Jedným z najvýznamnejších impulzov v procese doosídľovania územia Slovenska bola nepochybne i kolonizácia na princípoch valašského práva. Jej hlavný prínos spočíval hlavne v zužitkovávaní do tých čias hospodársky nevyužívanej pôdy horských oblastí. Horské lúky, pasienky a hole sa síce na poľnohospodárstvo veľmi nehodili, stále však poskytovali vhodné podmienky pre extenzívne dobytkárstvo. Horské pastierstvo zameriavajúce sa predovšetkým na chov oviec (v menšej miere aj na chov hovädzieho dobytka, koní či ošípaných) a dorábanie produktov s tým súvisiacich, bolo odjakživa hlavným zdrojom živobytia Valachov – horských pastierov, pôvodom z Valašského kniežatstva, ktorí sa už od konca 12. storočia postupne, po obidvoch stranách Karpát, šírili smerom na západ. Do konca 15. storočia sa valašský element dokázal rozšíriť od Sedmohradska na juhu, až po ten najzápadnejší cíp Karpatského oblúka – tzn. na územie Sliezska a Moravy.
Valašské právo, ktorým sa títo valasi riadili, sa vo svojich hlavných črtách sformovalo už niekedy v priebehu 13. storočia v oblasti Južných Karpát. Vzniklo na základe postupne sa ustaľujúceho systému zvykov a obyčají, ktoré sa ich dlhodobým užívaním stali pre tamojších pastierov akousi „životnou normou“. Keďže toto tradičné valašské právo nebolo nikdy vcelku písomne kodifikované, v otázkach valašskej samosprávy boli vždy rozhodujúce v prvom rade výsady a úlohy tolerované či stanovené konkrétnym zemepánom. Tie však s týmto tradičným valašským právom viac-menej vždy korešpondovali.
Najrozsiahlejší a najucelenejší sumár práv a povinností valachov v celých Západných Karpatoch nachádzame v listine kráľa Mateja Korvína z 14. apríla 1474. V uvedený deň sa za kráľom dostavili do Ružomberka dvaja zástupcovia valachov, ktorí ho v mene svojom, ako i v mene všetkého valašského obyvateľstva dedín Kňažia a Medzibrodie, patriacich hradu Orava, a dediny Valaská Dubová, ktorá vtedy ešte bola súčasťou hradného panstva Likava, požiadali o potvrdenie svojich starých práv.
Podobizeň kráľa Mateja Korvína z diela Beschreibung der koenigl. hungarischen Kroenung … (Viedeň, 1790); (ČK DK IV/4722). Foto: z fondu Čaplovičovej knižnice OM.
Na základe kráľovho privilégia, získali roku 1474 valasi z dedín Kňažia, Medzibrodie a Valaská Dubová nasledujúce výsady:
- Boli oslobodení od platenia všetkých krajinských daní.
- Neboli povinní robotovať na hradných panstvách Orava a Likava.
- Svoje spory mali riešiť pred vojvodom, ktorého si zvolí celá komunita valachov. Ak by niekto s jeho rozhodnutím nebol spokojný, mohol sa odvolať ku kráľovi či ku kastelánom uvedených hradov.
- Boli oslobodení od mýt a poplatkov, s výnimkou tovarov, ktoré získali pre zisk.
- Mali právo pásť svoje ovce v lesoch prináležiacich k hradom Orava a Likava s tým, že ich nesmeli púšťať von z lesa ďalej ako na štvrť míle, aby nespôsobovali škody sedliakom, pod pokutou šiestich oviec.
Ich povinnosti stanovovala listina nasledovne:
- Každý valach, ktorý mal ovce, mal platiť ročne hradu, na ktorého území sa usadil dvadsiatok – tzn. zo sto oviec päť, rovnako tak zo sto kôz päť capov, okrem toho bol každý valach chovajúci ovce povinný dať vrchnosti každý rok jedného škopca (t. j. vykastrovaného barana) a jeden popruh, kto mal len voly, mal platiť od každého jeden groš.
- Namiesto daní a robôt boli povinní so zbraňou v ruke strážiť pohraničné cesty pred zlodejmi, lúpežníkmi a inými zločincami. Za týmto účelom mali byť vystrojení potrebnými zbraňami, obzvlášť lukmi či kušami.
- Pocestným, ktorých im určia kasteláni Oravského či Likavského hradu, boli povinní kedykoľvek zabezpečiť bezpečný sprievod a v prípade potreby posielať mládež so zbraňami i na niekoľko dní, na miesto, ktoré im stanovia kasteláni.
Odmietnutie držby zbraní sa malo na prvý, druhý aj tretí raz trestať pokutou šiestich oviec. No ak by niekto i po treťom napomenutí odmietal držať zbraň, mal všetok jeho majetok prepadnúť v prospech kráľa.
Ako nepriamo vyplýva z kontextu listiny, Mateja Korvína k obnove práv oravských a likavských valachov neviedli žiadne nezištné dôvody, ale nepriaznivá politická, ekonomická a vojensko-strategická situácia krajiny. Z politického hľadiska bola v tejto oblasti (no nielen tu) na prvom mieste obnova kráľovskej moci. Oravský hrad bol totižto už do roku 1451 v rukách Petra Komorovského, ktorý vo svojej rozľahlej majetkovej doméne vystupoval mnoho rokov v podstate nezávisle. Zlom nastal v roku 1471, keď sa Komorovský pripojil k sprisahancom, ktorí na uhorský trón povolali Kazimíra Jagelovského – syna poľského kráľa Kazimíra IV., za čo mu kráľ Matej odobral všetky jeho uhorské majetky. Peter Komorovský takticky ustúpil na Oravský hrad, kde úspešne vzdoroval až do roku 1474 (!), kedy ho za 8 000 zlatých a prísľub slobodného odchodu do rodného Poľska konečne vydal kráľovi.
