V 14. storočí sa v remeselnej výrobe na Slovensku začína obdobie, ktorého sprievodným javom v rámci hospodárskeho života bola existencia cechov.
V počiatkoch vzniku a rozvoja remeselnej výroby boli remeselníci roztrúsení na vidieku v jednotlivých dedinách a na panstvách. Postupne sa remeselná výroba začala presúvať do mestečiek a miest, na čom mali v prvom rade veľkú zásluhu kolonisti z Nemecka, ktorí prišli na územie Slovenska z pomerne vyspelých hospodárskych centier a pomerov, kde výrazným znakom bolo sústredenie remesla práve v mestách. Dedinského remeselníka, podriadeného svojmu zemepánovi, nahradil osobne slobodný mestský remeselník, neskôr príslušník meštianskeho stavu, ktorý sa venoval remeslu ako svojmu hlavnému a prvoradému zamestnaniu. Mestá získavali mestské práva, udeľované zemepánom prípadne panovníkom, ktoré mali pre remeselníkov a neskôr i samotné cechy osobitný význam. Mestečko Tvrdošín bolo od roku 1369 na základe privilégia Ľudovíta I. oslobodené od platenia mýta, Trstená toto právo užívala od roku 1424 a Veličná od roku 1525. Zároveň mali všetky, aj Dolný Kubín a neskoršie založené Námestovo, právo konania sa trhov a jarmokov.
Sústredenie remeselnej výroby na jednom mieste prinieslo i prehĺbenie špecializácie remeselníkov, vyčlenenie a koordináciu činností medzi nimi navzájom, deľbu práce a viacero iných problémov: konkurenciu, zvýšené nároky na kvalitu a s tým spojené i nároky na odbornú prípravu a dobré zvládnutie remeselného „fortieľu“.
V 16. a 17. storočí sa na našom území utvorili vhodné podmienky na zakladanie cechov. Ak sa v lokalite nachádzali viacerí predstavitelia určitého remesla, mali možnosť založiť vlastný cech a mohli ho vytvoriť už traja majstri, čo bol najnižší potrebný počet členov. Ak k takémuto prípadu nedošlo, združovali sa do jednej organizácie zástupcovia príbuzných alebo viacerých remesiel. Vznikom cechu v danej lokalite začalo zvyčajne platiť pravidlo, podľa ktorého každý remeselník, v prípade, že už tu existoval cech, sa musel stať jeho členom. Remeselník sa však mohol stať členom i cechu, ktorý existoval v inom meste či stolici, ale pre takýchto cudzích remeselníkov to prinášalo zvýšenie nákladov.
Názov cech pochádza z nemeckého slova „zeichen“, typického znaku, ktorý používali remeselné spoločenstvá na svojich pečatidlách. Touto značkou označovali členovia cechu jednotlivé výrobky a tým zaručovali ich kvalitu a poctivosť majstrov.
Cechy na Orave, niekedy uvádzané i ako „braterstvo“ vznikali predovšetkým v mestečkách, kde bolo sústredených viac remeselníkov. V 17. storočí sa utvoril vo Veličnej cech mäsiarov, kováčov, čižmárov a krajčírov, v mestečku Dolný Kubín cech krajčírov a čižmárov, v Trstenej bol založený cech kožušníkov. V 18. storočí v Dolnom Kubíne existoval cech ševcov, vo Veličnej cech hrnčiarov a krajčírov a v Trstenej cech čižmárov a tesárov. V týchto prípadoch si remeselníci založili cechy, ktoré združovali zástupcov jedného konkrétneho remesla. V 18. storočí máme písomne doložený aj zmiešaný cech, ktorý združoval majstrov „remesla gakehokoli“, založený v Dolnom Kubíne. Dôvod vytvorenia takéhoto cechu je uvedený hneď v úvode ich artikúl: „…. nasledujici poradek ku zachovani sme pred sebe uridili, ponevač predešlych časou každe remeslo do svojeho cechu patrilo, bud by sveho cech-mistra i vzdalenych stolicach melo, ku kterym by se strany kuňtschaftu pre tovarišu utikat muselo, než ale my pre odvraceni velkych nakladkou, jakove pri pripovedani učnou, ba i pri prepusteni takovych podstupovat obyčajne sme museli. A tak my všeci remeselnici v predjmenovanom mestečku se nalezajici jedno zhromaždeni aneb jeden cech ze svym predstavcom, aneb tak recenym cech=mistrom sme sobe tu ustanovili…“
Pečatidlo cechu čižmárov z Veličnej
Pečatidlo cechu krajčírov z Veličnej
V 19. storočí v Dolnom Kubíne vznikol cech, ktorý združoval remeselníckych majstrov: krajčírov, čižmárov, ševcov, garbiarov, kordovaníkov, remenárov, kožušníkov, klobučníkov, zámočníkov, kováčov, farbiarov, murárov a hrnčiarov a jeho cechové artikuly potvrdil panovník František I.
