zasiahnuté veľkou hospodárskou krízou a jej sociálnymi dôsledkami. Okrem hospodárskych problémov sa vláda ČSR musela postaviť aj proti rastúcemu ohrozeniu bezpečnosti štátu zo zahraničia. Viaceré štáty sa usilovali o zmenu hraníc stanovených prvou svetovou vojnou. Na čele tohto procesu stálo Nemecko, ovládané Adolfom Hitlerom. Nemecko sa usilovalo rozbiť ČSR a ako svoj nástroj využívalo predstaviteľov nemeckej menšiny v ČSR a organizovalo ich akcie proti republike. Nemeckému diktátorovi sa podarilo získať na svoju aj vlády Maďarska a Poľska, ktoré mali voči republike svoje vlastné územné nároky a svojou zahraničnou politikou dosiahol, že ČSR opustili jej západní spojenci – Veľká Británia a Francúzsko. Dňa 30. septembra 1938 sa uskutočnila v nemeckom meste Mníchov medzinárodná konferencia, na ktorej vlády Talianska, Francúzska a Veľkej Británie súhlasili s odstúpením pohraničných oblastí, tzv. Sudet, Nemecku. Okrem Nemecka si územné ústupky vynútili aj vlády Maďarska a Poľska. Československá vláda pod bezprecedentným nátlakom, ku ktorému sa okrem Nemecka pridali aj vlády Veľkej Británie a Francúzska, kapitulovala. Po odstúpení Sudet Nemecku si svoje nároky uplatnilo aj Maďarsko, ktoré schválila nemecká a talianska vláda počas prvej viedenskej arbitráže 2. 11. 1938. Rozpad ČSR bol zavŕšený vznikom Slovenského štátu 14. 3. 1939 a okupáciou českých krajín o deň neskôr.
Vypuknutie druhej svetovej vojny v Európe
Mníchovská dohoda a následný rozpad ČSR sa stali predohrou druhej svetovej vojny v Európe. Agresia Hitlerovského Nemecka, povzbudeného predchádzajúcimi úspechmi, sa obrátila v roku 1939 proti Poľsku. Hrozba svetovej vojny prinútila vlády ZSSR, Veľkej Británie a Francúzska pokúsiť sa obnoviť svoje spojenectvo z 1. svetovej vojny, ale ich vzájomná nedôvera zapríčinila, že tento pokus stroskotal. Naproti tomu Nemecko dokázalo presvedčiť Sovietsky zväz, aby s ním uzavrel pakt o neútočení. Táto dohoda, známa ako pakt Ribbentrop-Molotov bola uzavretá 23. 8. 1939. Obe veľmoci sa zaviazali na seba neútočiť a v tajnom protokole si rozdelili sféry vplyvu v Európe. Zatiaľ čo ZSSR získal oddychový čas pred konfliktom s Nemeckom, ktorý využil na rozšírenie svojho vplyvu v Pobaltí a na hranici s Rumunskom, Hitler využil neutralitu Sovietskeho zväzu a 1. 9. 1939 napadol Poľsko. Spojenci napadnutej krajiny, Veľká Británia a Francúzsko, na tento krok odpovedali vyhlásením vojny Nemecku. Nedokázali Poľsku poskytnúť účinnú pomoc. Do začiatku októbra 1939 bolo Poľsko porazené a okupované.