Z listiny, ktorú Matej Korvín následne vydal, jasne vyplýva, že za čias Komorovského neboli práva valašského obyvateľstva v Liptove a na Orave náležite rešpektované. Potvrdenie ich práv však nebolo len v záujme valachov, ale aj v záujme samotného kráľa Mateja, ktorý si bol dobre vedomý ich ekonomického potenciálu. Matej Korvín iste očakával, že sa títo valasi, ktorým územie Oravy poskytovalo vhodné podmienky na ich tradičné extenzívne pastierstvo, stanú faktorom, ktorý by po rokoch stagnácie opätovne oživil kolonizáciu tohto pohraničného regiónu. Pre kráľa však boli oravskí a liptovskí valasi dôležití aj z vojenského hľadiska. Ako totižto ukázal Kazimírov vpád z roku 1471, obrana severných hraníc Uhorska nebola v oblasti Oravy dostačujúca. Jej územím navyše prechádzala trasa krajinskej cesty spájajúcej Uhorsko s Poľskom, ktorú bolo treba ochraňovať tak zo strategických, ako i z hospodárskych dôvodov. Oravskí a likavskí valasi tak mali fakticky vykonávať funkciu akejsi predsunutej „pohraničnej stráže“.
Podobizeň kráľa Ľudovíta II. Jagelovského z diela Beschreibung der koenigl. hungarischen Kroenung … (Viedeň, 1790); (ČK DK IV/4722). Foto: z fondu Čaplovičovej knižnice OM.
Privilégium Mateja Korvína potvrdil roku 1526, na žiadosť majiteľov hradov Orava a Likava – bratov Jána a Juraja Zápoľských, bezo zmeny aj kráľ Ľudovít II. Jagelovský, no jeho ďalšia konfirmácia, z roku 1550, už priniesla určité úpravy. V privilégiu vydanom na žiadosť Václava Sedlnického, záložného držiteľa Oravského hradu, rozšíril Ferdinand I. Habsburský valašské slobody kráľa Mateja i na obyvateľov dedín Bziny a Ústie, valachom však zrušil ich niekdajšie oslobodenie od platenia daní a ciel a namiesto vtedy už značne zastaraných lukov a kuší im nariadil držať modernejšie ručnice. Zjednodušene by sa teda dalo povedať, že zatiaľ čo privilégium Ľudovíta II. v podstate len potvrdzovalo platnosť ustanovení Mateja Korvína z roku 1474, konfirmácia kráľa Ferdinanda I. už musela adekvátne reagovať na viaceré zmeny. Okrem neudržateľnosti oslobodenia valachov od platenia daní a ciel a nutnej modernizácie ich výzbroje, to boli predovšetkým zmeny v rozsahu a štruktúre valašského osídlenia Oravy.
Podobizeň kráľa Ferdinanda I. Habsburského z diela Beschreibung der koenigl. hungarischen Kroenung … (Viedeň, 1790); (ČK DK IV/4722). Foto: z fondu Čaplovičovej knižnice OM.
Keďže výsadné listiny, udelené oravským a likavským valachom v rokoch 1474, 1526 a 1550 predstavujú najrozsiahlejší a najucelenejší súpis valašských práv a povinností v celých Západných Karpatoch, môžeme o nich, podľa viacerých bádateľov, uvažovať aj ako o určitom právnom vzore či právnom základe i pre ostatné skupiny valachov žijúce na území Západných Karpát.
Mgr. Lukáš Tkáč, PhD.
Literárny historik, Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava
PRAMENE A LITERATÚRA
Slovenský národný archív v Bratislave, fond Zbierka písomností rôznej proveniencie, inventárne čísla 248 a 250.
BEŇKO, Ján. K problematike osídlenia a doosídľovania Slovenska. In: Historický zborník 7. Martin: Matica slovenská, 1997, s. 27-36.
BEŇKO, Ján. Osídlenie severného Slovenska. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1985.
CHALOUPECKÝ, Václav. Valaši na Slovensku, Praha: Orbis, 1947.
KADLEC, Karel. Valaši a valašské právo v zemích slovanských a uherských. Praha: Česká akademie císaře Františka Jozefa pro vědy, slovesnost a umění, 1916.
KAVULJAK, Andrej. Valasi na Slovensku: Historicko-etnografická štúdia. In: A. MRÁZ, P. FLOREK a H. BARTEK, eds. Sborník na počesť Jozefa Škultétyho. Martin: Matica slovenská, 1933, s. 336-374.
MACŮREK, Josef. Valaši v západních Karpatech v 15. – 18. století. Ostrava: Krajské nakladatelství, 1959,
MAREK, Miloš. Cudzie etniká na stredovekom Slovensku. Martin: Matica slovenská, 2006.
RATKOŠ, Peter. Problematika kolonizácie na valašskom práve. In: Historické štúdie XXIV. Bratislava: Veda, 1980, s. 181-224.
RATKOŠ, Peter. Rozvoj valašského ovčiarstva a jeho prírodné podmienky v 14. – 17. storočí. In: Nové obzory 26. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo; Múzeum SRR v Prešove, 1984, s. 129-146.
SOKOLOVSKÝ, Leon. Správa stredovekej dediny na Slovensku. Bratislava: Academic Electronic Press, 2002.