Dedina Bobrov sa radila medzi významné strediská spracovania plátna. Nachádzali sa tu farbiarne a mangle a po povýšení na mestečko sa v ňom vytvorili dobré podmienky pre vznik farbiarskeho cechu. Ustanovujúca listina pochádza z roku 1822.
Každý cech sa riadil vlastnými pravidlami, ktoré boli rozčlenené do jednotlivých článkov – artikúl, základného cechového dokumentu. Cechový štatút (regule, articuly, poradek) schvaľovala príslušná vrchnosť – zemepán, magistrát, v niektorých prípadoch i samotný panovník a v 2. polovici 18. storočia kráľovská kancelária. Artikuly obsahovali pravidlá vnútorného fungovania cechu, ktoré si určovali a spísali jeho členovia na základe špecifických potrieb a boli pre všetkých záväzné. Niekedy si členovia cechu uľahčovali prácu tým, že prevzali ako vzorové artikuly iného cechu s rovnakým alebo podobným zameraním. Takýto prípad dokumentuje i opis pravidiel hrnčiarskeho cechu z Veličnej, v úvode ktorých sa nachádza informácia o ich pôvode: „ Artikule cechu hrnčiarskeho do mesta v Velkej Vsi s Varina v nove nabiteho. Leta pane 1713.“ Avšak ani cechové artikuly neboli nemenné, mohli sa dopĺňať, prípadne meniť, podľa toho, ako sa menili povinnosti a pravidlá v samotnom cechu či zákonné ustanovenia.
Druhá strana cechových artikúl z 19. storočia. Zdroj MK SR, SAZA Bytča, Archív Dolný Kubín
Artikuly v jednotlivých bodoch určovali povinnosti a práva členov, spôsob voľby cechmajstra, pravidlá výkonu jeho funkcie, niekedy i povinnosti mladšieho cechmajstra (ak ho cech mal a volil), podmienky prijímania majstrov, prijímania, prepúšťania a výchovy tovarišov a učňov, pravidlá zachovávania kvality a kontroly remeselných výrobkov, upravovali povinnosti v súkromnom, verejnom a cechovom živote všetkých členov cechovej hierarchie.
Nedodržanie cechových pravidiel a povinností, zakotvených v artikulách malo za následok telesný trest alebo finančnú pokutu. Už porušenie mlčanlivosti bolo trestané pokutou: „To zachovati sluši, aby cechovske acta aneb činy zaden po domych neroztrusoval, a klebetnikem nebyl a svuj cech neohovaral, ktery by pak netrpezliveho a klebetneho jazyka nalezen byl, ten pokuty zlozi fl(oren) 1. To však všecko co se v cechu konat bude, ma do cechovskeho protokolu zapsane byti, kteryžto protokol když skrz wrchnost požadan bude, takovejto vrchnosti proukazan byti.“
Cechové artikuly, opatrené a potvrdené cechovou pečaťou, boli chránené v cechovej truhlici (lade), ktorá bola akoby symbolom cechu. Nachádzala sa zvyčajne v dome úradujúceho cechmajstra a slúžila vlastne i na ochranu celej písomnej agendy, pečatidiel a ďalších dôležitých cechových predmetov (zvolávacích tabuliek, ferúľ, atď.), ale tiež financií, ktoré cech získaval z členských poplatkov, pokút, poplatkov z prijímania učňov a majstrov.