V zmysle paktu Ribbentrop-Molotov ZSSR vpadol 17. 9. 1939 do Poľska s cieľom si zaistiť územie, ktoré mu pripadlo v rámci delenia sfér vplyvu. Sovietsky vodca J. V. Stalin zabral v lete roku 1940 pobaltské štáty Litvu, Lotyšsko a Estónsko. ZSSR v zime 1939 – 1940 vybojoval tzv. zimnú vojnu proti Fínsku, v ktorej si vynútil od tohto štátu územné ústupky. Na západnom fronte až do jari r. 1940 neprebiehali žiadne významnejšie vojenské operácie. Toto obdobie sa nazýva čudná vojna.[2] Západné štáty sa obmedzovali na prieskum a statickú obranu, Nemecko sa pripravovalo na útok. V apríli roku 1940 nacisti bez vyhlásenia vojny prepadli Dánsko a Nórsko. Cieľom nemeckej agresie bolo zaistiť si dodávky železnej rudy zo Švédska a oporné body pre vojenské loďstvo v severnom Atlantiku. Dánsko padlo bez boja za necelé dva dni. Nórsko sa s pomocou západných Spojencov dokázalo brániť do júna 1940, ale potom podľahlo okupantom a po zvyšok vojny boli obe škandinávske krajiny okupované nemeckým fašistickým vojskom. Hlavná nemecká ofenzíva do západnej Európy sa začala 10. 5. 1940. Nemecké fašistické vojská vpadli do Francúzska, Belgicka, Holandska a Luxemburska. Spojenecké velenie nebolo útoku schopné čeliť a fašistickí útočníci obsadili územie západnej Európy. Holandsko kapitulovalo 14. 5. 1940, Belgická armáda sa vzdala 28. 5. 1940. Armáda Veľkej Británie na európskom kontinente sa dostala do obkľúčenia a na prelome mája a júna 1940 sa ju, spolu s viacerými spojeneckými jednotkami, podarilo evakuovať z francúzskeho prístavu Dunkerque. Pod dojmom nemeckých úspechov vstúpilo do vojny Taliansko na strane Hitlera. Francúzsky odpor skolaboval a Francúzsko bolo nútené 22. 6. 1940 podpísať ponižujúci mier.[3]
Slovensko v časoch druhej svetovej vojny
Slovenský štát vznikol v období rastúceho medzinárodného napätia, ktorého hnacím motorom bola agresia fašistického Nemecka. Rozbitie ČSR prinieslo okupáciu Čiech, aj územné straty Slovenska. Časť územia na Orave a na Spiši zabralo Poľsko. Oveľa väčší kus územia pripadol následkom Viedenskej arbitráže 2. novembra 1938 Maďarsku. Maďarská vláda s výsledkom nebola spokojná, chcela obsadiť celé Slovensko a urobiť tak veľký krok na ceste k obnoveniu Uhorska v hraniciach spred roku 1918. S týmto zámerom Maďarské vojsko dňa 23. marca 1939 vpadlo na východné Slovensko. Slovenská vláda sa spoliehala na tzv. ochrannú zmluvu s Nemeckom, ktoré malo byť garantom štátnej nezávislosti[4], ale Hitlerovi vyhovovali konflikty medzi jeho satelitmi, lebo mohol využívať ich vzájomné rozpory a Maďarsko i Slovensko ľahšie ovládať. Slovenská vláda narýchlo mobilizovala armádu aj jednotky Hlinkovej gardy, uniformovanej zložky vládnej strany. Slovenským jednotkám sa podarilo do 31. marca zastaviť postup maďarskej armády, ale mier bol uzavretý len za cenu odstúpenia ďalších území Budapešti, vrátane Košíc. Medzi oboma vládami boli počas celej vojny veľmi napäté vzťahy.
Do útoku nemeckej armády na Poľsko sa zapojilo aj slovenské vojsko. Slovenská vláda v tomto ťažení získala späť územie, ktoré bolo odstúpené Poľsku v rokoch 1920 a 1938. Ozbrojené sily Slovenskej republiky sa po skončení poľského ťaženia vojenských akcií nezúčastňovali až do roku 1941. Dňa 22. 6. 1941 porušilo Nemecko pakt o neútočení so ZSSR a zahájilo masívny vojenský vpád. Na základe rozhodnutia slovenskej vlády sa príslušníci ozbrojených síl SR zúčastnili vojenského ťaženia na strane Nemecka. Vojna proti ZSSR nebola na Slovensku populárna, navzdory tomu však slovenské vojsko odvádzalo dobrú službu. Slovenských vojakov motivovali aj represie režimu J. V. Stalina voči jeho odporcom. Postupne však zmenili svoj názor na vojnu proti ZSSR. Hlavným faktorom bol neúspech bleskového ťaženia v zime roku 1941 a fakt, že vojna sa zmenila na dlhodobý krvavý zápas. Okrem toho sa slovenskí vojaci stali svedkami početných zverstiev nacistických okupantov voči civilnému obyvateľstvu. Účasť Slovenska v bojoch na východnom fronte bola jednou z hlavných príčin nárastu dezilúzie voči vládnemu režimu a nárastom podpory pre protifašistickú opozíciu na Slovensku v druhej polovici druhej svetovej vojny.
Eskalácia svetového konfliktu
Veľká Británia sa po páde Francúzska a ostatných európskych spojencov ocitla pod tlakom Nemecka a Talianska, a musela čeliť nie len leteckým útokom na svoje územie, ale aj vojenskému ťaženiu fašistických armád na Balkáne, v Severnej Afrike a na Blízkom východe. Hlavnú hrozbu predstavovali útoky nemeckého letectva, ktoré sa snažilo vybojovať si leteckú prevahu a umožniť tak nacistickú inváziu na Britské ostrovy. Letecká bitka vyvrcholila v októbri 1940, ale nemeckému letectvu sa nepodarilo prelomiť protivzdušnú obranu Veľkej Británie a invázia bola odvolaná. Nemecké letectvo bombardovalo hlavne civilné ciele až do jari 1941. Počas celej vojny viedlo nemecké loďstvo, hlavne ponorky, intenzívne útoky na lodnú dopravu do Veľkej Británie, pričom ničilo aj lode neutrálnych štátov. Od leta 1940 viedlo Taliansko vojnu v severnej Afrike proti britským kolóniám, ale bez väčších úspechov. Aj Mussoliniho útok na Grécko z 28. 10. 1940 bol neúspešný. Na pomoc talianskym fašistom prišlo Nemecko. Na jar roku 1941 sa nemecký Afrikakorps vylodil v Líbyi. Súčasne nemecké, talianske a maďarské jednotky napadli Juhosláviu a Grécko a dobyli ich. Hitler využil celkovo priaznivú situáciu, keď sa pod vládou Nemecka ocitla prakticky celá kontinentálna Európa a 22. 6. 1941 zaútočil, opäť bez vyhlásenia vojny, na ZSSR. Do tohto konfliktu zasiahli na strane Hitlera aj spojenci Nemecka: Fínsko, Maďarsko, Rumunsko, Taliansko a Slovensko. Napriek počiatočným úspechom fašistických vojsk sa plány na rýchlu porážku Sovietskeho zväzu Hitlerovi nepodarilo realizovať a fašistické štáty namiesto bleskového víťazstva uviazli v dlhodobom konflikte nepredstaviteľných rozmerov.
Medzitým eskaloval konflikt v Ázii. Hlavným agresorom na tomto kontinente bolo Japonsko, ktoré sa už od tridsiatych rokov 20. storočia angažovalo pri dobýjaní Číny. Bezohľadný postup japonskej vlády dostal Japonsko do konfliktu s ďalšími štátmi, ktoré mali svoje vlastné záujmy v Ázii, hlavne s USA a Veľkou Britániou. Japonská vláda sa spor pokúsila vyriešiť silou a 7. 12. 1941 bez vyhlásenia vojny napadla vojenské základne USA na Havajských ostrovoch a na Filipínach, ako aj britské kolónie. Vojna sa stala celosvetovou. Úspechy fašistických vojsk v priebehu roka 1942, keď nemecké vojská prenikli na východnom fronte až k Volge a v Stredomorí stáli na hraniciach Egypta, zatiaľ čo Japonsko okupovalo väčšinu krajín juhovýchodnej Ázie, priviedli štáty protifašistickej koalície na pokraj porážky a vízia sveta, tisíc rokov ovládaného Treťou ríšou a jej satelitmi, sa stala desivo reálnou.[5]
Slovenské národné povstanie a oslobodenie Slovenska