V roku 1713 sa v zápise cechu čižmárov v Dolnom Kubíne uvádza: „… ti, kteri by chteli do našeho poctiveho cechu čizmarskeho se pripoviedat a tomuto poradku privedeni byt, aby podle articulu znejiciho trinacteho zlozit braterstvu zlatych dvanact a obed dostatečny všemu braterstvu, k tomu dve okovy piva, dva funty vosku, …“. Poplatky za prijímanie nových majstrov do cechu tvorili dôležitú časť cechových príjmov, postupne sa však zvyšovali a aj hostiny boli nákladnejšie. V roku 1822 za prijatie už majstri platili 25 zlatých. Úľavu pri platení poplatku mali vyučení synovia majstrov, ktorí platili iba polovicu, teda 12 zlatých a 50 denárov.
Majsterská listina čižmára Mateja Čaploviča z roku 1617. Zdroj MK SR, SAZA Bytča
Vonkajšími reprezentatívnymi prvkami cechov boli rôzne, sklenené poháre, cínové krčahy, holby, používané počas zasadaní cechu, prípadne posedení pri prijímaní nových majstrov, ktoré boli označené cechovým znakom. Práve tento patril k tomu najvýraznejšiemu prvku, symbolizujúcemu zameranie konkrétneho cechu. Na štíte sa zobrazovalo buď charakteristické pracovné náradie pre dané remeslo alebo výrobok, niekedy i svätec – patrón remesla. Cechové znaky sa objavovali i na pečatidlách, ktorými cech potvrdzoval svoje písomnosti.
Svoj vplyv uplatňovali cechy v troch hlavných oblastiach: ekonomickej, spoločenskej a sociálnej.
V rámci ekonomickej funkcie cechy chránili hospodárske záujmy svojich členov, riešili konkurenciu medzi vlastnými majstrami, tak, že obmedzovali počty členov podľa hospodárskej situácie, vykonávali deľbu práce tak, aby každý majster mal prácu a v čase zhoršenej situácie riešili rovnomerné rozdeľovanie surovín. Veľmi významná bola práve ochrana vlastných majstrov pred cudzími remeselníkmi, ktorí neboli, alebo sa nechceli stať členmi cechu, zvyčajne ich nazývali „fušeri“ alebo „humplíri“. Títo bez súhlasu cechu v danej lokalite a zaplatenia poplatku nemohli predávať na trhoch a jarmokoch svoje výrobky, nemohli vykonávať remeselnú robotu pod hrozbou pokuty: „Ponevač velika ujma s tym se statočnym majstrom čini, když všelijaki humpliri davaji se v mestečku nachazeti, kteri nielen panom robotu konat rozkazujicim jejich robotu kazia, ale i všem majstrom k potupe a škode služia, kteri když lecijaku robotu zrobia, tehdy jen maistrom se pripisuje. S tej tehdy pričiny nema se žadnemu takovemu huplirovi roboty delat dopustit, jestliby se i ale opovažil robit, tehdy jemu prislušna pokuta naložena byti musi, ktera však jeden zlaty prevyšuvat nemuže skrze richtara meskeho uložena byti ma.“
V prípade, že sa však v danej lokalite nenachádzal majster remesla, ktoré vykonával takýto remeselník, podľa cechových artikúl mu mohli: „…jeho humplirstvo, aneb nedostatočne remeslo dopustit delat.“
Cechy mali i dôležitú úlohu pri kontrole kvality remeselných výrobkov, ktorú vykonávali ich zvolení zástupcovia počas trhov a jarmokov: „Cechmistr bude na to pilnost miti, aby se hrnce a jine veci dobre vypalovali, a kdo by se tak nezachoval a byl by postižen, pokuta jeden funt vosku…“.
V roku 1827 máme doloženú sťažnosť zlatníckych majstrov z Dolného Kubína, Tvrdošína a Slanice, v ktorej žiadali o revíziu výrobkov pri predaji strieborných predmetov, pretože kupci z iných stolíc predávali „podradnejšie“ striebro za cenu kvalitného.
Spoločenská funkcia cechov sa prejavovala v spôsobe a určovaní podmienok prijímania majstrov, tovarišov a učňov do cechu, vo výchove remeselného dorastu, vo voľbe cechmajstra a určení jeho právomocí, či vedenia a realizácie spoločných cechových zasadaní, na ktoré museli majstri „čistotne pristrojeni do domu cechovskeho prijiti a ne tak jakoby do krčmy mel jiti…“.