Slováci sa v priebehu tejto vojny vyvinuli v plne emancipovaný moderný národ a vedeli oceniť výhody štátnej samostatnosti a ekonomické výsledky, ktoré dosiahol vojnový Slovenský štát. Zároveň nemohli prehliadať jeho temné stránky: rastúcu závislosť na Nemecku, rasové prenasledovanie[6] a totalitný, fašistický režim. Protifašistická opozícia si kládla za cieľ zvrhnutie fašistickej vlády a obnovenie Československa. Bolo to nutné, lebo exilová vláda ČSR bola v priebehu vojny uznaná za spojenecký štát a podarilo sa jej dosiahnuť zrušenie Mníchovskej dohody aj Viedenskej arbitráže. Na Vianoce roku 1943 bola uzavretá Vianočná dohoda medzi odbojovými skupinami na Slovensku, ktorá viedla k zriadeniu Slovenskej národnej rady a príprave ozbrojeného vystúpenia proti Nemecku. V priebehu rokov 1943 – 1944 začali na Slovensko prenikať partizánske skupiny a od 12. 7. 1944 tu pôsobili partizánske organizátorské skupiny vyslané zo ZSSR. Prítomnosť sovietskych partizánov radikalizovala situáciu na Slovensku a zvýšila riziko nemeckého vpádu. Slovenská národná rada sa usilovala prípravu povstania koordinovať s postupom Červenej armády ZSSR, ktorá sa v lete 1944 priblížila k slovenským hraniciam. Nárast revolučnej situácie viedol k tomu, že slovenská vláda stratila kontrolu nad situáciou na Slovensku. Obavy nacistov zo straty ďalšieho vazalského štátu viedol k otvorenej hitlerovskej agresii a 29. 8. 1944 vpadli nemecké vojská na Slovensko. V ten istý deň vyhlásil podplukovník Ján Golian heslo „Začnite s vysťahovaním“ s platnosťou od 2000, ktoré sa stalo začiatkom otvoreného vojenského protifašistického vystúpenia slovenskej armády. Z vojenských posádok, ktoré sa pripojili k povstaniu, vznikla 1. československá armáda na Slovensku, ktorá sa postavila na obranu Slovenska. Bohužiaľ fašistom sa podarilo neutralizovať väčšinu posádok slovenskej armády na západnom a východnom Slovensku, čo zhoršilo vyhliadky povstania už na začiatku. Povstalecké jednotky a partizáni s podporou veľkej časti obyvateľstva bránili oslobodené územie až do 28. 10. 1944, kedy padla Banská Bystrica a nemecké vojsko okupovalo celé slovenské územie. Napriek strate povstaleckého územia odboj nezanikol, partizánska vojna pokračovala až do oslobodenia. Aktívny boj účastníkov SNP proti fašizmu a za obnovenie ČSR umožnil, aby sa Slováci zaradili medzi víťazné spojené národy a neboli spájaní s porazenými štátmi fašistickej Osi.
Sovietske vojenské jednotky sa v lete r. 1944 priblížili k slovenským hraniciam, ale vývoj vojenskej situácie viedol k záveru, že vojsko ZSSR bude môcť karpatský oblúk obísť zo severu a juhu a vyhnúť sa veľkým bojom v karpatských horách. Po vypuknutí SNP zmenilo vedenie ZSSR názor a s cieľom pomôcť povstaniu bola zorganizovaná Karpatsko-dukelská operácia. Uskutočnili ju jednotky 1. a 4. Ukrajinského frontu a ich útok v Karpatoch sa začal 8. 9. 1944. Obranu fašistov v Karpatoch sa podarilo zdolať, ale spojiť sa s povstalcami sa nepodarilo. V priebehu zimy a jari 1944 – 1945 sa slovenské územie stalo bojiskom, keď sa útvary 1. a 4. Ukrajinského frontu spolu s jednotkami 1. československého armádneho zboru prebíjali cez východné na stredné Slovensko, zatiaľ čo južné Slovensko sa stalo súčasťou veľkej bitky o hlavné mesto Maďarska, Budapešť. Červená armáda ZSSR a jej spojenci, vojská 1. československého armádneho zboru a rumunské jednotky v záverečných operáciách – ostravskej, bratislavsko-brnianskej a pražskej v apríli 1944 oslobodili od nemeckých okupantov a ich spojencov, hlavne z radov maďarského vojska, celé územie Slovenska.
Druhá svetová vojna na Orave
Región Oravy a jeho obyvatelia boli vtiahnutí do víru druhej svetovej vojny od jej vypuknutia. Počas nacistického vpádu do Poľska cez Oravu prechádzali nemecké jednotky. Útoku Nemecka na Poľsko od 1. 9. 1939 sa zúčastnilo aj Slovensko. Cieľom slovenskej účasti na vojne bolo získať späť územia, odstúpené Poľsku v rokoch 1920 a 1938. Po páde Poľska slovenská vláda dosiahla svoj cieľ. To malo veľký význam pre Oravu, lebo k regiónu boli opäť pripojené obce, odstúpené Poľsku v rokoch 1920 a 1938. Oravci sa spolu s ostatnými Slovákmi zúčastnili ďalšieho vojenského ťaženia od 22. 6. 1941, keď sa po vpáde nemeckých vojsk do ZSSR Slovensko pripojilo k ťaženiu proti Sovietskemu zväzu. Priebeh bojových operácií na východnom fronte zmaril nádeje na rýchle víťazstvo fašistov a hrôzy vojny podstatnou mierou prispeli k rastúcej dezilúzii na Slovensku, Oravu nevynímajúc. V regióne narastala nespokojnosť a opozícia voči vláde Slovenskej republiky začala v druhej polovici vojny aktívnejšie vystupovať. Jednotlivé skupiny protifašistického hnutia sa zjednotili a začali získavať podporu v armáde, u príslušníkov finančnej stráži a v žandárstve.
Vojenské operácie v regióne sa začali v druhej polovici roku 1943, keď na územie Oravy začali prenikať partizáni z územia okupovaného Poľska. V lete roku 1944 začali v regióne trvale operovať partizánske skupiny, vyslané sem zo ZSSR na boj proti fašistom. Spoluprácu s partizánmi nadviazali miestni odbojári, podporu partizánom poskytovalo aj vojsko. Po vypuknutí povstania 29. 8. 1944 sa oravská vojenská posádka v Dolnom Kubíne pripojila k povstaniu. Protifašistického odboja sa zúčastnili aj príslušníci žandárstva a finančnej stráže. Protifašistický boj bol možný len vďaka podpore civilného obyvateľstva Oravy. Región sa stal bojiskom od prvých dní povstania. Fašistické jednotky útočili na Oravu smerom od Kraľovian, Ružomberku a zo severu, z okupovaného Poľska. Pod náporom nemeckých vojsk už krátko po začiatku SNP sa povstalecké jednotky v regióne ocitli v obkľúčení. Kritickým okamihom bol pád povstaleckého frontu na Brestovej 13. 9. 1944 a následná okupácia Dolného Kubína. Povstalci sa ďalej bránili v oblasti Párnica – Zázrivá. Slovenské povstalecké jednotky opustili na príkaz velenia Oravu 3. 10. 1944. Ďalší boj proti okupantom vykonávali partizánske jednotky. Partizáni uskutočňovali sabotáže, útočili na dopravu a zaisťovali prieskum v záujme velenia Červenej armády ZSSR. Vo svojej činnosti mohli pokračovať v zime 1944/1945 len vďaka podpore obyvateľov, ktorých neodradila ani skutočnosť, že za pomoc odboju hrozili zo strany okupantov drakonické tresty. V januári 1945 prenikli na slovensko-poľskú hranicu jednotky 4. ukrajinského frontu ZSSR, hlavne útvary 18. armády. Ďalší postup sovietskych vojsk zastavili nemecké jednotky, ktoré sa opierali o opevnenia v horstve Beskýd. Záverečná ofenzíva sa uskutočnila v marci 1945. Sovietske jednotky prelomili front a s podporou partizánov oslobodili do 8. 4. 1945 celú Oravu. Na juhu regiónu, v okolí obce Kraľovany, sa oslobodenia Oravy zúčastnili aj vojaci 1. československého armádneho zboru v ZSSR, ktorí postupovali údolím Váhu smerom od Ružomberka.