Text zo zápisnice krajčírskeho cechu vo Veličnej. SAZA Bytča, Archív Dolný Kubín
Poctivosť a morálka, na ktoré sa v minulosti kládol veľký dôraz, bola vyžadovaná od každého jedného majstra. V prípade, že došlo k ich porušeniu, čakali majstrov pokuty alebo „vytretie“ z cechu: „… A pakliby již vkupeny mistr nespravoval se poctive, takže by se dopustil smilstva neb cizolostva, aneboliž, to značneho zlodejstva, takovy ma konečne ven byti vyobcovany, tak aby poctivy cech v svej poctivosti stati mohol.“
Pôsobnosť cechov v sociálnej oblasti sa prejavovala v charitatívnej činnosti, ktorou podporovali starých a chorých majstrov alebo tovarišov, vdovy po majstroch, prípadne ich siroty. Taktiež do tejto činnosti patrila pomoc pri úmrtí majstra a s tým spojené záležitosti pohrebu či účasť členov na pohrebe: „Co se pohrebu a sprevadzani mrtvych tiel dotyce, jestli na to poctive braterstvo aneb cecha invitovana bude, tu se ma bez všejohurnosti jeden každy naleznuty dati,… a neustanovil by se, takovy zloži pokuty den(árov) 10. …Jstli by pak nekteri na noc k mrtvemu telu podle obyčeje vyslani byli, nekteri z mistruv, a nechteli by poslušni byti, pokuty zložia den(árov)25.“
Cechové artikuly sa dotýkali i náboženstva. Členovia, ale aj ich rodinní príslušníci, sa mali povinne zúčastňovať bohoslužieb: „Co by se ale dotykalo služeb Božich, takove žaden pre spaseni duši svojej zameškat nema, ktery ale natolko bezbožneho života by se nachazal, že by ani na napomenuti Boske, ani na hrozeni sebe predstavenych ništ nedbal, takovy vedla sveho v službach Božich vystupku skrze cech-mistra a jinšich maistrou ostrejšej potrestan byti ma.“
Viaceré cechy prispievali i na kostoly a mali v úcte svätých, ktorí boli ich patrónmi. Počas procesií používali cechové zástavy, na ktorých boli umiestnené maľby či výšivky príslušných patrónov. Napríklad patrónom drevospracujúcich remesiel bol sv. Jozef, remeslá spracovávajúce kožu mali za patróna sv. Bartolomeja, patrónom mlynárov bol sv. Ján Nepomucký, patrónom staviteľov sv. Tomáš, kolárov sv. Katarína, mäsiarov sv. Ondrej, tkáčov sv. Anastázia a iní.
V 18. storočí pristúpil viedenský dvor k postupným reformám cechov v Uhorsku, ktoré čiastočne obmedzovali ich slobodu a práva a v 19. storočí tento trend pokračoval. V roku 1813 boli vydané Generálne artikuly, ktorými sa museli riadiť všetky existujúce cechy.
V 19. storočí v dôsledku zmeny spoločenskej štruktúry a hospodárskych pomerov, vývojom výrobnej techniky a dopravy sa cechové zriadenia so svojím konzervatívnym spôsobom výroby stali prekážkou ďalšieho rozvoja a dochádzalo k ich postupnému úpadku. Ako stavovské organizácie postupne zanikli a nahradila ich manufaktúrna a neskôr továrenská výroba. Oficiálne boli cechy zrušené zákonným článkom VIII. z 22. februára 1872, tzv. priemyselným zákonom, ktorým boli povinne zavedené priemyselné spolky.
Mgr. Iveta Floreková
Historik Oravského múzea
historia@oravskemuzeum.sk
Použitá literatúra a pramene
Dokumentácia Oravského múzea P. O. Hviezdoslava v Oravskom Podzámku.
MK SR, SAZA Bytča, Oravská župa I., F 37, Šk. 78.
MK SR, SAZA Bytča, Archív Dolný Kubín, Fond mestečka Veličná.
FLOREKOVÁ, Iveta: Remeslo na Orave do zániku cechov. In: Jagnešáková, Mária (Ed.). História remesla a uchovávanie remeselných tradícií na území Oravy, Ziemi Sądeckiej a Liptova. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. H., 2017, s. 31 – 54.
HOUDEK, Ivan: Cechovníctvo na Slovensku. Turčiansky sv. Martin: Muzeálna slovenská spoločnosť, 1943.
HOUDEK, Ivan: Zo života ružomberských cechov. In: Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Turčiansky sv. Martin, 1936, roč. XXX., s. 25 – 59.