Víťazstvo protifašistickej koalície
Koniec roka 1942 priniesol zvrat v priebehu druhej svetovej vojny. Zásadný význam mala bitka pri Stalingrade, kde sa Červenej armáde ZSSR podarilo najprv zastaviť fašistický postup a následne, v zime r. 1943, zničiť nemeckú 6 poľnú armádu. Víťazstvá Sovietov pri Volge, na Kaukaze, prielom blokády Leningradu a úspechy na ďalších bojiskách východného frontu znamenali obrat v boji proti Hitlerovi. V rovnakom čase úspešná britská obrana Egypta v bitke pri El Alameine a námorný triumf USA v bitke pri atole Midway v Tichom oceáne znamenali obrat i na ostatných bojiskách druhej svetovej vojny. Na jar 1943 sa sovietsky útok zastavil a Nemecko pokúsilo opäť získať strategickú iniciatívu. Rozhodujúci boj na východnom fronte medzi Nemeckom a ZSSR sa odohral v okolí mesta Kursk. Nemecký útok stroskotal, Červená armáda ZSSR natrvalo prevzala strategickú iniciatívu a v priebehu rokov 1943 – 1944 jej vojská oslobodili územie Sovietskeho zväzu od okupantov. V rovnakom období západní spojenci porazili vojská Osi v severnej Afrike, vylodili sa na Sicílii a následne na apeninskom polostrove a vyradili z vojny Taliansko. V priebehu druhej polovice roku 1944 sa pod náporom sovietskej Červenej armády rozpadol nemecký východný front a z vojny boli vyradení nemeckí spojenci Fínsko, Rumunsko a Bulharsko. Na Slovensku vypuklo protifašistické povstanie. Súčasne USA a Veľká Británia uskutočnili 6. 6. 1944 vpád do Normandie v západnom Francúzsku, čím sa začalo oslobodzovanie západoeurópskych štátov spod nacistickej okupácie. Vojenské operácie sa priblížili k hraniciam Nemecka. V priebehu zimy a jari roku 1945 spojenci vyvrátili nemeckú vojenskú mašinériu. Pád Nemecka bol zavŕšený dobytím Berlína Červenou armádou 2. 5. 1945 a 8. 5. 1945 Nemecko pred spojencami bezpodmienečne kapitulovalo.
USA a ich spojenci zastavili v bojoch o Šalamúnove ostrovy v Tichom oceáne japonský postup a na začiatku roku 1943 zatlačili Japonsko do defenzívy. Vojská USA si v priebehu rokov 1943 – 1944 získali strategickú iniciatívu a zahájili postup po súostroviach v Tichom oceáne. Japonské vojská, vyčerpávané v bojom v Číne, sa pokúsili na jar roku 1944 vpadnúť do Indie, avšak neúspešne. V rokoch 1944 – 1945 spojenci oslobodili Filipíny, dobili japonské ostrovy Iwo Jima a Okinava a zahájili strategické bombardovanie japonských ostrovov. Japonsko, obkľúčené spojencami, pokračovalo v boji až do 2. 9. 1945, keď v dôsledku bombardovania Hirošimy a Nagasaki jadrovými zbraňami a následne i útoku vojsk ZSSR na jeho útvary v Číne a na Kórejskom polostrove, bezpodmienečne kapitulovalo.
Miesto záveru
Od skončenia druhej svetovej vojny do dnešných dní uplynulo 80. rokov. Je do dosť dlhá historická epocha, ktorá by stačila na celý jeden dlhý a naplnený ľudský život. Poslední veteráni, živí účastníci a svedkovia, majú dnes už viac než 90 rokov a opúšťajú nás. Ale samotná vojna, jej odkaz a dôsledky, sú naďalej veľmi živé a významné. Priebeh a výsledky druhej svetovej vojny rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili celé dejiny druhej polovice 20. storočia a sú politickým a mocenským základom nášho súčasného sveta. Spojenci z druhej svetovej vojny vytvorili v roku 1945 novú inštitúciu, Organizáciu spojených národov a sformovali základy medzinárodného práva. OSN a jej inštitúcie, predovšetkým Rada bezpečnosti boli založené na základov trpkých skúseností z medzivojnového obdobia a samotnej druhej svetovej vojny a dodnes majú rovnakú hlavnú úlohu ako v čase ich vzniku – hľadať a nachádzať politické a diplomatické riešenia medzinárodných konfliktov, predovšetkým vojen medzi veľmocami. A hoci nežijeme v dokonalom svete, to najdôležitejšie ponaučenie z druhej svetovej vojny nás zatiaľ neopustilo: k tretej svetovej vojne, ktorá by zničila život na Zemi, zatiaľ nedošlo a chceme veriť, že aj v dnešnej dobe, plnej konfliktov, sa nám jej podarí vyhnúť.
[1] Autorom pojmu fašistická Osa bol taliansky diktátor Bennito Mussolini, ktorý Oceľový pakt Berlín – Rím definoval ako „osu, okolo ktorej sa otáčajú spoločné záujmy Nemecka a Talianska.“ V dôsledku toho sa spojenectvo Nemecka, Talianska a Japonska často označuje ako štáty fašistickej Osi.
[2] Pojem Čudná vojna je používaný v našej (slovenskej a českej) historiografii. V zahraničí mu dávali rôzne názvy. V anglickej literatúre je známa ako čudná vojna (v origináli Phoney War. V nemčine je táto epocha označovaná ako vojna posediačky (v origináli Sitzkrieg) a vo francúzskom prostredí je známa ako smiešna vojna (v origináli la drôle de guerre)
[3] Hitler donútil francúzsku vládu podpísať prímerie v tom istom železničnom vagóne v meste Compiègne, kde bola nemecká delegácia donútená podpísať prímerie po svojej porážke v prvej svetovej vojne 11. 11. 1918. Prímerie bolo pre Francúzsko národnou katastrofou. Severné územia vrátane hlavného mesta Paríž a celé francúzske pobrežie Atlantického oceánu bolo okupované nemeckým vojskom. Zvyšok územia spravovala kolaborantská vláda so sídlom v meste Vichy. V jej čele stál maršal Philippe Pétain
[4] Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom (vo vtedajšej slovenčine Smluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom alebo v nemčine Deutsch-Slowakischen Schutzvertrag alebo len Schutzvertrag) bola uzavretá krátko po vzniku Slovenského štátu 23. 3. 1939. Slovensko urobilo nemeckej strane politické a vojenské ústupky, ktoré ho de facto zmenili na vazalský štát. Nemecká ríša mala byť garantom nezávislosti a územnej celistvosti Slovenskej republiky.
[5] Rozsah nebezpečenstva, ktorý vtedy visel nad svetom, nemožno nijako zveličiť. Víťazstvo Hitlera by znamenalo realizáciu jeho temných plánov, zahrňujúcich genocídu nevýslovných rozmerov. Väčšina obyvateľov strednej a východnej Európy, vrátane rodiny autora týchto riadkov, bola podľa nacistickej ideológie definovaná ako pod-ľudia (v origináli Untermensch), určená na likvidáciu. Neslobodno si robiť žiadne ilúzie. Pre väčšinu obyvateľov okupovaných krajín mohlo byť jediným pomyselným svetlom na konci tunela plamene krematória.
[6] Nacisti v priebehu vojny odvliekli z územia Slovenska viac než 70 000 ľudí, hlavne Židov a Rómov do koncentračných a vyhladzovacích táborov, kde veľká väčšina z nich v rokoch 1942 až 1944 prišla za neopísateľných okolností o život.
Autor článku: PhDr. Martin Chmelík, historik Oravského múzea P. O. Hviezdoslava
